Keď francúzsky spisovateľ a sociológ AZOUZ BEGAG chodil do školy, doma, na predmestí Lyonu, nemali ani vodu, ani elektrinu. Jeho rodičia - alžírski prisťahovalci - sa nikdy nenaučili cudziu reč a vôbec netušili, že ich dieťa spoznáva na vlastnej koži nepriateľstvo voči imigrantom.

Azouz sa napriek tomu vo Francúzsku cítil doma a rozhodol sa, že tam zostane a bude sa mať dobre.

Dnes chodí za deťmi na základné školy a dokazuje im, že z nich môže niečo vyrásť, aj keď sú z chudobných rodín a nemajú bielu pokožku.

Učí ich čítať a spoznávať druhých. A pobáda ich spochybňovať všetko, čo im niekto podáva ako holý fakt.

Špecializujete sa na integráciu prisťahovalcov do spoločnosti ­ neprekáža vám, ak médiá pri vašom predstavení nezabudnú dodať, že ste alžírskeho pôvodu?

„Pokojne ma predstavte ako francúzskeho spisovateľa, ktorý pochádza z Alžírska. Nemám s tým žiadny problém. Moji rodičia prišli do Francúzska v roku 1949. Plánovali zostať rok, zarobiť si veľa peňazí a potom sa s novým mercedesom vrátiť domov. Lenže, nezarobili si, a ich pobyt sa predĺžil na päťdesiat rokov. Preto som sa narodil tu, v Lyone. Ale nezabudol som, odkiaľ som."

Poznali ste Alžírsko?

„Každý rok v lete sme tam spolu s bratmi chodili na prázdniny. Dúfali sme, že situácia v Alžírsku sa zmení a my sa budeme môcť vrátiť. Študovali sme technické smery, aby sme mohli byť inžiniermi. Mysleli sme si, že sa budeme mať dobre. Nečudujte sa, boli sme mladí. Ale nám sa vo Francúzsku začalo stále viac páčiť, a už sa nám nechcelo opúšťať život, ktorý sme tu viedli."

Čo vám v Alžírsku chýbalo?

„Západná mentalita. Sloboda. Doláre. A to najdôležitejšie ­ osobná sloboda. Vo Francúzsku je absolútna, v Alžírsku neexistovala. Som spisovateľ ­ umelec a tak trochu aj anarchista. Mám rád neporiadok, všetko, čo nie je normálne. V Európe mám na svoju prácu ideálne podmienky. Moje srdce by si možno vybralo život v Alžírsku, rozum však volí Francúzsko."

Mali ste túto slobodu aj doma, v arabskej rodine?

„Zo siedmich detí som bol najbláznivejší. Umelec. Práve preto ma rodičia rešpektovali. Ale to nebolo ničím zvláštnym, v každej krajine Stredozemia sú deti kráľmi. Moje dobré postavenie v rodine posilňovalo aj to, že som sa veľa učil, bol som veľmi dobrým žiakom. Otec ma nikdy neudrel po hlave ­ lebo to bol môj nástroj. Môj mozog bol nedotknuteľný."

Ako otec vnímal to, že sa vám vo Francúzsku začína páčiť? Že sa vám darí v škole a strácate chuť vracať sa?

„Bol na mňa hrdý. Sám sa nikdy nenaučil po francúzsky, nevedel písať ani čítať. Zomrel minulý rok, celý život žil v chudobe. Za to, že som sa dobre učil, dostával sociálne dávky. Vždy mi hovorieval: Ja chodím do fabriky, tvojou jedinou úlohou je učiť sa. Byť najlepší z najlepších. Keď sa mi nechcelo doma pomáhať, občas som to zneužil a pripomenul mu tie slová. Nikdy sa nenahneval, zvyklo ho to rozosmiať."

Nebolo vás treba do učenia nútiť?

„Vôbec. Veľmi skoro som si uvedomil mizériu rodičov. Nemali sme vodu, elektrinu, žiadne pohodlie. Nechcel som tak žiť, povedal som si, že si zariadim iný život. I had a dream, I had a dream that one day...! Mal som sen, a celkom inteligentný, lebo bol dlhodobý. Keď som mal šesť rokov, sníval som, že o tridsať rokov budem profesorom. Alebo, že budem spisovateľom a prídu za mnou novinári z Bratislavy."

Vo svojich románoch spomínate aj trpké zážitky zo školy.

„Ak Arabi chceli dostať pochvalu, museli pracovať viac ako ostatné deti. Aj neskôr, aby sa dostali k nejakej práci, museli byť výrazne lepší. V triede vždy sedeli vzadu. Robili hluk, vyrušovali. Len dobrí žiaci sedeli vpredu a mali priamy kontakt s učiteľom."

Prečo vyrušovali?

„Lebo nikdy na vyučovaní nepočuli o Alžírsku, vždy len o Francúzsku. Boli sme z toho frustrovaní. Niektorí z nás kričali: Chceme sa učiť o našej krajine! Ale dostali vždy rovnakú odpoveď: Tu sme vo Francúzsku."

Odvážili ste sa rebelovať?

„Raz nás učiteľ vyzval, aby sme si vyzuli ponožky a položili ich na stôl. Cítili sme to ako útok. Bývali sme v slume, na okraji Lyonu, nemali sme vždy čisté oblečenie. Ponižovalo nás, ukázať to pred celou triedou. Jeden z nás sa postavil a učiteľa označil za pedofila a rasistu."

Ako vám rodičia vysvetľovali, čo sa okolo vás dialo?

„Nič nám nevysvetľovali, vôbec nechápali, čo sa okolo nás deje. To my sme im vysvetľovali, ako to vo Francúzsku je."

Ako ste sa naučili mať rád krajinu, ktorá sa k vám nesprávala príliš priateľsky?

„Nikdy som to necítil ako paradox. V hlave som mal zafixovanú myšlienku, že zmením myslenie ľudí. Cítil som sa Francúzom, chcel som sa integrovať a pomôcť v tom aj ostatným. Dnes je to mojou robotou. Pozrite sa na našu futbalovú reprezentáciu ­ družstvo majstrov sveta tvoria samí inofarební. Mám rád tento obraz, toto je Francúzsko!"

Problém sa stráca?

„Nie tak úplne. V parlamente nesedí ani jeden arabský poslanec, samí bieli, nice white people ­ to je paradox! Pätnásť rokov pomáham začínajúcim arabským politikom: rozprávam sa s francúzskymi politikmi, píšem knihy, eseje, snažím sa tému presadiť v televíznych reláciách. V marci budú voľby, ktovie, možno už budeme žať úrodu. Arabi však chýbajú aj v televízii, v reklamných spotoch, na postoch moderátorov. Ako by sme neexistovali."

Arabi sú však úspešní speváci, rap je vo Francúzsku veľmi obľúbený.

„To je biznis. Všade, kde sa zarábajú peniaze, Arabov i černochov akceptujú. Ale pozor, nesmie ich byť príliš, aby nikto nemal pocit, že je nimi zaplavený. Teraz je mimoriadne sledovaná relácia Star Academy, kde si diváci vyberajú novú hviezdu. Jej tvorcovia dbajú na to, aby bol medzi laureátmi jeden Arab, jeden černoch, jeden homosexuál. Chcú vytvoriť kokteil ­ ale nie príliš silný."

Vo francúzskej televízii sa často objavujú kampane, krátke spoty proti rasizmu. Sú účinné?

„Zdá sa mi, že oveľa viac môžu zarezonovať posolstvá, s ktorými nenápadne prichádzajú osobnosti filmu, piesne, športu. Rasizmus je komplexným problémom, krátkometrážne dielka sa ho snažia zjednodušiť, a to sa práve nedá. Treba ho chápať v širšom kontexte ­ v kontexte odporu proti akýmkoľvek rozdielom, všetkému, čo je iné ako ja. Samozrejme, je aj veľa Arabov, ktorí nemajú radi židov, černochov, komunistov, homosexuálov."

Čo o tom hovoríte svojim deťom?

„Že tento odpor pochádza z jediného ­ zo strachu. Z nedostatku dôvery v seba, z neznalosti kultúr. Preto ich pobádam, aby čítali. Človek musí prechádzať hranice, hovoriť s inými ľuďmi, aby si uvedomil, že práve tí druhí ho obohacujú. Viete, ako ma ľudia prezývajú? Bruckenbauer ­ staviteľ mostov."

Ako ste našli svojho prvého vydavateľa?

„Jednoducho. Poslal som svoju knihu jednému parížskemu editorovi, tak, ako to robia všetci začínajúci spisovatelia. Nikto mi nepomáhal, nemal som žiadne odporúčanie. Len šťastie."

Talent ste nemali?

„Trochu."

Chceli ste byť inžinierom, čo vám to napadlo, písať?

„Nebola to náhoda. V hĺbke srdca som chcel písať. V škole som veľmi rád počúval učiteľa, keď nám rozprával o literatúre a čítal úryvky. S knihami som sa skamarátil, čítaním som precestoval celý svet."

Koľko je vo vašich príbehoch autobiografie?

„Sto percent."

Arabi sa ľahko otvárajú?

„Práveže nie. Sme dosť cudní, neradi na verejnosti rozprávame o svojom osobnom živote. Ja som to riskol a zverejnil som všetky svoje problémy a skúsenosti. Ale pomohol som si jednou veľmi dôležitou zbraňou ­ humorom. Vďaka nemu sa moje myšlienky ľahšie prijmú."

V poslednom čase chodíte zo školy do školy a rozprávate deťom o knihách. Čím ich zaujmete?

„Som Arab, prežil som roky chudoby, diskrimináciu, a teraz je zo mňa spisovateľ. Mám právo hovoriť deťom, prečo je také dôležité otvárať knihy, učiť sa a dostávať tak pod kožu slobodu. Musia si v sebe vypestovať kritické myslenie, neustále sa pýtať ­ prečo. Potom sa vyhnú netolerantnosti a manipulácii."

Akú manipuláciu máte na mysli?

(Vytiahne z vrecka zapaľovač, chvíľu ním šibrinkuje pred tvárou, potom mu zmizne z dlane. Vzápätí ho vytiahne úst.) „Niekedy deti straším: Pozor, som čarodejník. Ak nebudete poslúchať, nechám vás zmiznúť ako tento zapaľovač. A ony mi uveria. Nechcem, aby tak ľahko verili tomu, čo sa im iní snažia nahovoriť. Keď som bol malý, v škole som sa raz dozvedel, že Zem je guľa a že sa točí okolo Slnka. Dobehol som domov a nadšene kričal: Ocko, Zem je guľatá, Slnko stojí, to je fantastické! Si hlúpy, odvetil mi. Chytil ma za ucho a dotiahol ma k oknu. Stáli sme pri ňom celý deň a pozorovali nebo. Videl som, že Slnko sa hýbe. Kto mal teda pravdu? Moje oči. Zem stojí a nemôže byť guľatá. Keby bola, ľudia by z nej spadli."

Nikdy ste nevideli družicové zábery?

„Také obrázky ukazujú Američania, ja im neverím. Ja verím, že Zem je doska, tu je more, tu domy, tu Bratislava, Azouz. A Slnko prechádza nad nami. Keď sa vzdiali, je noc."

Nepočuli ste ani rozprávanie námorníkov o vzďaľujúcej sa lodi, ktorá na obzore klesá?

„Ja tak ďaleko nedovidím. Deťom vždy vyrozprávam všetky moje argumenty a ony sa ma po hodine zmätene spýtajú, pán Azouz, tak čo je teda pravda? Guľa alebo doska? Vtedy im poviem, to nie je dôležité. Dôležité je, že sa pýtate. Keby si všetci kládli otázky, nikto z nich nemôže urobiť teroristov."

Cítia sa Arabi vo Francúzsku ohrození?

„Kým im to nikto nenahovorí, nie. V arabských krajinách je život a politika spojená s islamom. Tu žijeme v laickej spoločnosti, náboženstvo je od politiky oddelené. A s týmto odlúčením majú niektorí francúzski moslimovia starosti. Dnes niektoré dievčatá trvajú na tom, aby mohli do škôl nosiť šatku. V iných európskych krajinách je to možné, vo Francúzsku však nie."

Súhlasíte s tými dievčatami?

„Ak niekto z ulice upozorní na nejaký problém, spoločnosť musí zareagovať, zmeniť svoju politickú koncepciu. Chcel by som žiť v takom Francúzsku, kde sú ľudia pomiešaní, nežijú separovane v komunitách. Obávam sa, že to nie je možné. Francúzov problém so šatkou irituje, a to len pobáda ďalších moslimov, aby pokúšali. Vedia, že môžu strašiť moslimskou identitou, a páči sa im to."

Prečo sú Arabi takí spútaní s náboženstvom?

„Lebo sa boja zmeny. Vidia, že islam sa musí zmodernizovať, a preto je v ich komunite veľké napätie. Nielen západná verejnosť, ale ani sami moslimovia nepoznajú dobre korán. Žijeme totiž vo svete totálnej nevedomosti a nezáujmu. A práve tí neznalí sa najviac boja a potom ohrozujú ostatných."

Je dnes integrácia viac problémom moslimov alebo Francúzov?

„To, že v parlamente nie sú Arabi, nie je len vinou Francúzov. Mladí moslimskí rodičia musia deťom vysvetľovať, čo je Francúzsko za krajinu, ako sa v nej žije a podľa akých pravidiel. Treba vychovávať veľa staviteľov mostov. Lenže, aj v každom vzťahu medzi ženou a mužom sú konflikty ­ lebo sú iní. Preto, keď je medzi domácim obyvateľstvom a prisťahovalcami problém, je to normálny stav."

K čomu sa ešte v písaní plánujete vrátiť?

„Najmä k téme chudoby a života ľudí na okraji."

Veríte na ich happyend?

„Myslím si, že je dôležité, aby ľudia zostali chudobní. Lebo nositeľmi skutočných ľudských hodnôt sú chudobní, nie bohatí. Dnes už nežijem v mizérii, ale v hlave som zostal chudobný."

Ako by ste charakterizovali vašu generáciu?

„Boli sme deťmi prvých prisťahovalcov, žili sme v ponižujúcich podmienkach, nosili nálepku. Neboli sme šťastní, ale pomohli sme prekonať obdobie, keď mal odpor k cudzincom vo Francúzsku obludné rozmery. Preto by som nás nazval generáciou obetovaných."

Azouz Begag (1957), francúzsky spisovateľ a sociológ. Jeho rodičia patrili do prvej generácie alžírskych prisťahovalcov, do roku 1968 žili v slume na okraji Lyonu.

Azouz Begag študoval ekonomické vedy, od polovice osemdesiatych rokov píše. Je autorom románov pre deti i pre dospelých. V roku 1986 sa stal členom Národného centra vedeckého výskumu. Špecializuje sa na integráciu, vytváranie priaznivých podmienok pre mladých ľudí, ktorí sa narodili v komunitách minoritných etník.

Prednáša študentom na svetových univerzitách, rozpráva sa s deťmi na základných školách.

FOTO ­ autorka

Autor: KRISTÍNA KÚDELOVÁ, Lyon - Bratislava