Keď má Dorota trému, hnevá sa na každého v kapele, kto ju nemá. Vtedy sa jej zdá, akoby mala trému za všetkých ľudí na svete.

Keď Dorotu Nvotovú zavolali na diskusiu k téme tréma, stuhla a do telefónu hneď povedala - jéžiš, ja nemôžem, veď budem mať trému. Napokon tam išla a zabavila strémovanú spoločnosť tak, ako sa patrí. „Keď mám trému, stále musím niečo robiť s rukami. Mám ich studené, potia sa mi dlane a som nepokojná. Na druhej strane - strašne rada sa predvádzam. Sú to také dva extrémy a medzi nimi nič," vraví.

Sprevádza ju to vraj od malička. Veľmi dobre si pamätá na to, ako raz dopadla na koncerte. „Ako jedenásťročná som mala hrať na klavíri a dostala som okno. Tú skladbu som cvičila rok, nevedela som pochopiť, ako sa to mohlo stať. Takmer som od šoku omdlela.V hľadisku sedela mama, babka, celá rodina. Bol to hrozný trapas. Počas každého koncertu to mám pred očami." spomína.

Pri moderovaní alebo filmovačke vraj žiadnu trému nepociťuje, ale na koncerte ju dostane vždy. „Najhoršie je, keď sa situácia koncentruje na mňa, vtedy by som chcela, aby to trvalo čo najkratšie. Veľa záleží na tom, čo vidím v očiach okolia."

Keď má Dorota trému, hnevá sa na každého v kapele, kto ju nemá. „Mal by existovať nejaký pocit spolupatričnosti. Mám pocit, akoby som mala trému za všetkých ľudí na svete."

Naposledy prežila Dorota ani nie tak trému, ako skôr šok. Na filmovom festivale v Grécku, kde získala cenu best actress award (najlepšia herečka), prišla na odovzdávanie cien v bagandžiach a sadla si do druhého radu.

„Keď na mňa zrazu zasvietil boďák a vyhlásili moje meno, heglo ma. Prevzatie ceny som zvládla ešte v pohode, ale keď som schádzala z javiska, začali sa mi triasť nohy a celé telo. Tréma to však nebola. Tá prichádza vtedy, ak o niečom dôležitom viem ešte skôr, než sa to ide udiať. Toto bol šok. A šoky niekedy aj ceny prinášajú," hovorí Dorota Nvotová.