Zdá sa, že po víťaznom viac ako dvadsaťročnom nápore zástancov širšej a hlbšej európskej integrácie sa objavil prvý veľký neúspech. V diskusii o budúcnosti únie doteraz dominovali tzv. eurooptimisti, ktorí predkladali čoraz radikálnejšie návrhy. Odporcovia rýchleho stupňovania integrácie alebo európskej federácie sa na takýchto diskusiách jednoducho zúčastňovali menej. Preto sa zdalo, že sú v menšine. Nie je to však tak a teraz požadujú minimálne určitú prestávku alebo dokonca považujú dosiahnutý stupeň integrácie za uspokojivý.

Spomenutý taliansky návrh už vlastne nie je aktuálny, a tak sa jeho text nestihol stať predmetom posudzovania expertov a komentárov v tlači. Je to možno škoda, pretože okrem rôznych kompromisov prinášal aj niektoré nenápadné ustanovenia, ktoré mohli radikálnym spôsobom zmeniť vzťahy v únii a európskej spoločnosti.

Zásadnú zmenu mohol predstavovať článok I-40, § 7: „V prípade, že jeden členský štát sa stane objektom ozbrojenej agresie na svojom teritóriu, ostatné členské štáty mu musia poskytnúť pomoc všetkými prostriedkami vo svojej moci, vojenskými a inými, v súlade s ustanoveniami článku 51 Charty OSN." V takomto znení by išlo o priame vyjadrenie vzájomného spojeneckého zväzku medzi krajinami únie. Doteraz ustanovenia o spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politike poskytovali mechanizmus konzultácií a spolupráce, ale jednoznačné záväzky vojenského spojenectva by vyplývali len v prípade extenzívneho výkladu. Hoci, samozrejme, len veľmi ťažko si predstaviť, že by členské štáty v súčasnosti neposkytli primeranú pomoc tomu z nich, ktorý by sa stal obeťou agresie. Tento článok mohol však z medzinárodnoprávneho pohľadu vyjasniť vzťahy medzi štátmi.

V oblasti justičnej spolupráce a spolupráce v trestných veciach pôvodné znenie článku III-153 § 1 návrhu ústavy bolo: „Únia vytvára priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, kde sa rešpektujú základné ľudské práva so zohľadnením rôznych právnych tradícií a systémov členských štátov." V talianskom návrhu záver vety znel: „... základné ľudské práva a rôzne právne tradície a systémy členských štátov." Bolo to však zrejme nedomyslené, pretože v súčasnom európskom myslení je koncepcia ľudských práv sformovaná veľmi agresívne a výlučne. Žiadne historické tradície a kultúrne osobitosti nemôžu slúžiť ako dôvod na spochybňovanie ľudských práv.

Keby sme pripustili, že ľudským právam sú ako ideové zdroje práva rovnocenné rôzne kultúrno-historické špecifiká, v podstate dávame za pravdu ázijským a africkým autoritatívnym režimom a diktátorom, ktorí vyhlasujú, že ľudské práva - to je pekná vec, ale v Afrike, Číne či Malajzii sú iné tradície a pre tieto krajiny ľudské práva a demokracia nemajú ten význam ako pre Európu či Ameriku. Nedá sa vylúčiť, že to je v skutočnosti pravda, ale tento prístup bol samotnou úniou a OSN viackrát odmietnutý.

Historickou zmenou mohol byť aj článok III-5bis. Ten požadoval, aby sa pri všetkých hospodárskych aktivitách bral ohľad na práva zvierat. Niežeby v európskych štátoch neexistovali zákony na ochranu zvierat, ale začlenenie takejto požiadavky do dokumentu ústavného charakteru (a nie do dodatočného protokolu či sekundárnej legislatívy) by bolo revolučným krokom. Mimochodom, na amerických právnických fakultách sa práve v súčasnosti venuje značná pozornosť právnemu statusu zvierat z hľadiska prirodzeného práva a osvieteneckej tradície rešpektovania utrpenia druhých bytostí (ktorá sa stala základným východiskom koncepcie univerzálnych ľudských práv).

Len zmienka o právach zvierat a ich ochrane v dokumente ústavného charakteru by vlastne znamenala, že daný štát či v našom prípade Európska únia nie je len spoločenstvo výlučne ľudské, ktoré prípadne právne zakazuje týranie zvierat, ale mohla by byť východiskom úvah, že toto základné spoločenstvo je širšie a zahŕňa aj zvieratá, a tie by tým pádom mali mať právny status odlišný od tradičnej rímskoprávnej predstavy zvierat len ako objektu vlastníckych vzťahov. Skôr alebo neskôr by sa objavil problém veľkochovov zvierat, pokusov na nich, ochrany ich prirodzeného prostredia atď.

Ako sa skončí projekt ústavy pre Európsku únie, je dnes nejasné. Možno sa ukáže, že jej potreba nie je taká akútna, veď napríklad zmluva z Nice ani nestihla nadobudnúť účinnosť. V každom prípade však diskusia okolo európskej ústavy priniesla mnoho podnetov na zamyslenie sa nad budúcnosťou európskej spoločnosti.

Autor: Daniel Šmihula(Autor je právnikom a politológom)