Publikovanie zborníka Umenie v službách totality 1948-1956 (Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava, 2001) predstavuje závažný edičný čin s ďalekosiahlym významom nielen pre dejiny slovenského umenia a najmä literatúry, ale aj pre dejiny myslenia v totalitnom období, pre psychológiu a charakterológiu slovenského intelektuála.
Autori sú zväčša literárni vedci či publicisti a bádatelia v príbuzných odboroch a v štúdiách venovali najviac miesta literatúre, ktorá sa stala najkrikľavejšou obeťou politickej manipulácie. Na niektorých miestach sa vyskytuje zmienka aj o hudbe a výtvarnom umení.
Spôsoby, akými vládnuca strana v období studenej vojny získavala do svojho košiara umelcov, analyzujú viacerí autori: dôležitú úlohu zohrávalo zakladanie umeleckých zväzov, ktoré už nemali plniť funkciu stavovských združení ako predtým, ale mocenských, donucovacích, zvádzajúcich, podplácajúcich a všelijako inak korumpujúcich organizácií. Tie udávali smer, akým sa má príslušné umenie uberať, sprostredkúvali smernice najvyšších orgánov strany, vytvárali ovzdušie strachu, kontrolovali vydané diela, vymýšľali rozličné akcie, až sa napokon tvorca ocitol v spoločnom stáde. Estetickú funkciu umenia postupne nahrádzala funkcia agitačno-propagačná, respektíve výchovná.
Teoretické a metodologické aspekty tejto vynucovanej premeny kultúrneho života rozoberá štúdia René Bílika, jej konkrétna rozvádza Štefan Drug. Názorne ukázal spojitosť všelijakých komisií, rád, inštitúcií pri glajchšaltovaní literatúry, každé tvrdenie dokladá faktami, uvádza mená konkrétnych osôb, ktoré sa zúčastňovali na kádrovačkách, ponižovaní a doslova prenasledovaní spisovateľov, uverejňuje zoznam kníh stiahnutých z trhu (je medzi nimi aj Hemingwayova kniha Zbohom armáda). Drug publikoval v zborníku i zaujímavý rozbor Hečkovej Drevenej dediny, „vzorového“ diela socialistického realizmu. Viacero styčných bodov s jeho analýzou má Šútovcova štúdia o činnosti Slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov v období 1949-1950.
S podobnou vedeckou akríbiou zameral pozornosť na vtedajšie divadlá a ich repertoár Vladimír Štefko; aj v jeho práci nájdeme dosť smutnosmiešnych miest (napríklad istý ochotnícky herec musel urobiť verejnú sebakritiku, lebo veľmi plasticky zahral úlohu kulaka). Na mnohých deformáciách participovala aj divadelná kritika. Eva Jenčíková má v zborníku tiež dve štúdie: v prvej spracovala vari prvý raz v takejto ucelenej podobe literárny život povojnového exilu, v druhej podrobnú biografiu ďalšieho emigranta, Leopolda Laholu. Spomeňme ešte aspoň Vladimíra Petríka, ktorý si všíma autocenzúrne zásahy spisovateľov v druhých a ďalších vydaniach ich diel a Petru Bombíkovú, ktorá upriamuje pozornosť na Tatarkove rozporuplné výroky o tvorbe v rokoch 1946-1956.
Je to obsiahly materiál na rozmýšľanie, provokuje otázku: ako je možné, že vzdelaní ľudia sa správali tak hlúpo? Bol v tom iste kus idealizmu, ale aj strachu, zbabelosti, márnomyseľnosti. V jednotlivých prípadoch iste treba rozlišovať medzi daňou a službou, oslepením a zaslepením.
Dobre, že tento zborník vyšiel, lebo priamo uvádza osoby vystupujúce v tejto trúchlohre, ktorá sa nazývala boj o šťastný zajtrajšok. Ostáva len šok.
