Pochádzam z dediny na východnom Slovensku a pred dvoma mesiacmi som prišla študovať do Bratislavy. Predtým som tu bola len tri razy, vždy však len nakrátko a okrem hluku, uponáhľaných ľudí a chaosu som nič iné nevnímala. Teraz bývam na internáte a celkom rada sa vyjdem prejsť po centre mesta, bola som už s kamarátkou aj v kine a divadle. Na Bratislavu si pomaly zvykám, ale čo ma tu šokuje, je množstvo žobrákov a bezdomovcov na uliciach. Každú chvíľu si niekto odo mňa pýta peniaze, jedlo, cigarety, stravné lístky - dokonca aj deti. A ak ma aj nikto nepristaví, nedokážem nevnímať ľudí sediacich na zemi s natiahnutou rukou alebo bezdomovcov, ktorí predávajú svoj časopis. Občas im nejakú korunu dám, alebo si od nich kúpim ten časopis, ale trápi ma, že nemôžem dať viac. Niekedy sa nedokážem ani sústrediť na učenie, čo musím na nich myslieť. Stalo sa mi už aj to, že som si chcela niečo kúpiť, ale rozmýšľala som, či to naozaj potrebujem, či by som tie peniaze nemala dať radšej tým úbožiakom na ulici. Moja kamarátka sa nad tým netrápi, občas dá niekomu päťkorunu, ale tvrdí mi, že my ich aj tak z biedy nevytrhneme.

Neviem, čo mám robiť. Dá sa nejako obrniť proti tomu, aby som ich tak neľutovala? Mám im dávať peniaze, keď ani ja veľa nemám? Tereza

Milá Tereza,

City, o ktorých hovoríš, sú silno altruistické. Prejavuješ sa v nich ako človek veľmi sa zaujímajúci o spoločenské dianie okolo seba. Trápi ťa, ako sa tí druhí majú. Je zaujímavé, že ťa oslovila práve téma bezdomovcov a žobrákov. Žobráci a bezdomovci sú odvrátenou stránkou väčšiny väčších miest. Psychológovia a sociológovia sa snažia vysvetľovať tento jav. Môže ísť o revoltu voči spoločnosti a neschopnosť alebo nevôľu prispôsobiť sa bežnému mestskému štýlu života, ale často je to aj výsledok neutešených sociálnych pomerov. Zaujalo ma, ako to prežívaš. Pýtaš sa, či sa proti tomu dá nejako obrniť. Zmena životného štýlu je vždy tak trochu výzvou pre každého z nás, aj keď je dobrovoľná a sprevádza iné dôležité kroky nášho života. Čo to vlastne znamená? Ide o množstvo nových, často silných situácií, v ktorých sa ocitáš. Konfrontujú ťa samu so sebou, a tak spoznávaš tie svoje stránky, ktoré sa doteraz ešte nemali možnosť realizovať. Možno ešte predtým, ako sa „obrníš" a začneš svoje pocity „zvládať", stačí pripustiť, že ťa podobné spoločenské dianie oslovuje a núti ťa zamýšľať sa. Časť teba má súcit so svetom utrpenia a je pravdepodobne jednou z tvojich novospoznaných.

Ďalšia oslovujúca rovina tvojho zážitku sa zdá byť tá, čo ťa zaskočila, lebo taká sa nepoznáš, ešte sa tu necítiš „udomácnená". To je možno ďalší dôvod, prečo ťa bezdomovci tak veľmi oslovujú. Máte v niečom spoločné pocity. Na miestach, kde sa necítiš „doma" a stretávaš ich, ste tak trochu obaja bezdomovci.

Je fakt, že človek korunou zmierni utrpenie druhému len občas a len trochu. Nie je to spoločenský problém, ktorý by dokázali riešiť jednotlivci. A dôvody, prečo chodia ľudia po žobrote a prečo sú bezdomovcami, sú tiež rôzne. Na to, či máš alebo nemáš dávať peniaze, ti neodpoviem, sama zváž, či môžeš a či chceš. Nemusíš sa cítiť ako obeť situácie, ale ani nemusíš nechcieť dať peniaze.