Posledné dva roky pôsobil v oblasti Vigía del Fuerte, kde bol misionárom rehoľnej Spoločnosti božieho slova.
Únos mal našťastie dobrý koniec. Vo štvrtok Pavla Sochuľáka z nedobrovoľného pobytu v povstaleckom tábore uprostred džungle zdravého prepustili.
O svojom neľahkom misijnom pobyte v kolumbijskom pralese píše občas páter Pavol svojmu priateľovi Štefanovi na Slovensko. Ten nám jeho posledný list z mája tohto roku poskytol s tým, aby sme ho uverejnili. Publikujeme ho v skrátenej a upravenej verzii.
Milý Štefan!
Chcem Ti opäť napísať zopár riadkov. Väčšinu času som v pralese, kde žijem bez elektriny. Cez deň nemám na písanie veľa času a keď aj niečo napíšem, vždy, keď sa presúvam cez vlhkú džungľu, všetko sa na papieri rozpije. Takže môžem písať, iba keď som mimo pralesa, ako práve teraz. Som v Medelline, lebo som sa musel trochu zotaviť a podrobiť sa operáciám prstov na nohách. V tomto podnebí a v pralese trpia totiž práve nohy. Človek si musí dávať pozor, aby sa nezranil, lebo do rany sa hneď dostane infekcia, ktorá sa v džungli takmer nedá vyliečiť. Ja som sa poranil, keď som hral s chlapcami futbal. Potom som sa musel brodiť v rieke a zo škrabanca sa stala rana. Som tu už skoro dva mesiace, ale tento týždeň sa chcem vrátiť na misiu. Rany by síce potrebovali ešte tri týždne, aby sa zahojili úplne, lenže moji farníci sú celý čas bez svätých omší.
Toto sú moje posledné novoty, chcem sa však s Tebou podeliť najmä o zážitky zo svojich návštev v misijných obciach v pralese počas Vianoc.
* * *
Na cestu som sa vydal aj so svojím katechistom Davidom 15. decembra. V ten deň som sa vrátil domov o piatej ráno po týždňovej ceste, na ktorej som sprevádzal loď s potravinami. Na prípravu novej cesty som teda nemal viac ako 8 hodín, vrátane spánku. Akurát som si vymenil bielizeň a pripravil potraviny na dva týždne. Poprosil som tiež jedného pátra, ktorý tu pracuje už vyše 20 rokov, či by ma na ceste nesprevádzal. Z jedného dôvodu – v poslednom čase prichádzajú do našich dedín partizáni a zneužívajú bezbranné obyvateľstvo. Keď som to videl prvý raz, nemohol som robiť nič, len sa modliť, aby ma nechali odísť z vojenského terénu. Človek musí byť veľmi opatrný, keď sa rozpráva s týmito rebelmi. Majú zbrane a moc, a ja len slová, ktorým nerozumejú. Nie som na to pripravený.
Práve preto som chcel, aby ma sprevádzal skúsenejší kolega. Nakoniec sa k nám pridala aj špeciálna komisia, ktorá chcela preštudovať situáciu.
Pod Božou ochranou som nasmeroval našu loď proti prúdu do dediny v horách. Bol som tam už trikrát, ale vždy sme mali nejakého lodivoda, ktorý rieku poznal. Teraz to bolo na mne. Asi po 15 minútach som narazil vrtuľou do skaly a zlomil drôt, ktorý ju spájal s motorom. Počas plavby sa mi to stalo ešte asi dvanásť ráz. Musel som ho vždy vymeniť, lebo bez neho sa loď nedá ovládať a hrozí nebezpečenstvo, že ju silný prúd hodí o skaly.
* * *
Asi po piatich hodinách komplikovanej plavby sme sa dostali do cieľa. Prekvapil ma pokoj, aký v dedine vládol. Predtým som tam vždy stretol veľa partizánov a teraz, keď som prišiel s vyjednávačmi, boli zrazu fuč. Narazili sme akurát na jedného starca a tri ženy. Dve mali malé deti, tretia bola tehotná. Partizáni majú síce medzi sebou veľa žien, ale tieto asi neboli nasadené do bojov. V kútiku duše som dúfal, že stretneme aj ďalších ľudí, lebo po prvýkrát ma sprevádzali ľudia pracujúci v oblasti medzinárodných ľudských práv. Ja som začiatočník, ktorý nikdy predtým nepracoval vo vojenskom území, a nevedel som, ako mám vyjednávať ako kňaz a ešte k tomu cudzinec.
Nasledujúce dni sme v džungli ponavštevovali ostatné dediny z našej misie. Cesta k nim trvala niekedy aj sedem hodín. Všade blato, každú chvíľu sme sa museli brodiť. Navyše začalo pršať a z potokov sa zakrátko stali rieky strhávajúce všetko, čo im stálo v ceste. Jediný spôsob, ako sa neutopiť, bolo pochytať sa navzájom za ruky a vytvoriť ľudskú reťaz. Šlo to ťažko, ale vďaka jednote sme sa postupne prebíjali k cieľu.
Takto sme navštevovali dediny až do 22. decembra. Potom sa páter a členovia komisie vrátili do Quibdo a ja som sa doplavil do dedinky, kde sme cestu začínali. Chcel som tam s farníkmi osláviť narodenie Božieho Syna.
Keď som sa približoval k brehu, videl som, že partizáni svojou prítomnosťou opäť strpčujú život pokojnému ľudu.
S hraným úsmevom som všetkých pozdravil a podal ruku okolostojacim, medzi ktorými bolo aj niekoľko ozbrojencov. Mal som pocit, že som vstúpil do vojenského tábora, a nie medzi civilné obyvateľstvo.
* * *
Miestni chlapci odniesli moje a Davidove veci do zdravotného strediska. Je to obyčajný dom, sú tam akurát postele a WC. Po týždni spania na karimatkách sme sa však veľmi tešili na poriadnu posteľ. Rýchlo sme sa prepletali pomedzi bojovníkov, aby na nás nevideli prekvapenie, nespokojnosť, ale aj strach. Keď som však vstúpil do budovy, zastavil sa mi dych. Postele, na ktoré som sa celý týždeň tešil, boli obsadené. Ležali na nich zranení partizáni. Dostrieľaní, zafačovaní, bezvládni. Nevedel som, či vôbec žijú.
Prvý raz v živote som sa stretol so skutočnou vojnou. Alebo vlastne, s jej následkami. Aj keď som v Kolumbii videl mnohých ozbrojencov, toto bolo iné. Myslím, že ten pohľad by zlomil srdce každému človeku. Jeden z doráňaných nemal viac ako 15 rokov. Druhému som do tváre nevidel. Mal ju zafačovanú, vytŕčali len popraskané pery a krásne biele zuby. Ležali tu bez liekov, lekárskej pomoci.
V tichosti sme miestnosť opustili a preniesli si veci do voľnej chatrče z dosák.
Teraz mi už bolo jasné, prečo, keď som tu bol s pátrom Ulim a s komisiou, partizáni neboli v dedine. Boli niekde na bojových akciách. Prechádzal som sa po osade, všade samé zbrane. Chceli sme sa rozprávať s ľuďmi, lenže mali strach z každého stretnutia. Nemohol som urobiť nič viac, len odslúžiť svätú omšu.
Keď som sa vrátil k našej chatrči, partizáni stáli pri dverách.
„Môžem vstúpiť?“ pýtal som si dovolenie od nových nájomníkov.
„Samozrejme páter,“ odpovedali, akoby som bol jedným z nich.
Vedľa môjho ruksaku boli naskladané samopaly a vojenský materiál. Keď som si bral veci potrebné na svätú omšu, musel som dávať pozor, aby som zbrane nepozhadzoval.
* * *
Na druhý deň sme sa s Davidom vybrali do dediny vzdialenej dve hodiny cesty. Partizáni sa pridali k nám, no po chvíli sa stratili. V dedine sa nám potešili. Situácia tu bola pokojnejšia. Na druhý deň bola dokonca zábava. Prišlo veľa ľudí z hôr, niektorí na to potrebovali viac ako šesť hodín cesty na koni. Prezradili mi, že partizáni odovzdali na susednej farnosti niekoľkých unesených ľudí. Vďaka Bohu, mohli tak spolu s príbuznými trochu pokojnejšie prežiť vianočné sviatky.
Dvadsiateho štvrtého decembra sme sa vrátili späť do našej dediny. Opäť dvojhodinový pochod, dorazili sme unavení a mokrí. Kým sme jedli, prišiel k nám jeden chlapec a prosil o finančnú pomoc pre chorú matku. Žena, ktorá nám pripravovala jedlo, povedala, že chorá dostala bolesti do hrudníka a odvtedy sa nemôže pohybovať. V dedine niet lekára, liekov na utíšenie bolesti, ani nijaké lode, aby ju mohli dopraviť do nemocnice.
Hneď som sa za ňou vybral. V dome sme našli plno ľudí. Žena už ani nerozprávala. Medzitým sa vrátil aj jej syn. Čo vyzbieral, nestačilo však ani na transport. Bolo mi jasné, že musím niečo podniknúť. Keďže som sa po vianočnej omši plánoval vrátiť do hlavnej misijnej stanice, kde je nemocnica, ponúkol som, že chorú vezmem loďou so sebou.
No keď som to povedal, v izbe zavládlo ticho.
Po chvíli sa prítomní osmelili: „Páter, partizáni vám zobrali loď.“
Nechcel som tomu veriť, doteraz nás nechali pracovať. Akurát sa spýtali, kto som, a keď som vysvetlil, že páter, nechali ma ísť bez toho, žeby mi niečo násilím zobrali.
Dorazili sme k brehu, kde sa potvrdilo, že naozaj využili moju neprítomnosť a loď ukradli. Dostať sa odtiaľto bez lode bolo vylúčené. Chodník cez džungľu nepoznám, okrem toho, aj so sprievodcom by to trvalo dva dni, a potom by nás ešte na zvyšok cesty musela zobrať nejaká loď. Mohol som zostať v dedine a čakať, kým sa niekto iný nepoplaví mojou cestou. Lenže jediní, ktorí sa tu pohybujú vlastnými člnmi, sú partizáni. Vstúpiť do ich lode však znamená kolaboráciu.
Keď som sa vrátil do dediny, ľudia postávali v skupinkách, medzi nimi po zuby ozbrojení partizáni. Všetky oči boli upreté na mňa. Čakali, ako sa zachovám.
Pokúšal som sa požičať loď niekde v dedine, ale všade som dostal rovnakú odpoveď – teraz tu nie je ani jedna. Prehľadali sme aj breh rieky, či náhodou nenájdeme zakotvený nejaký čln. Napokon sme asi kilometer za dedinou jednu uvideli. Keď som sa však v dedine pýtal na jej majiteľa, nikto neodpovedal. Až po dlhej chvíli mi jedno desaťročné dievčatko prezradilo, že patrí partizánom. Začínal som veriť, že pre chorú nemôžem urobiť nič. Jej stav sa nezlepšoval a jej syn sa pýtal, čo urobím. S bolesťou som mu musel odpovedať, že zatiaľ nič. Celkom som zabudol, že je 24. december, deň Božieho narodenia, veľký sviatok nás, kresťanov.
* * *
Po chvíli mi napadla ešte jedna možnosť. Pustiť domorodcov dolu prúdom v malej loďke vydlabanej z kmeňa stromu, aby v nižších osadách pohľadali väčšiu loď a dopravili ju sem. Motor aj benzín som mal. Syn chorej povedal, že lodičku zoženie. Podarilo sa, a tak sme benzín a motor uložili do vratkej loďky, domorodí chlapci vzali dlhé palice, aby sa mohli odpichovať, a tak ovládať plavidlo, a vydali sa na cestu. Boli tri hodiny popoludní – ak budú mať šťastie, vrátia sa najskôr o šiestej večer. No vtedy je už tma a je nebezpečné pustiť sa dravou riekou. Aj napriek tomu som však bol rozhodnutý hneď po vianočnej svätej omši odísť.
Omša bola jednoduchá, bez krásnych spevov, ozdobených kostolov, na aké som bol zvyknutý na Slovensku. V ten deň mi však chýbalo podstatne viac. Po omši som sa zbalil a čakal na návrat chlapcov. Čas plynul veľmi pomaly. Konečne mi okolo šiestej prišli povedať, že k dedine sa približuje loď.
Išiel som k brehu, a podľa farby som spoznal, že je to moja stratená loď. V člne sedeli muži v uniformách. Boli po zuby ozbrojení, nevedel som, v akej sú nálade, či si môžem dovoliť rozprávať sa s nimi. Ale niečo som povedať musel. Vždy ľuďom hovoríme, aby nemlčali, keď ich partizáni zneužívajú. Až teraz som však videl, že brániť sa ozbrojencom nie je vôbec jednoduché.
* * *
Jedného z veliteľov som poznal. Stál v početnej skupine ozbrojencov a pravdepodobne ma očakával.
Podišiel som k nemu. Celá dedina pozorovala, čo bude.
„Veliteľ, potrebujem s vami hovoriť,“ oslovil som ho.
„Viete, že krádežou ste porušili všetky dohody? V tejto občianskej vojne sme autonómni. Vy nesmiete používať naše lode, my nesmieme transportovať bojovníkov a zbrane, len zranených a chorých. Teraz ste sa ukázali na mojej lodi, ktorú všetci poznajú, a ľudia si budú myslieť, že som kolaborant. Okrem toho vás videli aj špióni vašich nepriateľov, a tak majú informácie, že loď patrí nepriateľovi.“
„Potreboval som ju, nebola žiadna iná,“ odpovedal a dodal: „Nič sa nestalo, páter.“
„Akože nič? Nemôžem používať svoju loď, lebo po nej vaši nepriatelia začnú strieľať.“
„Potreboval som ju,“ zopakoval zvýšeným hlasom.
Znamenalo to koniec rozhovoru. Mal som ešte mnoho na jazyku, ale musel som sa brzdiť, aby sa nerozzúril. No dovolil som si ešte dodať, že v dedine je ťažko chorá žena, ktorá rýchlo potrebuje lekársku pomoc a ja som ju nemohol previezť do nemocnice.
Po týchto slovách som ozbrojenú skupinu rýchlo opustil .
* * *
Ľuďom, ktorí sledovali náš rozhovor, som prikázal, aby pripravili loď na transport chorej, a spýtal sa Davida, či súhlasí, aby sme sa na noc vydali na cestu. Po diskusii s partizánmi som nemal chuť ostávať v dedine.
Potešil som sa, že aj on radšej zvolil nástrahy prírody než čakanie na ráno.
Preniesli sme si do lode všetky veci. V prednej časti už medzitým pripravili posteľ z bambusového dreva, vystlanú haluzami s lístím, a prikryli ju plachtou. Ešte som im požičal aj svoju karimatku. Obyvatelia dediny nás pozorovali z brehu. Ani partizáni si toto divadlo nenechali ujsť. Čakali, či naozaj budeme mať odvahu vydať sa po tme dravou riekou.
Keď bolo všetko hotové, naštartoval som motor a prikázal preniesť chorú do lode.
Ľudia ma začali odrádzať:
„Páter, poznáte rieku iba cez deň, a viete aká je nebezpečná. Nemôžete sa po nej vydať v noci. Počkajte radšej do rána.“
Viem, že mi radili dobre, ale stratil som už veľa času.
„Už nemôžem čakať. Ak ostanem, ráno ju môžem pochovať,“ odpovedal som zvýšeným hlasom, aby to počuli aj partizáni.
Zrazu som z brehu začul hlas:
„Počkajte, idem s vami, rieku poznám lepšie ako vy.“
Bol to jej zať. A tak ženu uložili do pripravenej postele. Bola stále v bezvedomí.
Najprv sme museli otočiť loď v silnom prúde – už to bolo veľmi ťažké. Asi po 200 metroch som cítil nárazy prvých skál. Napredovali sme veľmi pomaly. Mal som strach, že v snahe zachrániť chorú sa prevrátime a žena sa utopí. Zostávalo len dúfať, že sa nám nič nestane, a čo najrýchlejšie sa dostaneme na miernejší tok.
Noc bola veľmi tmavá, nič sme nevideli. Baterky slúžili ledva na to, aby sme sa vyhli stromom strhnutým riekou. Ale aj tak sme do nich narážali. Pri jednom z nárazov sme sa skoro prevrátili a chorá len-len, že nevypadla z lode.
Po troch hodinách sme sa konečne dostali na pokojnú vodu. Žena sa medzitým prebrala, asi ju prudké nárazy zobudili z kómy. Teraz sme sa už mohli plaviť omnoho rýchlejšie, no aj tak ostávalo dobrých päť hodín plavby.
Myšlienkami som sa zahĺbil do svätej noci. Plavili sme sa spomedzi dediny. Mnohé boli v túto noc osvietené, čo nám pomáhalo v orientácii. Raz sme sa stretli s člnom obsadeným partizánmi. Ale nevenovali nám pozornosť, asi aj oni chceli svätú noc prežiť v pokoji.
* * *
Konečne sme o pol tretej ráno dorazili do našej obce a chorú odovzdali zdravotníkom. Po všetkých útrapách žila, čo ma trochu upokojovalo. Bol som na smrť unavený.
Ráno som porozprával, čo sa prihodilo. Išiel som navštíviť chorú. Cítila sa lepšie. Zdravotnej sestry som sa spýtal, čo žene vlastne je. Kto vie, odpovedala.
Na druhý deň mi provinciál povedal, aby som odcestoval do Medellinu, kde si môžem oddýchnuť a dostať sa z chrípky, ktorú som utŕžil cestou. Situácia je tam omnoho pokojnejšia, necítiť tam tak občiansku vojnu.
* * *
Aj keď píšem po slovensky, nechcem písať názvy obcí, kde pracujem a stretávam sa s partizánmi. Vo vojne sú to vojenské informácie, pre moju bezpečnosť ich radšej neuvádzam. Niekedy sa ti z tohto kolumbijského pralesa opäť ozvem. Dúfam, že čoskoro budem niečo počuť aj od vás.
S pozdravom
páter Pavol Sochuľák
