Július Satinský hrá a rozosmieva ľudí. Milan Lasica s Jarom Filipom ho donútili aj  zaspievať. Rozpráva v rozhlase a píše aj do novín. Len rozhovory neposkytuje rád.
Po oslave 60. narodenín mal však dobrú vôľu - na jeden rozhovor sa podujal,  ked' mu novinárka narozprávala, že je dcéra jeho spolužiačky. Celkom to nebola pravda, jej mama chodila do Á-čky, pán Satinský nie. Celkom to však nie je ani rozhovor. Vďaka počítaču a vymoženosti ako je e-mail sme sa kontaktovali takouto modernou formou. My sme poslali otázky, pán Satinský odpovede. Jednoducho, vrátili sme sa k pošte - aj ked' elektronickej. A tak vám ponúkame rozhovor, ktorý je skôr korešpondenciou...

Nedávno ste oslavovali jubileum. Kto vám dal najkrajší, najmilší či najkurióznejší darček?

Celá rodina odcestovala na nejaký ostrov a ja som bol doma sám! To bol najkrajší, najmilší a najkurióznejší darček. Neviem, kedy ste boli ostatný raz sama doma, neviem či ma pochopíte... My muži sme inak stavaní ako ženy. Ked som doma sám, hocikde si môžem položiť hocičo a nechať to tam celý deň. Nemusím po sebe umývať riad, ba nemusím sa ani sprchovať! Slobodne cikám do umývadla a pozývam si čučoriedky v poradí, ako sa zahlásili. Ach, pani redaktorka, byť doma sám, to už si šesťdesiatnik vie skutočne vážiť. A napokon, tá radosť, keď sa všetci zdraví a opálení vrátia domov a nič nezbadajú...

Čo ste si mysleli o šesťdesiatnikoch, ked ste mali dvadsať rokov?

Pre dvadsaťročného sú už aj štyridsiatnici starí dedovia. Šesťdesiatnici už väčšinou riadne zavadzajú. A rozširujú o sebe všelijaké mýty. Vraj starých ľudí si treba vážiť. Nepoviem, možno ich treba opatrovať, poučiť ich, ako sa narába s mobilom, počítačom, ale vážiť si ich? Prečo? Že sa dožili staroby? Že im chutí? Majú strašne radi svoju vlasť, ale väčšinou neovládajú umenie odísť. Ja som taká dobrácka povaha. Ja som mal dvadsaťročný sústrasť so šesťdesiatnikmi. Ale najradšej by som bol, keby sa zhromaždili na jeseň na telegrafných drôtoch a odleteli by do južných krajín...

Aké je vaše tajné, zatial' nesplnené želanie?

Takým investigatívnym novinárkam ako ste vy to rád prezradím: túžim po tom zbaliť mladú novinárku a cestovať s ňou v Orientexprese z Londýna do Pekingu. Po ceste by sme sa zblížili a možno by sa pred Pekingom už aj prestala na všeličo vypytovať a bola by ticho. Ostatné novinárky by spozorneli a vypytovali by sa: "Kde je ten Julo Satinský? Akosi ho nie je vidieť." ... a vzápätí by vyšla v Novom Čase fotografia novinárky z Orientexpresu. Bola by na nej úplne, ale úplne nahá a pri nej by som bol ja úplne, ale naozaj úplne oblečený. Aspoň by sa tá novinárka dozvedela, aký mala pocit pani Buzková, ked sa uvidela v Blesku.

Slováci sú cudzincami považovaní za uhundraný a namosúrený národ, prečo je to tak?

Lebo sa tí cudzinci nevedia dohovoriť po slovensky. Ako k tomu prídu Slováci, že na slovenských gymnáziách žiaci už aj cez veľké prestávky hovoria medzi sebou po anglicky a v takom Londýne (hlavné mesto Anglicka) nie je ani jedno slovenské gymnázium?
Potom nech sa cudzinci nečudujú. A čo majú návštevníci Slovenska z cudziny rečí okolo bežných krádeží áut a peňaženiek! Ako keby sa v cudzine nekradlo... Je pravda, u nás majú zlodeji väčšiu rutinu. Sú široko-d'aleko vo svete najšikovnejší aj najsmelší. Mám kamaráta, ktorý žije vo Švédsku. Na Vianoce prišiel domov k mame, vyskočil z auta, vbehol do rodného domu, vyobjímal sa s mamou a radostne jej hovoril: "Poď sa pozrieť do auta, čo som ti priniesol na Ježiška..." Lenže auto pred domom už nebolo. Naši sú pohotoví a majú úžasné medzičasy. Sú štýloví. Nakradnú si a potom žijú v cudzine. Aby nevideli zblízka tých uhundraných a namosúrených.

Na čom sa Slovák zasmeje?

Na rómskych vtipoch. A Róm na slovenských pomeroch.

Ste majstrom hovoreného a písaného slova, aké povolanie by ste si chceli ešte skúsiť?

Nájomný vrah. Chodil by som na služobné cesty do celého sveta a nikto by netušil, čo mám za lubom. Objednané vraždy by som nevykonával strelnou zbraňou. Bol by som travič. "Čo ma tu tento človek tol'ko otravuje?" pýtala by sa nič netušiaca obeť - fínska prezidentka - a o chvíľu by spadla pod rokovací stôl mŕtva. Musí to byť úžasný pocit dostať sa s nekalými úmyslami do vládnej budovy! Už som bol vo vládnej budove, ale zatiaľ bez nekalých úmyslov. Nuž a jedy? Jedy by som si vyrábal sám. Kúpil som si o jedoch knižku. Za jednu obeť by som bral 450 euro + diéty. Nikto by nič netušil, lebo by si mysleli, že som i naďalej len majstrom hovoreného a písaného slova. A ja by som bol majstrom v kántrení ľudí rôznymi jedmi.

Ženy-herečky sa občas zal'úbia do svojich javiskových partnerov a naopak. Dali ste niekedy prednosť priatel'stvu M. Lasicu pred manželstvom?

Toto je správna investigatívna otázka. Dá sa povedať, že ste trafili klinec po hlavičke. S takýmito intímnymi hnutiami mojej duše som sa ešte žiadnym novinám nezdôveril. Pravda je taká, že som Milana už viackrát požiadal o ruku, ale je to veľmi reálne a pragmaticky mysliaci mládenec. Dlho som do neho hustil, aby sme sa vzali. Na radnici sme mali vtedy nášho človeka, ale on mi trpezlivo vysvetľoval výhody priatel'ského vzfahu. Proste, dva kroky od tela. Jeho argumenty boli natoľko racionálne, že som mu musel dať za pravdu a dať prednosť priatel'stvu. Čiže odpoved' na vašu investigatívnu otázku „dali ste niekedy prednosť priatel'stvu M. L. pred manželstvom?“ - znie presne: „Musel som dať prednosť priatel'stvu.“ Keby som nemusel, sme dávno svoji. Samozrejme, legálny sobáš budeme mať až teraz pred sedemdesiatkou, skadenáhle prejde zákon o buzerantoch do druhého čítania.

 Čo závidíte Milanovi Lasicovi?
  
Obrovský orientačný zmysel. Choďte sa naňho pozrieť, keď hrá golf. Neexistuje, aby sa mu loptička stratila! A potom aj neustále vyrovnané duševné rozpoloženie. Mňa ide každý deň šl'ak trafiť z tisícok vecí, on je stoicky pokojný.  Ja som nervózny, ked' nemám okolo seba aspoň dve zrelé čučoriedky, on vydrží bez ženy aj mesiac! Má ešte niekol'ko vlastností, ktoré vzbudzujú moju závisť: brilantná dedukcia, nepoškvrnený charakter, schopnosť získať si nepriatel'a na svoju stranu atď.

Vstávate ráno o tretej. Stihne sa vám o niečom snívať? O čom najčastejšie?

- - -Som na vysokom brale. Mám čudný pocit. Pred chvíľou ešte stála pri mne mladá novinárka. Dívam sa pod seba do priepasti a vnútorný hlas mi hovorí s jemnou výčitkou: ,Julo! Už zasa?" - - -

 Kto alebo čo sa vám vybaví, ked sa vrátite do detstva?

Muff a pančuchový pás. Vy si neviete predstaviť, aké ťažké bolo detstvo bez pančucháčov! V mojom detstve nosili aj chlapci pančuchové pásy! Nechcelo sa mi žiť. Mama mi ráno na spodky obliekla pančuchový pás: hodvábne traky, na ktorých viseli štipce z gumy. Na tie štipce sa pripínali pančuchy. Traky pod košel'ou rezali, gumy svrbeli, mal som hrozné detstvo. 0 muffe ani nehovorím! Dievčatká aj chlapci v zime nenosili rukavice, ale muff. Bol to taký valček z kožušiny, ktorý visel na šnúre prehodenej okolo krku. Deti z bohatých rodín mali na muffe zips a mohli ho používať aj ako peňaženku. Ja som bol až z takej bohatej rodiny, že som mal aj čiapku z toho istého kožušinového materiálu ako muff! Bodaj by komunisti nezúrili... Ved' hneď po štyridsiatom ôsmom muffy a chlapčenské pančuchové pásy zrušili. Mohli zostať pri tom, ale oni pobrali aj polia, kazisveti.
 
Učia sa o vás deti v škole. Teší vás to?

O to sa nestarám. Teší ma to, že čítajú moje knihy. Presnejšie - moju knihu. Lebo pre deti som vydal u Heviera len jednu. Hanbím sa ako pes, pretože som už pred rokmi sl'úbil deťom od uja Klobásu ďalšiu knihu a nesplnil som sl'ub. Dostávam od detí listy, v ktorých ma oslovujú "milý podvodník... drahý ujo tlčhuba..." Musím sa vrátiť k písaniu pre deti. Chcem umrieť s čistým svedomím: napísať ešte aspoň pár rozprávkových kníh uja Klobásu. Viete, milé deti, čo ma najviac zdržuje od písania? Novinárky, ktoré zháňajú pre svoje noviny radodajných respondentov.

 Na strednej pedagogickej škole ste zabávali svoje spolužiačky-čučoriedky s Macom Debnárom. Ako si spomínate na to obdobie?

To boli časy! Bolo nás na škole osem chlapcov a tristo dievčat... Doteraz sa my ôsmi nevieme z toho spamätať. Maco bol skvelý herec. Účinkovali sme s dievčatami na školských besiedkach a po besiedkach sme s nimi chodili do Horského parku na rande. Pedagogická škola pre vzdelanie učitel'ov národných škôl na Dunajskej ulici bola skvelá škola. Bola tak blízko nášho domu na Dunajskej ulici, že som mohol vstávať až o tri štvrte na osem!
 
 Máte dve deti v puberte, netriafa vás z nich šľak?

Dnešní pubertiaci sú od nás vzdialení na miliardy svetelných rokov. Dobré povahy majú s nami sústrasť ("No, čo zasa nevieš, tatko?"), zlé povahy by nás ubili lopatami („Do pekla s dospelákmi, nič nevedia. Ešte ani len štát si nevedia zorganizovať, aby fungoval!“...).
Tú poslednú vetu som počul v trolejbuse. Povedala ju riadne nahlas taká krpaňa jedenásť-dvanásťročná. Povedala to tak, aby to počul celý trolejbus. Zrejme to bola bu- dúca poslankyňa. Som na strane pubertiakov. Vôbec ma z nich nejde trafiť šl'ak. Šľak ma ide trafiť z dospelých jazykových redaktoriek, ktoré mi hovorové slovo "puberťák" opravujú na "pubertiak"... Hraničný prechod opravujú na hraničný priechod. A čo ženy? Tiež sú v staršom veku v priechode? Pozdravujte odo mňa jazykovú redaktorku.

 Čo vás doteraz najviac prekvapilo?

Najviac som prekvapený sám zo seba. Mám tol'ko sebadisciplíny a triezveho úsudku, že som nekandidoval na prezidenta! To bolo pre mňa najväčšie prekvapenie, lebo mám všetky vlastnosti, aby som sa ním stal: hrozne mám rád Slovákov, nepijem a rád sa pekne obliekam. A aby som nezabudol na to najdôležitejšie: nie som Slovák - som rakúsky Uhor pol'ského pôvodu. Tá neštastná sebadisciplína a triezvy úsudok! Kol'ká smola pre národ.

 Čo nemáte rád nadovšetko?

Xenofóbiu. Ja mám známeho a ten, ked doma zakopne o koberec, skríkne: "... kurvy maďarské!" Všetkému sú na vine Mad'ari. Aj ked' si kladivom trafí palec, aj ked' mu padne na hlavu kokosový orech. Minule ma viezol taxikár v Budapešti do hotela a prvá otázka, ktorú mi položil, ked' sa dozvedel, že som z Bratislavy, bola: „Čo  poviete na tých sprostých Slovákov?" Hneď sa mi otvoril nôž vo vrecku. „Pane“ povedal som mu perfektnou maďarčinou. Ja som Slovák. Ale až taký sprostý nie som, aby som dal zarobiť takému ufrflanému Maďarovi, ako ste vy!" a vystúpil som z auta. Minule v krčme na horniakoch zbili turistu, ktorý vraj bol homosexuál. Toto nemám rád nadovšetko. Ja sa v lete chodím kúpať na cigánsku pláž, jem maces a vôbec mi nevadí, ked si do kupé prisadne Čech. A aby som nezabudol - medzi prostitútkami mám vel'a úprimných priateliek.
 
O čom budete písať, ked bude na Slovensku demokracia?

Asi ste si nevšimli, že na Slovensku už demokracia je. Ale nečudujem sa vám. Ľudia sa zatiaľ nevedia v demokracii správať. Ale prosím vás pekne, prečo by sa mali vedieť správať? Kde by sa to mali naučiť, ked' tu demokracia nikdy nebola? Ked' idete do elegantnej reštaurácie, v ktorej ste nikdy neboli, a zrazu vám prinesú kovový bubon, čašník odokryje poklop a pinzetou vám podá horúci froté uteráčik - čo urobíte? No vidíte, že neviete. Tak ako má vedieť občan tohto štátu po prvý raz v demokracii, ako sa zachovať, ked' si niekto sadne v Piešťanoch na námestie a povie: „Odo dneška sú tieto kúpele môj súkromný majetok!“ Alebo vyhlásia referendum a cez noc dakto zo štátnych úradníkov dá vytlačiť nové hlasovacie lístky (za peniaze voličov!) a jeho zamestnanci porozvážajú tie lístky nadránom do volebných miestností... Nikto z nás vtedy nič neurobil. Novinári trochu pizgurili, že to nie je demokratické, aby niekomu patrili celé Piešťany, ale inak sa nič nestalo. Majitel' žije vo Viedni. Podaktorí viťúzi sú v Španielsku, podaktorí ani nevieme, kde. Takže, zhrňme to: demokracia tu je, ale my sa v nej zatiaľ nevieme správať.
 
Čo je nočnou morou komika na javisku?

Ked' si sadne do hľadiska nejaká pekná novinárka. To komika hrozne rozptyľuje a znemožňuje mu to podať prvotriedny výkon. No a keď sú tie novinárky dve - sodoma, gomora! Skracujeme predstavenie, len aby sme mohli niekam s tými čučoriedkami od novín vyštartovať!

s pozdravom Július Satinský

Autor: Jana Kollárová/ Foto: Peter Leginsky