Keď sa mu podarí nadviazať vnútorný kontakt s publikom, tréma úplne odpadá a prichádza radosť z hudby.
trávil skoro vždy na toalete, nedokázal jesť, dokonca vracal. Nie náhodou sa aj o dirigentoch hovorí, že pred vystúpením majú krvný tlak na hranici infarktu. Každý prežíva trému inak a je veľa spôsobov, ako sa s ňou vyrovnávať. Vo vyššej rovine by som ju nazval osobnou zodpovednosťou za to, ako sa podarí vytvoriť komunikáciu s publikom. Veľa záleží na konkrétnej situácii a na tom, aký veľký význam má udalosť, na ktorej človek má vystúpiť. U mňa je to vec prípravy, praxe, skúsenosti a vnútornej motivácie. Keď som ešte študoval a začínal, mával som oveľa väčšiu trému ako teraz. Teraz sa mi občas, ale naozaj málokedy stáva, že mám pamäťový výpadok, aj keď je to normálne aj u najväčších umelcov. Tréma podľa mňa môže pôsobiť pozitívne aj negatívne. V istej dávke pomáha, ale keď je príliš veľká, interpreta zväzuje a publikum od neho nedostane to, čo by mohlo. Našťastie, moju trému nesprevádzajú spotené ruky a sláčik ma poslúcha. Ozýva sa iba žalúdok, akoby nebol schopný so mnou danú chvíľu 'stráviť'. Človek vtedy na chvíľu stratí pevnú pôdu pod nohami, cíti sa neisto. Vystúpenie je psychický nápor, veľké očakávanie, množstvo ľudí. Ľudia vás vnímajú v jeden určený okamih, ktorý sa nedá nahradiť iným. Počas vystúpenia všetky nepríjemné pocity postupne prejdú. Dôležitá je vnútorná viera a sebadôvera pred publikom, ktorého sa nechcem báť, práve naopak, chcem, aby bolo súčasťou mojej hudby. Keď sa vytvorí komunikácia, vtedy tréma úplne odpadá a prichádza radosť z hudby."
