Dnes: zabávač JOZEF PROČKO
„Aké máme zvieratá?"zamyslí sa Jožo Pročko. „Tak priebežne máme potkana alebo škrečka." Keď zbadá môj udivený výraz, vysvetlí. „Kým ich nezožerie náš Ábel, dlhý ako kábel. Máme totiž pytóna kráľovského."
Hadom si slovenský humorista splnil svoj detský sen. Najhoršie vraj bolo presvedčiť manželku.
„Ale zase sa pri tej predstave predsa len tvárila príjemnejšie, ako keď si o mne prečíta niečo nepríjemné v novinách."
Jožo Pročko je chlapec z dediny, a tak vždy túžil mať doma niečo živé.
„Hneď, ako to bolo možné, sme to aj so ženou zrealizovali. Najprv sme chovali zebričky, mysleli sme si, že vtáčiky sú nenáročné. Ale presne naopak, ohrozí ich aj obyčajný prievan. Naopak, had, hoci sa to nezdá, je na chov veľmi jednoduchý. Potrebuje len svetlo, teplo, kameň na vyhrievanie, misku s vodou a raz za tri týždne myš. Navyše, terárium je krásne dekoratívny doplnok bytu."
O Ábelovi sa nedá vyslovene povedať, že je to miláčik, skôr je to vizuálna a výchovná záležitosť.
„Deti sa kedysi hadov veľmi báli, najmä Mišo mal z nich des. Teraz si ho pokojne dajú okolo krku. Neboja sa zvieratiek, a to je dobré. Myslím si, že je správne, aj keď vidia jeho kŕmenie. Nemajú skreslené predstavy - jednoducho tak to v prírode chodí - myš je pre hada potrava. Každej návšteve teraz robím osvetu. Dostane Ábela okolo krku, aby videla, že had vôbec nie je slizký, naopak, príjemne hebký."
Najrozpačitejší vzťah k hadovi má stále manželka.
„Hoci sa prekonáva a už uznala, že je krásny."
Ábel preto sídli výlučne v teráriu, nie ako u niektorých chovateľov, ktorí beznohých miláčikov nechajú vyhrievať sa hoci na radiátore.
„To si vôbec neviem predstaviť, že by Aďa sledovala telku a kúsok od nej by bol voľne obmotaný had. Tak ďaleko sa ich vzťah ešte nedostal. Spomínam si, ako som raz bol odcestovaný a ona ho mala na starosti. Ktosi mi poradil, aby som mu dal zamrazeného potkana, aby nemala problémy. Lenže had potkana nezožral a on začal strašne smrdieť. Žena mi volá, čo s tým, že ona ho nevyberie, lebo sa bojí strčiť k hadovi ruku. Poslal som ju za susedom a ten nabehol aj s lopatou, lebo si myslel, že máme potkana kdesi na dvore."
Ku komu však má aj humoristova žena vrelý vzťah, je Eisha. To je skutočný rodinný miláčik.
„Tri roky sme vyberali, akého psa. Ja som mal tri požiadavky. Musel byť lovecký, lebo som poľovník, musel byť spoločenský a mať rád ľudí, ale zároveň aj strážiť. No a ešte aj deťom na maznanie. Náš rodézsky ridgeback to všetko spĺňa. Má rok a štyri mesiace, vlastne je ešte šteňa, ale už aj postráži. Hoci ma varovali, že je to ťažšie zvládnuteľné plemeno, keď sa mu venujete a dávate mu lásku, vráti sa to, dá sa vychovať. A viete, ako taký pes stmelí rodinu? Hoci má Eischa výbeh na dvore, každý deň s ňou ideme aspoň na hodinu na prechádzku. So ženou, s deťmi. Veľa chodíme aj s kamarátmi - psíčkarmi, lebo predsa len, najlepšie sa vyblázni a vybehá s ostatnými psami."
Aj taký maznáčik ako Eischa má však svoje limity. Do postele napríklad nesmie. Do obývačky však áno a už si tam aj našla obľúbené miestečko pred krbom.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
