Rehabilitačný lekár a neurológ MUDr. Anton Gúth je vlastne taký Dr. Jekkyl a Mr. Hyde. V civile je prednostom Kliniky fyziatrie, balneológie a liečebnej rehabilitácie na Krásnej hôrke v Bratislave a vyše dvadsať rokov lieči vertebrogénne ochorenia, teda také, čo pochádzajú z chrbtice. Biely plášť iba podčiarkuje jeho výšku a bledosť, aristokratický vzhľad dotvára tlmený hlas. Doma v Levárkach je však pre každého Toni, ktorý má ‘v žiuach záhorácku krév‘. A keď sa mu niekto nepozdáva, pokojne mu povie – ‘tebje ani hachlú rit vytrít nepomože‘. Rovnako ako k medicíne, má blízko k histórii. Stará sa nielen o levárčanské hexenšúsy, ale aj tradície. V roku 1997, keď bolo 620. výročie prvej písomnej zmienky o dedine, vydal spoločne s mamou knihu Levárky. Píše sa v nej napríklad – a odborníci, ktorí knihu posudzovali, to garantujú – že v archeológii existuje pojem Levárčanský medený poklad. Medenú dýku, sekeru, čakan a špirálu zakopal nejaký vtedajší Levárčan do zeme asi 3300 rokov pred Kristom. Teda v čase, keď ešte nestála Cheopsova pyramída! Na prvý pohľad bezvýznamná slovenská dedinka má takú bohatú históriu, že sa nepomestila na tristo strán. Zostali historky, príslovia, porekadlá, riekanky a prekáračky, všetko prerozprávané levárčanským nárečím. „Prebytkov“ mu bolo ľúto, a vlastne preto vznikla pôvabná knižočka Levárčansko-slovenský a Slovensko – levárčanský slovník na čítanie. Na prebale je nakreslený akoby panteón plný slamy. To na zdôraznenie, že Záhorie komunikuje s antickou kultúrou. Každý starší dom má ‘vípustku‘ (klenutý vstup do domu), ktorá by mala byť odvodená od vstupu do rímskeho domu.

Enem co nám patrí

U susedov sa Bolek Polívka hrdo, ale aj s humorom, hlási k valašstvu. Uznali ho za valašského kráľa a hoci už prežil aj kráľovský puč, isté je, že sa mu podarilo tento kút Moravy patrične spopularizovať. Koniec-koncov, aj nejeden Slovák je hrdým majiteľom pasu Valašského kráľovstva. Záhorie je vlastne čímsi podobným. Čo sa krásy, rázovitosti a histórie týka. Akurát, že mnohým sa spája iba s hubárskym rajom, jazerami a vtipmi o Záhorákoch.

Anton Gúth si myslí, že je to škoda: „Väčšina ľudí vníma Záhorákov ako srandistov. Poznajú záhorácke vtipy, sem—tam z rádia pesničku, aj to zbastardenú. A že škaredo rozprávajú. Keď manželka ukázala Levárčansko-slovenský slovník priateľom, najprv sa im veľmi páčil. Obdivovali grafickú úpravu, ocenili myšlienku. Ale potom v ňom zalistovali a začali sa pohoršovať. Narazili totiž asi na tri strany prísloví so slovíčkom ‘rit‘. ‘Je tu tma jak v rici‘, to predsa všetci poznáme a na ten štýl je tam povedačiek veľmi veľa. Ale podľa mňa slovník nie je neslušný, je taký, akí boli ľudia, ktorí tie príslovia tvorili. Život bol tvrdý, nemali čas na sentiment. Moja babka tak šmykla sliepke pod krkom, že sa mi vlasy ježili. A ako Záhoráci žili, tak aj rozprávali. No nazbierali veľa pravdy a múdrosti a odkázali nám to v prísloviach, porekadlách a pesničkách. To, čo odkázali, má jadro, to nie je len tak hodené o stenu. Historky sa generáciami cizelovali, brúsili. Keď som bol decko, pred každým druhým domom bol zrezaný kmeň stromu alebo lavička, a hneď ako padlo šero, ľudia sedeli a rozprávali príbehy s poučením.“

Nač nám to je?

‘Nač my to potrebujeme, šak my viprávjat umíme?!‘

Toni Gúth priznáva, že ho dokáže vytočiť, keď sa takto rozpráva o záhorackej literatúre alebo slovníkoch. „Ľudia necítia, ako záhoráčtinu spisovná slovenčina zhrýza. My Záhoráci na slovenskej strane Moravy sme odolali germánskemu tlaku, lebo kedysi sa aj na rakúskom brehu určite rozprávalo záhoráčtinou. Dokonca dodnes sú tam ešte ostrovčeky, kde sa dohovoríte ‘záhoráckú rečú‘. Odolali sme českému tlaku, ale roztopíme sa v spisovnej slovenčine. Vidím to bezprostredne na mojej rodine, ako zabúdame. Na úrovni ‘starečkov‘ sa hovorilo iba po záhorácky, spisovnú slovenčinu vedeli iba lámane. Generácia mojich rodičov hovorila po záhorácky perfektne, ovládali aj staré výrazy, čo sa týka konských postrojov, ošetrovania dobytka… Zo škôl však vedeli aj spisovnú slovenčinu. Ja som v Levárkach trávieval celé detstvo, prázdniny. Keď som pri zostavovaní slovníka zoradil slovíčka pod seba, z tridsiatich som vôbec nerozumel dvom-trom, asi pri desiatich som vedel, čo znamenajú, ale už som ich nevedel adekvátne použiť a so zvyškom som schopný bežne komunikovať. No moje deti už záhoráčtinu berú ako folklór. Keď prídu do Levárok a chcú sa porozprávať s nejakou babkou, sem-tam myknú nejaké to slovíčko, ale neadekvátne vsadené, so zlou koncovkou, intonáciou, nevedia povedať záhorácke ‘v‘. Preto som pocítil potrebu zakonzervovať niečo, čo tvorilo našu bezprostrednú kultúru. Pracovali na tom generácie možno tisíc rokov, možno viac, a teraz sa to behom jednej generácie stráca. V Bratislave bezprostredne, zo dňa na deň, v Levárkach je to možno menej nápadné, ale už aj tam.“

Levárčanský, nie záhorácký slovník

Niekomu možno napadne – nie je to zbytočný luxus, nie záhorácky, ale levárčanský slovník, teda taký, ktorý mapuje, ako sa ‘viprávjá‘ iba v dedinke Levárky.

„Prvú knižku v záhoráčtine som čítal snáď až ako študent medicíny – V Kiripolci svine kujú od Štefana Moravčíka. Prečítal som jednu-dve strany a nutkalo ma zobrať ceruzku a opravovať. Aj som začal. Dostal som sa snáď na tridsiatu stranu a keby som písal červenou, vyzeralo by to horšie než moje diktáty. Z nášho pohľadu na záhoráčtinu tam bolo more chýb. To preto, že každá obec na Záhorí má vlastné špecifiká. Robím na klinike a keď dôjde Záhorák, okamžite nadväzujem kontakt v našej reči. Keď odpovie, neviem síce presne, z ktorej je dediny, ale viem, z ktorej lokality Záhoria. Nie že obdedinu, ale aj v susednej obci majú na rovnaké veci iné výrazy. V Levárkach máme ‘erteple‘, v susedných Veľkých Levároch sú to ‘krumpole‘ a v Malackách ‘zemáki‘ a pritom majú všetky tri obce jeden spoločný hraničný kameň. Preto je ťažké zostaviť záhorácky slovník. Na každý jeden pojem by muselo byť množstvo slovíčok, a keď nie, zostavovateľ by vnucoval jazyk vlastnej dediny a vydával ho za všeobecnú záhoráčtinu.“

Levárčanské slony

Predobrazom knižiek o Levárkach bola vraj obyčajná závisť. Manželka doktora Gútha je z Trávnice, ktorá si vydala knižku o histórii dediny.

„Pomáhal som pri zostavovaní, lebo jej autor Števo Urge je môj kamarát. A v duchu som závidel, takže som hneď začal zbierať materiály o Levárkach. Najprv s malou dušičkou, nevedel som si predstaviť, že o jednej dedine, ktorá nemá ani tisíc obyvateľov, môže byť napísaná celá kniha. Ale keď som otvoril jedny dvere na trinástej komnate, za nimi sa hneď otvárali ďalšie a ďalšie. Napríklad, podľa našej dediny je archeológmi označená tzv. kultúra z Malých Levár. Našli sa tu totiž medená dýka, sekeromlat, ozdobná pružina, ktoré svedčia o kultúre starej 3300 rokov pred Kristom. Cheopsova pyramída bola postavená 2 800 pred Kristom, čiže my, Levárčané, sme tu boli 500 rokov pred Cheopsom. Spomínam si, ako som v detstve zbožňoval Zamarovského knihy. Mal som mylnú predstavu, že iba pri Níle a medzi Eufratom a Tigrisom boli dávnoveké kultúry a my sme tu behali s ‘houú ricú‘. Bolo to úžasné zistenie, že aj naša zastrčená dedinka má vzrušujúcu históriu. Napríklad, Moravany alebo Věstonice mali Venuše, no my sme vtedy v Levárkach mali raritu – slona lesného. Na celom Slovensku sa našli iba 4 jeho zuby – a tri sú z našej dediny.“

Ako už bolo povedané, Levárčansko-slovenský slovník vznikol z prebytkov knižky Levárky. Anton Gúth spoločne s ďalšími Levárčanmi na ne nabaľovali ďalšie príslovia a porekadlá a za rok-dva boli schopní zostaviť slovník. Vďaka tomu, že neboli schopní zohnať peniaze, nabaľovali ešte ďalšie tri roky. Preto je ale knižka aj obsiahlejšia. Ale aj pri menách mnohých spoluautorov sa museli doplniť krížiky. Už sa napísania svojich príbehov nedočkali.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ