Pózoval, ceril zuby, usmieval sa. Keď fotoaparát docvakal, natrčil malú špinavú a zreteľne upracovanú ruku a vyslovil vetu, ktorá v Pakistane sprevádza každého návštevníka, v súčasnosti väčšinou novinára.
„Money please!“
„Koľko chceš?“
„Koľko dáš.“
Za bankovku v hodnote asi sto rupií ochotne odpovedá na ďalšie otázky.
„Chodíš do školy?“
„Áno, pane, vzali ma do madrasy,“ odpovedá hanblivo, ale s výbornou angličtinou.
Chlapča vzalo peniaze a stratilo sa v horúcich uliciach mesta.
Stretnutie s ním akoby symbolizovalo Pakistan po útokoch na USA.
Platí tam „bakšiš“, novinári sa zaujímajú o madrasy, teda islamské školy, a na hranice sa hrnú tisíce afgánskych utečencov.
Bez turistov, zato s novinármi
Už pár dní po tragických udalostiach v Spojených štátoch opustili Pakistan vari všetci turisti. Opačným smerom si – aspoň tak to tvrdí zamestnanec medzinárodného letiska v Karáčí – rezervujú lety iba blázni a novinári. Práve tých posledných je tu najviac.
„No turists, no money,“ hovorí zamestnanec hotela v Karáčí, ktorý živí deväťčlennú rodinu tým, že sa stará o transport cudzincov. Plat má mizerný, ale nikto zo šéfov nezisťuje, aký dostane bakšiš. Lepšie povedané, aký bakšiš si vyžiada. Keď je s výškou všimného nespokojný, nehanbí sa povedať – to je málo – a s úsmevom nastaviť ruku.
Pakistanskí moslimovia cudzincov, teda kresťanov a židov, odjakživa rešpektovali. Až napätie na medzinárodnej politickej scéne spôsobilo, že belosi nie sú v krajine vítaní. Ameriku tu jednoducho nemajú radi ešte viac ako predtým, a neoplatí sa klásť otázku, prečo.
Všetko je jasné.
„Američania chcú zničiť afgánsky Taliban, lebo je to jediná pravá islamská krajina na svete,“ vysvetľuje zamestnanec hotela.
Pakistan má smolu – podľa niektorých miestnych však šťastie, že Taliban sa narodil na jeho území.
Keď sa napriek všetkému rozhodnete Pakistan navštíviť, treba myslieť na to, že je to moslimská a konzervatívna krajina. Mali by to rešpektovať najmä ženy.
Krátke nohavice sú pre pakistanských moslimov rovnako provokatívne, akoby boli nahé postavy pred našimi kostolmi. Ženy by si mali hlavu vždy prikryť šatkou. Rovnako, najmä na vidieku, si treba dávať pozor, do ktorej ruky beriete jedlo. Pre moslimov je ľavá ruka nečistá.
To isté platí pre fajčiarov, ktorých sprievodcovia upozorňujú, aby minimálne týždeň pred odletom do nádhernej a na históriu bohatej krajiny, trénovali fajčenie pravou rukou.
Ďalej – nesadajte si vedľa osoby iného pohlavia, ak nie je vaším priamym príbuzným. V Pakistane berú rodinnú hierarchiu veľmi vážne a rodinné väzby sú posvätnejšie než povestná indická krava.
Ak vás niekto pozve na návštevu do svojho príbytku, nezabudnite vziať darček, a snažte sa prejaviť aspoň štipku záujmu o rodinu.
Tieto pravidlá platili aj pred útokmi na USA. Asi netreba dodávať, ako prísne ich treba rešpektovať v čase, keď je každý beloch u inak pohostinných pakistanských národov a kmeňov nevítaným hosťom.
Alláhovi puritáni
Pakistan zohrá v prípade útokov na Afganistan kľúčovú úlohu. Jeho strategicky dôležitá poloha, znalosť miestnych pomerov a spoločné črty s Afgáncami sú kľúčom k úspechu pri vojenských operáciách v hornatom Afganistane.
Pakistan má však ešte niečo navyše. Sú ním tzv. madrasy, teda islamské školy.
Madrasa, teda miesto štúdia, ponúka študentovi – tálibovi základné a najdôležitejšie údaje o islame, charakterizujú svoje ustanovizne učitelia madrás – mullovia.
V pravidelných a povinných lekciách nechýba tvrdý náboženský dril. Niektorí však študujú aj matematiku, históriu a jazyky. Výuka je tvrdá, čo dokazuje aj výborná znalosť angličtiny malého Afgánca. Po celom Pakistane je týchto ustanovizní asi desaťtisíc. Ich obhajcovia tvrdia, že zohrávajú významnú sociálnu úlohu, pretože umožňujú prístup ku vzdelaniu aj tým najchudobnejším vrstvám.
Ich výklad islamskej viery je však značne prehnaný. Mullovia napríklad tvrdia, že ženy sú zdrojom nepretržitého pokušenia mužov. Preto sa musia v spoločnosti skrývať.
Tálibovia nemôžu počúvať, a väčšinou aj odmietajú, západnú hudbu, nosiť západné oblečenie, pozerať televíziu.
V madrase niet priestoru pre diskusiu. Platí poučka: učiteľ cituje a tálib opakuje.
Dve možnosti pakistanských tálibov
Práve v madrase povedali jedného dňa učitelia žiakom, aby zobrali zbrane do rúk a zaviedli vlastnú víziu sveta. Nepotrebovali na to veľa peňazí. V Pakistane stojí samopal AK-47 okolo 80 dolárov, kvalitná puška sa dá kúpiť za polovicu.
Tálibovia (v množnom čísle Taliban) neváhali a začali v Afganistane.
Extrémistické videnie sveta, ktoré inak islam nepripúšťa, dotiahli do smutného konca. Za počúvanie hudby, nosenie západného oblečenia a pozeranie televízie zaviedli exemplárne tresty – popravy, odseknutie končatín či bičovanie na verejnosti.
V Pakistane sa, našťastie, nič podobné nestalo. Faktom však zostáva, že madrasy sú rodiskom afgánskeho Talibanu, a preto sa o ne zaujímajú svetové médiá.
Absolventov madrás sú v Pakistane státisíce – najviac v Kašmíre, spornom regióne medzi Pakistanom a Indiou. Po skončení štúdia získali diplom. Odvtedy sa venujú ochrane islamu pred „indickým vplyvom“.
V súčasnosti im vláda v Islamabade ani nedala na výber. Prikázala im zostať v Kašmíre a brániť Pakistan pred možnou „indickou inváziou“. Odchod do Afganistanu na pomoc bratom z Talibanu im zakázala. Vláde generála Parvíza Mušarrafa by vyhovovalo, keby extrémisti zostali v Kašmíre a spolu s vojakmi chránili hranice. Určite by si nezastrieľali, ale aspoň by boli užitoční.
V tejto chvíli však nik v Pakistane nevie, či sa bojachtiví muži nepoberú do hornatého Afganistanu aj bez povolenia. Vláda ich však varovala, že ak pôjdu do zákopov spolu s Talibanom, skončia zle. Islamabad nezaujíma, že majú silné väzby na afgánskych spolubojovníkov, s ktorými bojovali vyzbrojení americkými puškami proti Sovietom.
Ak sa aj napriek tlaku rozhodnú pre boj proti „veľkému americkému satanovi“, hrozí im, že sa ich organizácie objavia na zozname teroristických organizácií a stanú sa cieľom amerických stíhačiek.
Madrasa – no entry
„K tým fanatikom sa už nedá dostať,“ posťažovala sa mi korešpondentka argentínskeho denníka La Nación po tom, ako ju po návšteve madrasy miestne úrady takmer exportovali za hranice.
Pred odchodom ju zachránil až bakšiš. Neminula ju však exemplárne byrokratické poučovanie. Vojaci, ktorí sú v Pakistane pri moci, jej vysvetlili, ako sa má v ich krajine správať.
„Úradník sa mi predstavil ako vysoký komisár jedného z dištriktov v Kvéte (mesto na juhozápade Pakistanu, iba pár kilometrov od afgánskych hraníc),“ povedala.
Spoza stola, ktorý sa prehýbal pod ťarchou „veľmi dôležitých“ dokumentov o zahraničných novinároch jej potom oznámil, že porušila pakistanskú legislatívu.
„Môžeme vás preto deportovať,“ poučil ju.
Požiadal o pas, kópiu letenky a vysvetlil, že všetko robí iba pre jej bezpečnosť.
„Vy to asi vôbec nechápete. Zdá sa, že nikto z vás nerozumie, čo sa tu deje. Ako keby ste vôbec nečítali noviny,“ vysvetľoval policajný úradník, ktorého umlčala až dvojciferná dolárová bankovka. Na deportáciu okamžite zabudol a pečiatku „no entry“ založil medzi špinavé listiny a popolníky.
Aj tak sa však musela spolu s fotografom na vlastné trovy vzdialiť do Karáči, odkiaľ sa plánuje dostať späť do Kvéty autom.
To ale nebol jediný a posledný „novinársky“ incident, ktorý sa na území Pakistanu v posledných hodinách odohral. Podobne dopadla skupina škandinávskych novinárov, ktorí sa snažili dostať do madrasy v blízkosti Islamabadu. Študenti začali do nich hádzať kamene. Miestne úrady im neskôr vysvetlili, že tálibov nahnevala prítomnosť žien v okolí školy.
Čakanie na utečencov
Okrem madrás a bakšišu sú stredobodom novinárskeho záujmu afgánski utečenci. Všetci očakávajú ich masívny príchod do Pakistanu, kde už teraz žijú dva milióny Afgáncov.
Novinári i zamestnanci mimovládnych a humanitárnych organizácií ubytovaní v karáčskych, islamabadskych, kvétskych či pešavárskych hoteloch špekulujú o množstve afgánskych utečencov, ktorí čakajú za takmer 2500 kilometrov dlhou pakistanskou hranicou.
Je ich milión alebo dva?
Koľkí z nich skutočne potrebujú pomoc, koľkí z nich chcú v Pakistane iba „prečkať“ to najhoršie, koľkí z nich sú „talibanci“?
Čísla, ktoré zverejnil Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (ACNUR), ale aj údaje ďalších súkromných organizácií, sú alarmujúce.
Za hranicami čaká asi päť a pol milióna ľudí žijúcich na hranici života a smrti.
Súčasná utečenecká sága sa však začala dávno pred atentátmi v USA. Afganistan prežil dvadsaťdvaročnú občiansku vojnu, za ňou prišlo katastrofálne štvorročné sucho, ktoré ako prvé vyhnalo do Pakistanu dva milióny utečencov. Z nich iba tretina prišla k svojim susedom počas uplynulých šiestich mesiacov.
Od útokov na USA sa do Pakistanu uchýlilo zatiaľ asi 30-tisíc ľudí, ktorým sa podarilo prešmyknúť cez skorumpovaný pakistanský byrokratický aparát.
Kvéta – novinári, utečenci a armáda
V Kvéte, iba kúsok od bašty afgánskeho Talibanu – Kandaháru, čakajú novinári na príchod každého nového a na smrť unaveného Afgánca.
Každý prichádza unavený, špinavý a vyčerpaný. Najhoršie sú na tom deti. Dospelí vyzerajú pokojnejšie.
Pakistanské úrady púšťajú cez hranice iba tých, ktorí majú v poriadku príslušné doklady. Prejdú však aj tí, ktorí „bakšišujú“.
Kto nemá ani pas ani peniaze, musí čakať. Pre humanitárne organizácie je to nočná mora.
V tejto chvíli sa do Kvéty novinári už tak ľahko nedostanú. Tí, ktorým sa to podarí, krátko po prílete zistia, čo ich čaká.
Hneď na letisku si na nich posvietia vojaci a v rukách s AK-47 im ochotne ponúknu „sprievodcovské služby“ až do hotela. V pondelok sa v Islamabade niekto rozhodol, že „služby“ sú povinné, a treba za ne platiť. Na bakšiš úradníci, samozrejme, nemysleli, ten je povinný sám o sebe.
Okrem vojenskej eskorty uvíta novinárov v Quette, ale aj Karáčí množstvo špicľov, ktorí sliedia na každý ich pohyb. V hoteli sa každú chvíľu vymieňajú telefóny, po chodbách ubytovacích zariadení, ktoré zívajú prázdnotou, sa presúva množstvo zvláštnych tvárí. Predstavujú sa pod rôznymi akreditáciami a zisťujú, či nie ste Američan.
Korešpondent argentínskeho denníka Clarín hovorí, že v Kvéte majú „inštrukčný leták“ aj na hotelovej recepcii. Ten vás pred odchodom z hotela upozorní, že o vašom pohybe musíte informovať políciu a že na odchod za utečencami potrebujete povolenie, za ktoré treba úradu zaplatiť. Ten sa však s vybavovaním nemusí ponáhľať, preto treba zaplatiť bakšiš aj úradníkovi.
A cena?
Rastie s pribúdajúcim počtom novinárov rovnako ako ceny benzínu po ropnej kríze v sedemdesiatom štvrtom.
Svet sa po teroristických útokoch zmenil a Pakistan nie je a nebude výnimkou, napísal na stránkach pakistanského denníka Dawn miestny komentátor.
Mal pravdu.
JURAJ TOMAGA
Karáči, Pakistan – Bratislava
