„Vážení cestujúci. Pripútajte sa. Budeme pristávať!“
Môjmu susedovi zamrzol úsmev na tvári. Dovtedy ma zásoboval informáciami o nádhernej prírode a neuveriteľnom bazári, kde je cena kožucha rovnaká ako tretinka piva v hoteli.
„To sa mi stáva zakaždým, keď počujem kapitána,“ vysvetlil a siahol po fľaši whisky.
Ponúkol, ako sa patrí, aj suseda.
Ale fľaše už v tej chvíli držali pri ústach takmer všetci naokolo.
Do pristátia na kábulskom medzinárodnom letisku chýbalo desať minút. Nič však nenasvedčovalo, že mohutný stroj sa naozaj chystá spustiť na zem. Z okna sme videli len majestátne hory šesťtisícového Hindúkúša. Lietadlo naďalej udržiavalo rovnaký kurz. Žiaden pohyb na jednu či druhú stranu, nijaký manéver, ktorý by čo len trochu pripomínal prípravu na pristátie.
V lietadle panovalo napäté ticho.
A naraz to prišlo: stroj sa z ničoho nič spustil strmhlav do príšerného kotla. „Padal“ dole v špirálovitých prískokoch a my sme boli každú chvíľu bližšie k nevídanej tragédii.
Bolo to v roku 1996.
Určite sa zabijeme
„Určite sa zabijeme,“ skríkol môj spolucestujúci.
Veľké lietadlo akoby sa lámalo. Napravo sme len-len minuli jeden z končiarov Hindúkúša. Bol takmer na dosah ruky.
Medzi cestujúcimi zavládol pocit bezmocnosti. Nad ich životom a smrťou mal v tej chvíli moc len kapitán.
Konečne sme dopadli na dráhu. Stroj začal prudko brzdiť. Naproti, len pár stoviek metrov od neho, sa čnela k oblohe neprekonateľná prekážka: Hindúkúš.
Ak by brzdy zlyhali, koniec je neodvratný.
Neskôr, už v hoteli Kábul, mi kapitán lietadla povedal: „Nikde na svete sa tak zle nepristáva. Tesne pred príletom nad mesto, ktoré leží vo výške dvetisíc metrov nad morom, dostaneme z veže iba jedinú otázku: Vidíte dráhu? Ak odpoviem áno, oznámia mi: Môžete pristávať. Potom sa spojenie preruší a v pilotnej kabíne riešime, ako pristáť. Určite ste si všimli po oboch stranách dráhy vraky zhorených lietadiel.“
Stretnúť afgánskeho bojovníka je ako stretnúť smrť
„Je to scéna ako z Divokého západu, kdesi v Arizone. Kovboji na koňoch vojdú do rokliny, a tam sa na nich náhle spustí lavína Indiánov. To čaká na Američanov v Afganistane,“ hovorí Angličan Tom Carew, bývalý člen supertajnej špeciálnej jednotky SAS, dnes autor aktuálnej a populárnej knižky Džihád: Tajná vojna v Afganistane.
Tom Carew prišiel do Afganistanu pred rokmi, aby pomáhal trénovať mudžáhidov v ich svätej vojne proti sovietskym okupantom.
Prišiel, uvidel a odišiel. Nie však zo strachu pred ruskými vojakmi.
„Odišiel som po splnení poslania a pre neznesiteľné podmienky. To jednoducho nie je pre človeka z normálneho sveta,“ povedal v týchto dňoch pre BBC.
Tom Carew trénoval bojovníkov proti Sovietom, proti sovietskej vojenskej technológii a proti jednotkám vycvičeným na najťažšie boje.
Išlo o nerovný zápas. Na jednej strane vojenská superveľmoc, na strane druhej chatrne oblečení, špinaví a zarastení bojovníci.
Boli presne takí, ako ich opísal spisovateľ Rudyard Kipling: „Stretnúť afgánskeho bojovníka znamená stretnúť smrť.“
Keď prišiel Tom Carew do pakistánskeho Pešaváru blízko hranice s Afganistanom, jeden z afgánskych veliteľov sa ho spýtal:
„Dúfam, že ste fit?“
„Prečo?“
„Lebo moji muži kráčajú veľmi rýchlo.“
Tom Carew pochopil otázku až o tri dni, keď oddiel vyrazil cez hranicu do Afganistanu. Bojovníci mali na nohách iba hladké gumené podrážky vyrezané z pneumatík.
Veliteľ sa ozval.
„Tie kanady, čo máte na nohách, sú možno dobré do kopcov, ale tu by sme mohli mať s nimi problémy.“
„Aké?“
„Budete za sebou zanechávať stopy. Celkom iné ako moji muži. Mohli by nás prezradiť.“
Špeciálny agent Carew si začal písať denník.
„Mal som vycvičiť oddiel na špeciálny boj s protivníkom. Namiesto toho som si začal zapisovať špeciálne výroky veliteľa mudžáhidov. Z tých poznámok vzišla neskôr kniha o tom, ako bojovať v takom teréne, akým je Afganistan. Ja som síce knižku napísal, ale jej autorom je ten afgánsky veliteľ. Nevedel som si predstaviť, ako musím v jeho očiach vyzerať. Ja, príslušník špeciálnej jednotky SAS. Určite som mu bol na smiech,“ hovorí.
Kde sa stala chyba?
V Pešaváre sa vo výcvikových strediskách pripravovali proti Sovietom tisíce mudžáhidov, ale aj dobrovoľníkov z viacerých moslimských krajín. Pešavár sa stal hlavným operačným strediskom rozsiahleho odporu proti inváznym jednotkám Moskvy.
Práve na túto tajnú armádu bojovníkov proti nevercom, ktorými boli v tom čase Sovieti, sa spoliehali vtedy Američania.
Studená vojna vrcholila, hoci v tom čase už sedel v Moskve v kresle generálneho šéfa komunistov Michail Gorbačov.
Spojené štáty zaplatili za výcvik bojovníkov okolo troch miliárd dolárov.
Urobili niekde chybu?
„Teraz je už každý múdry, ale v tom čase sa nám zdalo, že väčšinu vecí sme robili správne. Dnes je jasné, že sme urobili chybu – najväčšiu v tom, že sme dávali peniaze Pakistancom. Časť z nich, a nie nepodstatná, sa neskôr dostala do iných rúk, do rúk študentských fanatikov, z ktorých sa zrodilo vedenie Talibanu. Táto skupina sa neskôr postavila aj proti nám, Američanom,“ vraví dnes Peter Berger, expert televíznej spoločnosti CNN na terorizmus.
V čase, keď Tom Carew, agent britskej špeciálnej jednotky SAS, prežíval prvé týždne zložitého života v Hindúkúše, však mohol málokto predpokladať, ako to všetko dopadne.
„Bol som fit a aj ja som si obul špeciálne podrážky z pneumatík. Na sebe som mal maskáče do nehostinného terénu, cez plece samopal s krátkou hlavňou a tašku so špeciálnymi mapami. Veliteľ oddielu chcel mapy vidieť. Keď som mu ich ukázal, dlho sa smial. Potom vytiahol z batohu svoje mapy, kreslené rukou, ale také prehľadné, že som si poznačil do zápisníka ich tvar.“
A potom sa už oddiel vybral na druhú stranu hranice, do Afganistanu. Všetci kráčali istým krokom, hoci každý niesol na pleci ľahký či ťažký guľomet. Dvaja muži stúpali do kopca s americkými raketami Stinger, ktoré sa neskôr ukázali ako účinná zbraň v boji so sovietskymi helikoptérami. Dali sa totiž odpaľovať priamo z pleca.
Zastávky na oddych boli krátke. Muži neustále stúpali vyššie a vyššie. Jedli iba chlebové placky a sušené ovocie, pili prevarenú vodu, ktorú si museli niesť so sebou. Každý jej mal vo veľkej fľaši niečo vyše štyroch litrov. Hoci je tamojšia príroda nádherná, voda z horských zdrojov je plná baktérií.
„Začalo sa mi ťažšie dýchať, napokon som skoro odpadol. Vtedy som pochopil, o čo ide. Boli sme vo výške tritisíc metrov nad morom a moje nevytrénované pľúca zlyhávali pre nedostatok kyslíka. Bojovníkom však riedky vzduch nespôsoboval problémy. Pred sebou sme mali ešte stúpanie ďalších tisíc metrov,“ opisuje príslušník SAS.
Prepady a mučenie
Sovietsky veterán Kyrgyz Asanbekov, jeden z tých, čo Američanom odporúča, aby si útok na Afganistan dobre rozmysleli, lebo nevedia, čo všetko ich tam čaká, spomína na časy, keď slúžil v sovietskej okupačnej armáde.
Dostal sa do Herátu. Všetci mu vraveli, že je to veľmi ťažká služba. No kým to nezažil, nevedel si to predstaviť.
Veľmi rýchlo však pochopil, o čo ide.
Zrazu bol poplach. Vojaci naskákali do dvoch transportérov. Dostali za úlohu vyraziť do hôr a nájsť akúsi karavánu so zbraňami.
Asanbekov bol veliteľom dobre vycvičenej čaty.
Vyrazili. Hneď na začiatku údolia, ako vchádzali do prvej zákruty, dostalo prvé vozidlo plný zásah.
Kto na transportér vystrelil?
Malý chlapček. Na pleci držal granátomet a stál pokojne v strede cesty.
Zastrelili ho, a od tej chvíle sa veliteľ pred každou akciou triasol.
Druhý transportér potom otočili a ponáhľali sa späť na základňu.
Kyrgyz Asanbekov spomína tiež na spolubojovníka, ktorý padol do zajatia.
Keď vraj Afgánci dostali nepriateľa, dokázali ho surovo mučiť. Niektorých zajatcov však prepúšťali. To sa stalo aj Kyrgyzovmu priateľovi. Keďže ho zrejme celý čas držali pod vplyvom ópia, nič si nepamätal.
Po návrate domov sa chcel čo najskôr oženiť s dievčaťom, s ktorým chodil pred odchodom do Afganistanu.
Deň po svadbe sa zastrelil.
Počas svadobnej noci zistil, že mudžáhidovia ho vykastrovali.
Západný vojak je v afgánskych horách sám sebe nepriateľom
Tom Carew hovorí, že každý, kto sa vydá bojovať do Afganistanu, by mal zabudnúť na medzinárodné dohody určujúce zaobchádzanie so zajatcami.
„V Hindúkúše nemožno očakávať, že sa budete môcť odvolávať na ženevskú konvenciu.“
Aj on potvrdzuje, že šťastie mali tí ruskí vojaci, ktorí hneď počas útoku zomreli. Zajatcov totiž čakali nepredstaviteľné muky a napokon rozsekanie šabľami na drobné kúsky.
Mudžáhidovia sa vraj presúvali ťažkým terénom s takou ľahkosťou ako tamojšie horské kozy. Nepotrebovali niesť so sebou žiadne zásoby. To všetko im poskytovali obyčajní ľudia žijúci vo vysokých horách. Tí tvorili ich základne. Na noc však nikdy nezostávali v dedinách. Spávali v jaskyniach či vyhĺbených dierach a občas sa podzemím presúvali z jedného kopca na druhý. Sú tam stovky a stovky kilometrov podzemných ciest vybudovaných ešte za vojny s Britmi.
„Nijaký západný vojak sa nemôže afgánskemu bojovníkovi vyrovnať. Západný vojak nesie na chrbte plnú poľnú a zbraň, jednoducho, má dokonalú výbavu. Lenže to všetko mu sťažuje akýkoľvek pohyb. Mudžáhidovia mali iba chlebové placky a fľašu vody, tri časopisy a zbraň. Časopisy si dávali pod seba na noc, aby neprechladli. Noci sú tam strašne studené. Západný vojak s plnou poľnou, so všetkou tou komplikovanou výbavou, nemôže s nimi súťažiť. Je sám sebe nepriateľom,“ hovorí Carew.
Maskáče a džínsy
Kábulská komunistická vláda, na čele ktorej bol od roku 1978 Núr Muhammad Tarákí, potom Háfizuláh Amín, neskôr bývalý afgánsky veľvyslanec v Prahe Babrak Karmal a napokon dr. Nádžibuláh, nemala šancu zostať pri moci v žiadnej zostave.
Komunisti síce dokázali zvrhnúť prezidenta Daúda, ktorý v roku 1973 odstránil monarchiu kráľa Zahíra Šáha, no ateistický režim v islamskej krajine udržať nemohli. Nepomohla ani masívna vojenská podpora z Moskvy, ani podpora z vtedajšeho komunistického Československa.
Mudžáhidovia rozbíjali cudzie jednotky nielen v nedobytnom teréne a v surovom horskom počasí, ale aj na bazári.
Tam si po ťažkých bojoch v horách chodili oddýchnuť sovietski vojaci. Dostali dokonca nevšedné povolenie: mohli si kúpiť a do bojov si obliekať džínsy. Takto oblečení vojaci sa však stávali terčom členov mestskej gerilly, ktorá operovala najmä v Kábule.
Sovietski vojaci boli totiž doslova šokovaní pohľadom na tovar všetkého druhu. Kábul bol mestom plným schopných obchodníkov, a teda aj plných obchodov.
Bolo tam dostať všetko to, čo na Západe.
Sovietski vojaci nevedeli odolať. Mnohým sa to stalo osudným.
V stánku si napríklad kúpili coca-colu. Predavač im fľaše otvoril, vzal peniaze, a keď vojaci začali piť, poodstúpil.
Ozvala sa dávka zo samopalu a veliteľ už márne čakal návrat skupiny, ktorá si odskočila na bazár.
Po nástupe Michaila Gorbačova sa však Moskva začala vážne zaoberať stiahnutím vojsk z Afganistanu. To však určitý čas ešte trvalo.
Tesne pred ich odchodom, ktorý znamenal aj koniec komunistického experimentu v tejto islamskej krajine, sa začali výrazne prejavovať skupiny študentov z hnutia Taliban.
Napokon práve tento extrémny smer v odboji mudžahídov zvíťazil. Ostatné skupiny, ako aj oddiely okolo generála Ahmada Šáha Mahsúda (tri dni pred leteckým útokom teroristov na New York a Washington sa práve on stal obeťou atentátu), museli stiahnuť.
Taliban sa dostal k moci pred piatimi rokmi a v rozbitom štáte sa okamžite pokúsil vytvoriť ešte tvrdší islamský režim, než aký zaviedol v susednom Iráne ajatolláh Chomejní. Talibanisti zvrátili vývoj v krajine o storočia dozadu.
Zo žien sa stali najposlednejšie obete bez akýchkoľvek práv. Len s pomocou medzinárodných organizácií im pred časom povolili výkon jedinej činnosti: pečenia chlebových placiek vo verejných pekárňach pozliepaných zo skál a hliny.
Režim sa drží pri moci iba vraždením, páchaním zločinov a obchodovaním s drogami.
A to sa snažil predstaviť svetu ako prirodzené podanie Mohamedovho učenia spísaného v Koráne.
Na scéne Usámov džihád
Už od nástupu Talibanu začalo medzi jeho stúpencami kolovať meno Usámu bin Ládina. Čoskoro sa stal idolom mladých bojovníkov.
Spočiatku spojenec Američanov voči Sovietom, neskôr, od Perzskej vojny pred vyše desiatimi rokmi, ich veľký nepriateľ. Už dávno pred sériou útokov na americké vojenské základne v Saudskej Arábii, kde žije jeho otec, požadoval, aby Amerika zo Saudskej Arábie odišla. Americkí vojaci vraj znesväcujú posvätné miesta islamu, akými sú Mekka a Medina. Po dlhšom pobyte v Sudáne a Jemene sa bin Ládin presunul do Afganistanu. Odtiaľ odštartoval vlastný džihád, svätú vojnu proti Amerike, ktorú po vyhnaní Rusov z Afganistanu považuje za hlavného nepriateľa islamu.
Iba Alexander Veľký
A čo odkazuje Tom Carew Američanom, ak sa rozhodnú vysadiť v Afganistane aj pozemnú armádu?
Odkazuje im, že tam na nich čaká absolútne neschodný terén, nevľúdne počasie s rýchlo sa blížiacou zimou a hlbokými snehovými závejmi, zamínované polia a nepriateľ, ktorý sa nebojí smrti.
Dodáva: „Posledná armáda, ktorá v Afganistane vyhrala, bola armáda Alexandra Veľkého. Okrem neho tam nikto nepochodil.“
* * *
Veľké lietadlo zájde až na kraj dráhy. Pripravuje sa na štart. V nádržiach má iba toľko benzínu, aby sa mohlo vyškriabať po špirálach z kotla obkoleseného Hindúkúšom. To horstvo je tesne pri okienku lietadla.
Novinárka z Holandska neverí, že sa dá z toho vyletieť.
Po pár dúškoch whisky povie, že jej je všetko jedno.
Motory sa naplno rozbehnú, stroj skáče na mieste. Potom vyrazí strašnou rýchlosťou dopredu. Rovno do skál.
Ale tesne pred očakávaným katastrofickým nárazom sa vypne k oblohe ako raketa a v krúživých pohyboch sa driape von z kotla.
MICHAL HAVRAN
