FOTO PRE SME - ERIK MOJSEJ

„Za mojich mladých čias neboli zábavy časté, ale na svadbách som sa natancovala veľmi veľa. Keď som sa vydávala, nemali sme s manželom nič, len zdravé ruky. Tvrdou prácou na poliach grófa Szentyványiho sme si zarobili, kúpili malé políčka a gazdovali sme. Chovali sme kravky, teliatka. Pracovali sme od rána do noci, aby sme dali jesť štyrom deťom. Keď sme sa trochu zmohli, prišlo družstvo a všetky polia nám zobrali.“

Vdovou je už štyridsať rokov

Kto ju nepočul hovoriť, neuverí jej stovke. V spomienkach sa vracia ešte do čias, keď prvýkrát zasadla do školskej lavice. Jej prvými učiteľmi boli misionári. Stihla sa učiť celé dva roky, na viac nebolo času. Musela tvrdo pracovať. Spomína na vôňu doma pečeného chleba, na to, ako na svojich štyroch chlapov v dome sama prala, šila a varila im. Má jedenásť vnúčat, jedenásť pravnúčat a jednu prapravnučku. Manžel ju navždy opustil pred štyridsiatimi rokmi. Osemdesiatročný syn žije spolu s ďalším, sedemdesiatročným v Košiciach. Jeden bol dlhé roky lekárom, druhý pracoval ako ošetrovateľ. Aj dve z vnučiek sú lekárkami. „Nejako nám to v rodine ostalo. Manžel Ján stratil sluch v prvej svetovej vojne, keď slúžil pri ‘kanoníroch‘, syn Ján bol počas druhej svetovej vojny ranený pri Minsku a tri roky som o ňom nepočula. Bol pri sanite a domov sa vrátil až po rokoch, keď som ho už oplakala ako mŕtveho,“ spomína jubilantka.

Celý život bez sladkostí

Teraz sa o ňu stará jej jediná dcéra Anna Pavlíková. „Mama vstáva okolo desiatej, naraňajkuje sa sama. Má rada párky, šunku, ale nikdy som ju nevidela jesť niečo sladké. Ona sama hovorí, že nikdy v živote nemala rada sladké jedlá. Má rada šťavu z kyslej kapusty, rôsol. Každý deň prečíta bez okuliarov modlitebnú knižku,“ hovorí 73-ročná dcéra jubilantky.

V roku 1933, keď sa jej narodila druhá, najmladšia dcéra, ktorá hneď po narodení zomrela, bola viac než tri mesiace v kóme. Keď sa prebrala, doniesli jej príbuzní ovocie, ale ona si pýtala rôsol.

Nikdy nejedla ani sladké ovocie. Ani teraz ho neje, ale zato pomaranče, ananás a akékoľvek kyslé ovocie zje bez problémov. Okrem toho má rada múčne jedlá, pirohy, halušky na všetky spôsoby. Tvrdí, že celý život sa v piatok pôstila a dodržiavala kresťanské pôsty.

Manžel bol vychýreným pestovateľom melónov

Manžel Anny Lazurovej Ján bol vychýreným pestovateľom melónov. Z jeho polí putovali plné vagóny týchto červených plodov do celej republiky. „Pamätám si, že sme mali polia práve na tých miestach, ktoré teraz nikto neobrába. Sú to tie smerom k Hradišťskej Moľve. Rastie na nich tráva vyše hlavy. Celá naša rodina v lete žila z melónov. Dokonca aj náš pes ich mal rád. Všetky tieto polia prebralo družstvo, ale to už nebola taká úroda. A dnes je škoda o tom hovoriť,“ nahlas spomína Anna Lazurová.

Svižná jubilantka má problémy s chrbticou, ani nohy jej neslúžia, ale zato pamäť jej môže závidieť kdekto. „Keď som za ňou nedávno zašla, spoznala ma ,po fajte‘. Dokonca spomínala aj mojich rodičov. Má obdivuhodnú pamäť,“ tvrdí starostka Malčíc Marta Tomková. V piatok prichystali jubilantke v obradnej sieni obecného úradu skromné oslavy. Prišli ju pozdraviť spoluobčania, nechýbali kvety ani veľká torta. Práve tá, ktorú tak nemá rada.

Omša pre jubilantku

V sobotu sa zišli do domu Anny Pavlíkovej príslušníci širokej rodiny. Bolo ich okolo tridsať. Okrem tých, ktorí žijú mimo Malčíc, sa jej chystali blahoželať aj ďalší z rodiny. Nechýbal medzi nimi Jozef Pivarník. „Je to moja druhá mama. Ja som vlastnú matku nepoznal a Anna Lazurová je sestrou mojej matky. Odmalička mi nahradzovala moju vlastnú matku. Som rád, keď vidím, že ju moja návšteva poteší,“ hovorí Jozef Pivarník. V miestnom kostole odslúžil farár za účasti jubilantky slávnostnú omšu.