Film Princezná so zlatou hviezdou má štyridsaťštyri rokov. Hádam rovnako dlho dotvára atmosféru Vianoc z televíznej obrazovky. Z princeznej Lady je už stará mama. Troch vnukov vraj babičkina herecká kariéra vôbec nenadchýna. Princeznú síce niekoľkokrát videli, ale sú k nej ľahostajní. Ich babička dnes predsa vyzerá celkom ináč.

MARIE KYSELKOVÁ, ktorá v roku 1959 s režisérom Martinom Fričom nakrútila legendárnu rozprávku, má 68 rokov. Vitálna pražská dôchodkyňa ešte niekoľkokrát v týždni pracuje na recepcii vysokoškolského internátu. Pre túto prácu sa v 62 rokoch naučila ovládať počítač. Dnes na ňom aj chatuje.

Zostal jej iskrivý pohľad modrých očí a milý Ladin úsmev. Len blond vlasy vymenila za prirodzený šedivý melír. Nemá hviezdne maniere. Pred časom sa na požiadanie jednej pražskej redakcie bez problémov obliekla do pôvodných filmových princezniných šiat. Tvrdí o sebe, že pre líniu nikdy nerobila nič, vraj je na to lenivá. Najradšej leží natiahnutá na gauči s knižkou, obložená dobrotami.

Pätnásť rokov bola vydatá za herca Petra Haničinca, s ktorým má 43-ročného syna Ondřeja. S druhým manželom, o dvanásť rokov mladším MUDr. Vladimírom Demkom vychovali dcéry Alžbetu a Žofiu.

Žofia kráča tak trochu v maminých šľapajách, je absolventkou odboru klasický tanec na pražskom konzervatóriu.

Marie Kyselková je pôvodným povolaním zdravotná sestra. Nikdy však v zdravotníctve nepracovala.

Zlákali ju na modeling. Okúsila svet filmu aj divadla. Kariéru však zavesila na klinec a dlhé roky rodine vytvárala pocit domova. Stala sa mamou na plný úväzok.

Prečo ste sa neobjavili v žiadnej ďalšej rozprávke či filme?

„Bolo to zámerné. Rozhodla som sa, že divadlo opustím a budem rodiť deti. Aj keď som ich až tak veľa neporodila, iba tri. Keď som bola v divadle, myslela som na syna Ondrejka, ktorý bol s varovkyňou a smútil za mamou. Svoje poslanie som videla vo výchove detí. Nie som typ ženy, čo dokáže zosúladiť kariéru aj výchovu detí. Moja najmladšia dcéra Žofia ma raz vyznamenala, keď mi povedala: Vieš, mami, ja som jediná v celej triede, ktorá po príchode zo školy vždy nájde svoju mamu doma."

Štyri sezóny ste hrali v Divadle S. K. Neumanna. Vtedy ste už boli vydatá za známeho českého herca Petra Haničinca. Nezohralo úlohu pri vašom rozhodovaní aj herecké manželstvo?

„Do istej miery áno. Dvaja herci v rodine s dieťaťom, to znamenalo neustálu organizáciu dňa. Bola to záťaž pre oboch. Obdivujem herecké páry, čo to dokážu. Pre mňa to bolo zložité a stresujúce obdobie. Nemala som na to nervy."

Vraj vás s manželom zoznámil Vladimír Menšík?

„Láďa Menšík bol v Brne mojím veľkým kamarátom, študoval tu na JAMU. S nastávajúcou švagrinou sme sa raz rozhodli, že si pôjdeme kúpiť látku na šaty do Prahy. Zastavili sme sa za Ládíkom v Divadle E. F. Buriana. Čakali sme naňho v šatni a on prišiel s Petrom Haničincom. Preskočila iskra a od toho okamihu sme sa od seba pätnásť rokov nepohli."

Ako sa čerstvá absolventka zdravotnej školy v Brne dostala k filmu?

„Som veriaca a tvrdím, že celý život mám požehnaný. Zmaturovala som na zdravotnej škole a na plese som predtancovávala polonézu. Videla ma redaktorka z časopisu Odívání a požiadala mamičku, či by som nemohla predvádzať modely. S tým, že by som musela prísť do Prahy. V rovnakom čase sa na mňa šťastie usmialo ešte raz. Spievala a tancovala som v súbore Radosť pri Janáčkovej akadémii. Videl ma režisér Jiří Sequens, ktorý ma obsadil do môjho prvého filmu Větrná hora. Tak som sa usadila v Prahe. Antonín Balík mi neskôr ponúkol úlohu vo filme Bomba."

A čo bolo s profesiou modelky?

„Predvádzala som dosť. V Prahe aj mimo. Vtedy boli na modelky iné kritériá ako dnes. Ja meriam len 160 centimetrov a stačilo to. Vyvážila to pôvabná tvár a pohybový predpoklad."

Preslávila vás Princezná so zlatou hviezdou na čele. Vraj ste pôvodne nemali hrať hlavnú úlohu.

„Je to tak, zase som mala požehnanie. Ladu mala hrať Miriam Hynková, ktorá však ochorela. Mne režisér Frič pridelil menšiu úlohu. Túžila som po Lade a náhoda chcela, že som ju dostala. Pána režiséra vraj v konečnom rozhodnutí ovplyvnila manželka."

Ako v roku 1959 vyzeralo nakrúcanie filmu?

„Trvalo tri mesiace a väčšinou sa točilo v ateliéroch. Iba úvodné scény zo záhrady sa nakrúcali na Průhonickom zámku a v pražskej Stromovke, ktorá vtedy bola ešte krásna a udržiavaná."

Ako si na prácu spomínate?

„Bolo to veľmi príjemné, pán režisér Frič mal nekonečnú trpezlivosť. Dostala som od neho prezývku Pintocho. Neviem, ako to vymyslel. Vždy len zavolal Pintocho, poď pracovať."

Vraj ste mu mierne narušili scenár.

„Podľa scenára sme sa s princom Radovanom, ktorého hral Josef Zíma, nemali na konci filmu pobozkať. Stalo sa tak až na moje naliehanie. Argumentovala som, že je to prirodzené, keď sa ľúbime."

Ako sa hralo s korunkou na hlave?

„Korunka bola pomerne ťažká a vysoká. Hneď v úvodnej scéne skoro spôsobila úraz. Pribehla som k svojmu kráľovskému otcovi, pánu Smolíkovi, a ako som ho objímala, takmer som mu vypichla oko. Hrot korunky sa mu našťastie zapichol iba pod oko."

Skutočne bol kožúšok, pod ktorým ste skrývali svoj kráľovský pôvod, z myší?

„Ale nie, bola to iba taká napodobenina z plyšu."

Ktorú scénu ste nakrúcali najdlhšie?

„Na to si pamätám veľmi dobre. Prichádzam na Radovanov zámok v myšom kožúšku za majordómom a hovorím: A u vás v zámku by mi prácu nedali? Vyše dvadsaťkrát sa ozvala stopka pri tejto jedinej vete. Režisérovi sa na nej stále niečo nezdalo. Čo, som nepochopila dodnes."

Princezná so zlatou hviezdou je každoročne súčasťou vianočného televízneho programu. Pozriete si ju občas?

„Ani nie. Nedávno sa ma na to pýtal jeden študent: Baví vás to ešte? Odpovedala som mu, že už nemôžem sama seba počúvať, ako tam kvíkam. To som ešte nefajčila a v túžbe naplniť predstavu o nežnej a naivnej princeznej som ten hlas posadila niekde inde ako normálne."

Na ktorej scéne sa ešte dokážete zasmiať?

„Keď ponúkam buchty kuchtíkovi, ktorého hral Josef Vinklář. On mi mal dať na výmenu chlieb so slaninou. Na skúške som ten chlieb držala v ruke a nevdojak som z neho ujedala, až som ho zjedla celý. Pri ostrej sa zistilo, že táto rekvizita chýba. Skriptka bola z toho otrávená, pohotový rekvizitár mi ponúkol vlastnú desiatu."

Odložili ste si z princeznej niečo na pamiatku?

„Pôvodne tú pamätnú hviezdu z čela. Ale po toľkých sťahovaniach už neviem, kde je."

K záľubám Marie Kyselkovej patria knihy. Skôr než sa uloží na gauč, pripraví si dobroty na zajedanie. V poslednom čase kvôli vnukom číta verneovky a mayovky. Miluje Simmela. Keď však v knihe narazí na násilie či hroziacu katastrofu, odloží ju a požiada dcéru Žofiu, aby si ju prečítala. Koniec sa dozvedá až z jej rozprávania. Rovnako nedokáže pozerať akčné filmy plné násilia. Vtedy si hlavu zaborí pod vankúš.