Young.

Paleontológ Dr. Alan Grant (Sam Neill) mal odjakživa jasno v tom, že chce byť len vedec-pozorovateľ, nikdy nie vedec-objaviteľ. Jeho záujem o dinosaury bol vždy čisto vedeckej povahy. Fosílie prehistorickej obludy mu boli jednoznačne milšie než živé zviera samo. Lenže túto dobrú zásadu musel v novej verzii Jurského parku opustiť. So svojím asistentom Billym Brennanom (Alessandro Nivola), s podnikateľom Paulom Kirbym (William H. Macy), jeho exmanželkou Amandou (Téa Leoniová) a ich štrnásťročným synom Ericom je priamo na Isla Sorna, ostrove osídlenom umelo vypestovanými jaštermi. Svet sa skladá z astronómov a astronautov, pozorovateľov a dobrodruhov, niekedy sa však úlohy pomiešajú.

Trom autorom scenára Jurského parku a po Spielbergovi aj novému režisérovi Johnstonovi by padlo dobre, keby ich dielo vošlo do dejín dinosaurej šou ako sonda o metamorfózach ľudských pováh, na konci ktorej vysvitne, že akademik môže byť ešte statočnejší než hoci kapitán Appolla 13. Jurský park III je dobrá kulisa pre túto hrdinskú premenu - na rozdiel od predchádzajúcich Jurských parkov, ktoré boli predovšetkým tematickými parkmi pre hypotetické prehistorické zvery. Dinosaury boli vtedy dosť zaujímavé aj samy osebe a ľudia a ich pohnútky či činy neboli až takí podstatní.

Tentoraz dinosaurus poskáče po vraku lietadla namiesto auta, inak nič nové. Dnes už dinosaury ovládajú aj malé deti, a hoci ich v treťom dieli nájdeme ešte väčšie a zúrivejšie, s ešte dokonalejšími výkonmi robotníkov pri počítačoch, dinosaury sú len dinosaury, takže autorom už zostala iba psychológia. Prípadne filozofia.

Príšery víťazia na celej čiare, nič na tom nezmení ani americká armáda, ktorej sa ešte ako-tak podarí vytrhnúť hlavné postavy jašterom z papúľ a hneď potom to vzdá a stiahne sa do bezpečia. Ľudia nemajú šancu, sú hračkou rozbesnených oblúd. Z toho, ak chcete, vyplýva poznanie, že človek nie je korunou tvorstva.

Dinosaury majú šťastie, že nie sú teroristi. Inak by ich vlna znechutenia neminula. Jurský park III na nás vypúšťa ničivé sily zverov, ktoré našťastie neexistujú a za ktorými dokázateľne nemôže stáť žiadna zlovestná reálna nenávisť. Aj keď výsledok, bezmocne lietajúce ľudské telá, je podobný.

EDWIN GRASSMEIER
(Autor je redaktor agentúry DPA)