Už od prvých strán je totiž jasné, že Ferdinand Bordewijk nepracuje metódami osvedčenej psychologickej prózy, ktorá postavy krok za krokom odkrýva a zasadzuje do rozličných kontextov a konfrontácií, aby sa prejavili ich vnútorné i vonkajšie vlastnosti. Bordewijk pripomína skôr sochára, ktorý otesáva kameň, než výtvarníka, ktorý modeluje z hliny.

Takýmto doslova sochárskym dielom je postava tvrdej a nepoddajnej dievčiny, osemnásťročnej slúžky Joby Katadreuffe, ktorá čaká od svojho zamestnávateľa, exekútora Dreverhavena, dieťa. Po jeho narodení sa zatne, vyhlási, že dieťa nebude mať nikdy otca, odmietne sa vydať a odsťahuje sa do chudobnej štvrti Rotterdamu. Dreverhavenovi sústavne vracia peniaze, ktoré jej spočiatku posiela. Takto sa začína román a ťažký život matky a slečny, ktorá napriek dvom uchádzačom o jej ruku ostáva už navždy slobodná a v hrozných sociálnych pomeroch vychováva, či presnejšie, živí svojho syna, lebo chce, aby si cestu našiel sám, ako ona.

Ťažisko románu sa potom presúva do obdobia dospelosti Jacoba Willema, ktorý prahne po vedomostiach, túži po vzdelaní a určí si cieľ, že sa musí dopracovať veľmi vysoko. Ambície sa mu postupne spĺňajú, dostane zamestnanie v istom advokátskom kolose, kde hneď vynikne a získa si úctu nadriadených, hoci kdesi v pozadí jeho vplyvný otec robí všetko možné, aby synovi podrážal nohy, hlavne rozličnými bankrotmi.

Ferdinand Bordewijk, ktorý bol sám advokátom, minuciózne opisuje toto značne odľudštené prostredie, dáva si záležať na každom pohybe a geste úradníkov, aby zdôraznil, že Úrad a Zákon je všetko a človek nič. Tu sa neprejavujú emócie, všade vládne odstup a vecnosť.

V mnohom to pripomína Kafkov román Proces (mimochodom, Bordewijk ho vtedy asi nepoznal, o jeho preklade písal až roku 1948) a takisto pripúšťa viaceré výklady. Bordewijk však kladie v románe dôraz najmä na vzťahy otca a syna. Hoci Dreverhaven je v priamom i prenesenom zmysle muž v pozadí, má presný prehľad o všetkom, čo sa deje s Jacobom Willemom a jeho matkou. Syn vie, kto je jeho otec, ale neberú sa navzájom na vedomie a keď dôjde k prvému stretnutiu, Dreverhaven, známy žgrloš a surovec, ktorý sa vyžíva v deložovaní nájomníkov na ulicu, vidí v synovi iba dlžníka. No po prudkej hádke mu podá dýku. Ten pochopí, ale otca nezabije.

Autor vytvoril ešte niekoľko takýchto dramaticky vyostrených situácií, keď napríklad po spŕške synových nadávok, že mu vždy kládol polená pod nohy, sa Dreverhaven ticho spýta: „Alebo som ti pomáhal?" Tie protichodné výroky a činy akoby stavali túto doteraz vždy jednoznačne negatívnu postavu vydriducha do trochu iného svetla. A v inom svetle sa ocitajú aj Jacobove veľavýznamné pohľady na niekdajšiu spolupracovníčku krásnu slečnu Te George, ktorá zrejme pre neopätovanú lásku kedysi z advokácie odišla a teraz sa s ním stretne už ako vydatá. Málo si povedia, ale obaja veľa vedia. V tomto románe sa vôbec veľa nehovorí, mlčanie vládne hlavne medzi matkou a synom.

Charakter románu je tak trochu aj sociálny, vývojový alebo dokonca stavovský, no v každom prípade je to dielo neobyčajne vydarené. Film, nakrútený podľa tohto románu roku 1997, získal Oscara.