Na našej ľahko čitateľnej futbalovej scéne sa už dávno povyplácali fanúšikovské stávky, či staronový tréner Slovana Anton Dragúň vydrží na Tehelnom poli mesiac, alebo dva. Na rade je podobná téma s Jozefom Prochotským. Obidvaja skúšali čarovať z veľkého mena klubu, ktorý tradične pozháňal káder na poslednú chvíľu hlava-nehlava.
Menom Slovana otriasli na jeseň dve pohárové skúsenosti. Najprv dlhé domáce trápenie so zaguľatenou partiou amatérov waleského Cwmbran Town. A potom mediálne šokujúco nekomentovaný krok vedenia, ktoré oficiálne žobre od UEFA náhradu škody za to, že v dôsledku odloženia zápasu museli z polcesty do Liberca otočiť svoj autobus späť. Dávno neprekvapuje, že myslenie našich futbalových funkcionárov sa pohybuje v iných než civilizovaných reláciách. Nevedno preto, či stratégom z Tehelného poľa došlo, že ich hyenizmus na americkej tragédii možno prirovnať k speňaženiu plyšovej hračky pamiatke obetí, ktorú zdvihli z ruín newyorského downtownu. Slovanistickí zúfalci , ktorí si nedokázali chlapsky vykopať peniaze z bohatej európskej pokladnice, dozreli na humanitárnu pomoc – vagón pampersiek a zrkadlá na hľadanie stratenej ľudskej tváre. Funkcionári toho istého Slovana zvyknú vystupovať ako veľkoklub a zdôrazňovať výnimočnosť tohto mena. Teraz silnú históriu nevyčísliteľne zneuctili nízkou pažravosťou.
