Michael Brecker. FOTO - ČTK

O jeho kariére sa rozhodlo už v detstve. Rodičia boli vášniví džezoví priaznivci a starší brat Randy hral na trúbke. Obaja súrodenci pravidelne navštevovali koncerty najväčších džezových hviezd a neskôr vytvorili úspešnú formáciu Brecker Brothers. V posledných rokoch sa Michael venuje viac sólovým projektom. S jedným z nich, nazvaným Saxofone Summit, sa nedávno predstavil aj vo viedenskom Konzerthause, kde si zahral s kolegami Joe Lovanom a Davom Liebmanom. Pred zvukovou skúškou si našiel čas na krátky rozhovor.

Bola vôbec šanca, že by ste sa nestali džezmenom?

„Asi nie. Zaujímala ma síce biológia, ale hudba si ma úplne podmanila. Ako malé dieťa som ju počúval veľmi veľa a veľmi skoro som začal sám hrať."

Hovorí sa, že ste sa rozhodli stať profesionálnym hudobníkom až potom, ako ste videli koncert Johna Coltranea. Je to pravda?

„Coltraneove veci ma presvedčili, aby som si vybral hudbu ako povolanie. Jeho hra na mňa pôsobila intelektuálne, emocionálne, duchovne i technicky."

Začali ste hrať s Brecker Brothers fusion music v polovici sedemdesiatych rokov pod vplyvom Davisa?

„S ním to nemalo nič spoločné. Dokonca si myslím, že s fusion sme začali ešte pred ním. Ako mladík som počúval Hendrixa, funky, pop a hrával v džezových i rockových skupinách. Fusion bol teda len prirodzený vývoj."

Ste jednou z mála džezových hviezd, ktorá s ním nehrala. V čom bol problém?

„Miles ma pri svojich projektoch nepotreboval, preto ma nikdy neoslovil. Ale navštevoval klub, ktorý sme vlastnili s bratom. Pravidelne nás chodil počúvať."

Debutový sólový album ste vydali až krátko pred štyridsiatkou. Prečo?

„Chcel som si na to nechať čas. Dovtedy som urobil sedem albumov s Brecker Brothers a veľa ďalších nahrávok, aj s mnohými popovými ikonami. Musel som z niečoho žiť. Zarábať si iba džezom nie je ľahké."

Na čo počas vystúpenia najviac myslíte?

„Hlavne sa snažím počúvať. Nič si nepredstavujem. Jednoducho počúvam, čo hrajú ostatní. Hranie je hlavne o počúvaní."

Aká dôležitá je reakcia publika?

„Je ľahké hrať, keď cítite, že publikum je s vami. Hranie džezu je však veľmi intímne. Je to pravdepodobne jediný druh umenia, ktorý si vyžaduje tvorbu na pódiu. Vopred nie je jasné, čo a ako sa bude hrať na pódiu. Ide o tvorenie hudby v reálnom čase."

Ako vidíte budúcnosť džezu?

„Ťažko sumarizovať. Nestarám sa príliš o džez 21. storočia. Snažím sa byť nezávislý od toho, čo chce počuť publikum. Lenže táto kvalita - tvorba v prítomnosti - musí ostať. Je to šanca pre publikum byť pri tom. Pomáha nám, keď vieme, že sme s obecenstvom na jednej vlne."

Pamätáte sa ešte na koncert v Bratislave v roku 1987?

„Áno. Skvelé publikum. Ale mesto bolo veľmi, veľmi sivé. Pôsobilo depresívne. V celej hale bola iba jedna žiarovka. Som si však istý, že sa zmenilo. Rád by som prišiel opäť. Môžete osloviť organizátorov?"

Autor: PETER HODÁL