ĽUDIA A UDALOSTI Osudy krajiny sa dajú ľahko prečítať z prechádzky po miestnych cintorínoch. Cintoríny v severozápadnom Arménsku sú veľké a nové, plné náhrobných kameňov detí aj celých rodín. Na tisícoch je dátum úmrtia 7. december 1988. V ten deň sa stretli euroázijská a arabská tektonická platňa a spôsobili tragédiu, ktorá prinútila Arménov na čas zabudnúť na politické boje. Podľa rôznych odhadov zahynulo 25- až 50-tisíc ľudí. Zem sa v Arménsku zatriasla pred 15 rokmi.
Epicentrum ničivého posunu platní vybuchlo krátko pred obedom v oblasti železničnej stanice v horskej dedinke Širokamund medzi mestami Spitak a Gyumri. Celé bloky budov postavené v 60. a 70. rokoch 20. storočia podľa socialistického hesla „lacno, rýchlo a kvalitne" sa zosypali v priebehu niekoľkých minút. Na druhý deň v osade neostal stáť jediný múr. Tlakovú vlnu cítili aj 80 kilometrov od epicentra.
Zemetrasenie postihlo 40 percent územia Arménska, štyri veľké mestá a 58 dedín. Vyše 500-tisíc rodín ostalo bez strechy nad hlavou. Dve tretiny obetí boli deti. Asi 32-tisíc detí dočasne evakuovali, 6-tisíc ich zmizlo v chaose, ktorý nastal po katastrofe.
Miestni na začiatok decembra roku 1988 spomínajú len neradi. O tom, ako to v Arménsku v tom čase vyzeralo, svedčí fakt, že aj profesionálni zahraniční záchranári trpeli ešte deväť mesiacov po návrate z misie poruchami spánku.
Keď prišla prvá vlna bol Garnik Šigiryan z mesta Gyumri na ceste z práce. O pár minút už neexistovala ani jeho strojárenská fabrika, ani bytovka, v ktorej býval so ženou a dvoma deťmi. Na nasledujúcich dvanásť rokov sa domovom rodiny stal plechový prepravný kontajner. Garnik bol jedným z mála šťastných - jeho najbližší prežili.
Osemdesiatnička Lena Morgošia bola v čase zemetrasenia na návšteve v meste, píše Rádio Slobodná Európa. Utekala 8 kilometrov do rodnej dediny, okolo ľudí kričiacich o pomoc. Nezaujímalo ju nič iné, len osud jej rodiny. Postupne zistila, že stratila 12 rodinných príslušníkov.
Do Arménska sa začala valiť humanitárna pomoc. Nešťastie Arménov zmobilizovalo charitu z celého sveta. Popri skutočnej pomoci sa tisícky charitatívnych dolárov vyliali nazmar alebo do vreciek podnikavcov, ktorých doteraz nikto trestne nestíhal.
Rekonštrukčné práce pokračovali intenzívne do roku 1991. Len v osade Širokamund sa postavilo 300 domov, začali so stavbou 250 ďalších. Tie však ostali nedokončené - ruskí stavebníci z Arménska zmizli s rozpadom Sovietskeho zväzu.
Rok 1988 bol pre Arménov náročný. Začal sa februárovými nepokojmi v Jerevane. V júni 1988 schválil najvyšší Soviet Arménskej sovietskej socialistickej republiky pripojenie oblasti Náhorného Karabachu k Arménsku. Toto rozhodnutie v júli Moskva zrušila. Následné nepokoje prerušila vyššia moc.
V tom čase však už bolo sovietske impérium na pokraji kolapsu. Arménske zemetrasenie spolu s černobyľskou haváriou o dva roky skôr uštedrili hnijúcemu kolosu Sovietskeho zväzu poriadne kopance. Len priama škoda zemetrasenia bola vyčíslená na 14 miliárd dolárov.
Obe udalosti usvedčili Moskvu z neschopnosti zaujímať sa o ľudské osudy v hromadných katastrofách, aj zo škodlivosti obľúbeného sovietskeho systému utajovania informácií pred verejnosťou.
„Celý Sovietsky zväz sa prepadol do zóny zemetrasenia," opisoval obdobie po zemetrasení pre Rádio Slobodná Európa starosta Širokamundu, Albert Papojan. O dva roky neskôr sa Arménsko stalo samostatným štátom.
Po 15 rokoch je pre svet zemetrasenie zo 7. decembra už len dávnou historickou udalosťou. V severozápadnom Arménsku po ňom ostali trinásťkilometrové zlomy v zemi a sociálno-ekonomická kríza.
Ani zemetrasenie však neprinieslo do Arménska toľko krvi ako ľudské konflikty. Turecká genocída zo začiatku 20. storočia aj dlhoročný spor o Náhorný Karabach počtom obetí z radov Arménov zemetrasenie predstihli.
Autor: Zuzana V. Očenášová
