Veľké osobnosti svetovej vojnovej fotografie, akými boli Robert Capa, Dmitrij Baltermanc, Donald McCullin alebo aj Šibíkom toľko obdivovaný James Nachtway, tí všetci vždy svorne vyhlasovali, že fotografujú vojnu preto, lebo sú proti nej. Že ju fotografujú preto, aby vyburcovali ľudí z ľahostajnosti. A nie je náhoda, že práve títo veľkí vojnoví fotografi sa stali poprednými osobnosťami humanistickej fotografie. Priznám sa, že keď Jan Šibík začal mapovať bolesti tohto sveta, nebola som si tak celkom istá motívom jeho posadnutosti. Nevedela som, či je to túžba po vzrušení, dobrodružstve alebo iný motív. Posledné roky ma však presvedčili o jednom. Áno, Jan Šibík je posadnutý. Je posadnutý túžbou poznať človeka, túžbou poznať, prečo robíme to, čo robíme, túžbou poznať toho diabla v nás a tým, ako sa vysporiadavame s osudom. Okrem toho sa naučil fotografovať emóciu, a tak vlastne dospel k tomu istému poznaniu ako slávny vojnový fotograf Capa, ktorý hovoril – vojna sa nedá fotografovať, pretože vojna je emócia. Dospel k tomu istému, k čomu Baltermanc, ktorý hovoril – vojna to je jedna veľká nekonečná bolesť. A dospel aj k tomu poznaniu ako jeho obdivovaný James Nachtway, ktorý hovorí – plačem, ale fotografujem.
Fotografia je teda predovšetkým svedectvom. A aj Šibíkova kniha a výstava sú predovšetkým svedectvom o človeku a o svete. A to svedectvo je plné citu.
Petra Bílka, šéfredaktora Reflexu
Jana Šibíka považujeme za osobnosť, ktorá náš časopis výrazným spôsobom charakterizuje a prostredníctvom ktorej časopis ovplyvňuje verejnú mienku. Myslím si, že Honzo je príkladom toho, že v dnešnej žurnalistike začínajú byť isté odbory luxusom. Neviem o žiadnom inom českom týždenníku, ktorý posiela svojich ľudí na miesta, kde sa niečo deje, kde dochádza ku kataklyzmám, či už prírodným alebo civilizačným. Závidím mu jeho zaťatosť, ktorá niekedy hraničí až s takmer fanatickým zaujatím pre vec. Jedine vďaka tejto zaťatosti je Jan Šibík schopný dosahovať také výsledky, aké dosahuje. Musím sa priznať, že keď som prvýkrát počul, že výstava a kniha sa budú volať Ďábel v nás, tak som tento názov považoval za príliš literárny, patetický a mal som pocit, že k jeho reportérskej konkrétnosti príliš nepatrí. Až po udalostiach, ku ktorým došlo v USA, akoby ten názov dostal úplne konkrétny obsah. A uvedomujem si, že v tom nie je žiadna póza, že ten Honzov prístup k svetu je zvláštny v tom, že je úplne autentický, nehraný a nevypočítavý. To si najviac vážim, pretože poznám veľa reportérov, fotografov, ktorí úplne evidentne fixlujú a nehrajú poctivú hru, čo u neho v žiadnom prípade neplatí.
Jana Hřebejka, filmového režiséra a krstného otca knihy Ďábel v nás
Keď človek vidí jeho fotky, derú sa mu do očí slzy. Pri krste som hovoril, že si Jana Šibíka veľmi vážim. Ak by som to mal konkretizovať, použil by som úvahu Jiřího Muchu, že ľudia sú ako zámorské lode, ktoré kvôli rovnováhe majú na dne piesok. A čím viac majú toho piesku, tým je loď stabilnejšia. Mne Honza Šibík pripadá, akoby mal toho piesku na dne lode veľa. To je výnimočná vlastnosť a Jan je naozaj výnimočná osobnosť. Takto som ho spoznal a tak to vnímam aj cez jeho fotky.
(šim)
