Cestovanie je väčšinou inšpirované normálnou ľudskou túžbou spoznávať svet. Môže sa však zvrhnúť na chorobnú mániu ľudí, ktorí uháňajú z miesta na miesto, podobne ako spisovateľstvo sa môže stať grafomániou. Michael Palin sa k prvému priznáva v úvode svojej knihy Cesta okolo sveta za 80 dní. Bol inšpirovaný rovnomennou knihou Julesa Verna, ktorej hrdina Fogg vykonal túto cestu v roku 1872. „Nikdy nebol čas pozrieť sa na tie veci dôkladne,“ konštatuje Palin, tým však vzbudzuje otázku, prečo vôbec takúto cestu vykonal.
Vernova kniha bola určite výzvou výkon zopakovať. To, že „čitatelia očakávajúci prenikavé pohľady na medzinárodné dianie budú sklamaní“, nám ostatným ani tak neprekáža. Politické komentáre či porovnávajúce štúdie naozaj nikto nečaká. Ani pútavý denník cestovateľa, ktorý objavuje stále nové a neznáme: éra objaviteľov sa skončila kdesi v koloniálnom veku. Ale to najmenšie, čo sme od autora - člena legendárnych Monty Pythons - mohli čakať, bolo drobné humoristické dielo, pendant k mnohodielnemu filmu.
Otázkou je, či ho vôbec mohla splniť. Cestovný diár, akokoľvek vtipný, nemôže konkurovať montypythonovským skečom, ktoré humorom a fantáziou iba hýria. Cestovateľ, ktorý sa chce dostať do cudzej krajiny a aspoň trošku preniknúť do sveta, ktorý vôbec nepozná, musí zostať solídny, seriózny a úplne zdvorilý človek. Túži po troške informácií a navyše má hlad a smäd, čo po premene na literatúru býva šeď a nuda.
Michael Palin sa však v tejto úlohe „obyčajného“ cestovateľa snažil vyťažiť maxium z minima. Stavil na slogan, že ľudia sú všade rovnakí a tešil sa výnimkám. Vedený zásadou, že cestu okolo sveta má vykonať za osemdesiat dní, sa nikde nezdržuje: zo zásady sa nepúšťa na tenký ľad politiky, ideológie a náboženstva - a robí dobre.
Jeho cestovanie tak síce stráca na dramatickosti, ale získavá na plynulom chode cestovateľa, pre ktorého sa hlavné zmeny na cestách odrážajú v zložení jedálneho lístka. Musí sa zmieriť s tým, že neuvidí celé kontinenty - Afriku, Austráliu, Južnú Ameriku - a množstvo dôležitých a zaujímavých krajín sveta, ako napríklad Rusko, Kanadu či Mexiko. Na vlastnom tele však zažíva zmeny kuchyne, väčšinou veľmi drastické, pretože na prechod od vajíčok `a la Benedict na saudskoarabský kuskus s jahňacinou stačilo 24-hodín a za rovnaký čas sa musel preorientovať na indické čapátí.
Orientálna strava, ale aj mravy nútia cestovateľa k ustavičnej ostražitosti, napätiu a k veľkým výkonom vôle. Napätie pominie až s návratom do Ameriky. Dvadsiateho siedmeho novembra pristane Palin v prieplave Santa Barbara a je opäť v krajine bohatých a slobodných ľudí. Keď vedľa ich obrovskej lode pristane - a takmer sa rozbije - malá plachetnička, vyhlási kapitán: „Vidíte, toto je krajina slobodných ľudí. Akýkoľvek Američan môže čln zaviesť rovno na trasu lodí a nemusí poznať vôbec nič.“
Až tu, v krajine západnej kultúry, našiel Michael Palin humor a ľudí naň stvorených. „Míňame skupiny Američanov na párty. Sú dvakrát väčší a dvakrát hlučnejší ako ktokoľvek iný na svete.“ Pospolitosť ľudí a pospájaný svet, aký môže vnímať iba cestovateľ, to je posolstvo tejto ani trošku nadpriemernej knihy.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik, výtvarný a literárny kritik)
