te na ostrove slobody prijali ako najvýznamnejšiu udalosť za posledných dvadsať rokov. V sále, v ktorej sa konajú politické mítingy, walesko-anglickému triu aplaudoval samotný Castro a s ním päťtisíc Kubáncov.

Castrovi sa určite najviac páčila skladba Baby Elian venovaná Elianovi Gonzálesovi, obeti diplomatickej roztržky medzi USA a Kubou. Po piesni s vetou „unesený do zasľúbenej zeme Ameriky, diablovho ihriska“, vstal Castro a dlho tlieskal.

Manic Street Preachers nevystúpili v Havane náhodou. Na obale ich posledného albumu Know Your Enemy (Poznaj svojho nepriateľa) povieva kubánska vlajka, skupina sa netají radikálnymi ľavicovými názormi a obdivom k ostrovu slobody. To, že sa Castro objavil na vystúpení, považuje basgitarista Nicky Wire „za najväčšiu česť v živote“. „Kuba je príkladom toho, že nie všetko musí byť amerikanizované,“ povedal gitarista James Bradfield pred koncertom. Spolu s Wirom obdivuje, že kubánska kultúra dokázala zostať nezávislou od USA.

Ešte prednedávnom režim, ktorý sa dostal k moci v roku 1959, považoval rockovú hudbu za dekadentnú. Kubánski vlasáči a pankáči, ktorých tajná polícia prenasleduje ako opozičné politické skupiny, cítia, že sa niečo deje. „To, že prezident prišiel na koncert, je skutočná revolúcia,“ pochvaľoval si Gil Pla, spevák miestnej kapely Joker. „Dlho sme boli pre nich antisocialistickými živlami, ale teraz je už aj rocková kultúra je o. k.“

Vstupenka na koncert stála 25 centov, čo je cena vymeraná za každú kultúrnu akciu na Kube. Trval asi 90 minút. Na to, že mladí Kubánci videli prvýkrát živú zahraničnú kapelu, sa dobre zabávali - tancovali, skákali obľúbené hlavičky do publika, spontánne tlieskali, hoci za ich chrbtami sedelo celé politbyro.

„Bolo to veľmi dobré,“ povedal dvadsaťročný Michel Hernandez. Uvedomuje si však, že to bol asi na dlhší čas posledný koncert zahraničnej hviezdy. „Dúfam, že prídu aj iní, napríklad Oasis,“ povedal Michel odchovaný stanicou MTV, ktorý sa čuduje, že koncert neusporiadali pod holým nebom pre viac ľudí. „Veľa skutočných rock‘n‘rolových fanúšikov zostalo tam vonku,“ ukazoval na zatvorené dvere, za ktorými sa tiesnili ľudia, čo nedostali lístky.

„Z našej strany bol koncert akýmsi gestom solidarity,“ povedal Wire, ktorý pozabudol na utrpenie ľudí nesúhlasiacich s komunistickým režimom alebo tých, čo utekajú pred chudobou do USA. Koncert Manic Street Preachers im určite nepomohol.

PETER BÁLIK