V našej kultúre sa mystika nikdy zvlášť nepestovala. V dejepise sa spomína len svätý Svorad, ktorý pustovníčil na vŕšku v okolí Nitry. Tým akoby sa táto vetva u nás končila. Až na postmodernom Slovensku začína rásť znovu. V týchto dňoch vyšla kniha kresťanského a budhistického básnika a výtvarníka Róberta Bielika Gompa - Kláštorný denník.

Róbert Bielik je pravdepodobne prvý Slovák, ktorému napadlo prežiť niekoľko mesiacov v horách severoindického Ladaku, v tibetskom budhistickom kláštore. Niektorých kresťanských čitateľov môže trochu dráždiť, že sa mladý kresťan vybral hľadať Boha tak ďaleko, keď kostoly máme aj tu doma, a budú to pripisovať trendom z cudziny. Tento trend má však svoju jasnú logiku: v orientálnych náboženstvách spolu so systémom príslušných techník žije kultúra priameho obcovania s Bohom. V kresťanstve už dávno nie. Róbert Bielik je len dôsledný. Opúšťa domáci duchovný ovčinec práve preto, aby našiel spôsob, ako v ňom možno naďalej byť.

Témou mladého mystika je zatiaľ najmä on sám, ostatné ostáva skôr v pozadí a je to tak poctivé. Gompa je denníkom bolestného vzťahu k sebe, akým je postihnutý každý, komu nestačí vegetovať. Občas unikne drobný nechcený narcizmus, ako „schudol som najmenej desať kíl. To zas bude doma rečí…“. Každý autor má právo písať len o sebe, ak sa nespoľahne, že stačí byť úprimný. Z úprimnosti niet úniku, pohybujete sa v kruhu ošklivenia si svojej duše a zmierovania sa s ňou sem a tam, a všetko je to úprimné.

„Ležím ako odhodená minca, hlava blázna, telo dobrodinca. Lístok rozmarínu a do očí hlinu. Tak. Hviezda a ja - úbožiak.“ A tak ďalej. Pokusy voľne prechádzať z normálneho rozprávania do veršov sú prinajmenšom sporné. Vychádzajú z toho akési sväté riekanky: „Slová ako hračka. Mysle naháňačka.“

Pri ceste na indický juh sa hrdina dozvie o svätom Bhaghavánovi, ktorý už sedem rokov žije v lese na kopci sám, neje, len pije čaj a medituje. Hneď sa vydá za ním a po dlhom výstupe v horúčave ho nakoniec nájde. „Opatrne som zostúpil k húštine a nahliadol do jaskynnej štrbiny obrastenej hustým spletencom konárov. V zakadenom kamennom výklenku sedela kostra obtiahnutá kožou. Vydávala dunivý zvuk pripomínajúci bzukot veľkých sršňov. (…) Skôr, než som sa stihol spamätať, dlhé čierne prsty toho monštra zovreli prútik, začali ním netrpezlivo tĺcť o skalnú stenu a potom prútikom ukázali tam, odkiaľ som prišiel.“

Bolo čosi zábavné v tom obrázku svätého anorektika, ktorý zlostne sedí v pustovni pred očami utrmácaného adepta na kontemplatívny život z ďalekej Bratislavy. Tomu stretnutiu mystikov sa iste Vševedúci usmieva svojím zamysleným úsmevom skôr než väčšine záznamov zo zápasov o pokoru v tomto denníku. Talmud hlása: „Raj patrí tomu, kto svojho druha rozosmeje.“ Takýto bonus občas príde, a občas nie, a nedá sa ani vyprosiť modlitbami, ani vytrucovať žiadnym pokáním.