Uprostred širokého poľa vedľa potoka, ktorý sa vlieva v Skačanoch do riečky Nitrica, bola vysoká trsť. Suché steblá a listy s ohnutými metlinami kláskov krášlila svietivá inovať. Na poli si všímam aj biely koberec snehu, lebo je tu veľa rôznych stôp a zo stopy sa dá prečítať všetko, čo sa tu v noci a ráno odohralo. V tichu slnečného dňa počúvam, či nezašuští tŕstie. Zhora od oblohy sa už dlhšie ozývajú krkavce, neprestajne kŕkajú, srdito sa ohlasujú a nadletujú nad pole. V bielom hustom vzduchu som však nič nevidel.
Skryjem sa v tŕstí. Prechádzam úzkym chodníkom, čo vyšliapala zver. Pomedzi steblá som v diaľke zbadal tmavý predmet. Pomocou ďalekohľadu rozoznávam veľkú sovu. Môže to byť len výr skalný, sedí na vyvýšenom hrbolci na zemi, na voľnom priestore. Ako sa k nemu dostať na dosah teleobjektívu? Pomohli mi trochu krkavce, ktoré neustále kŕkali a približovali sa nad trstinu. Výr sa ani nepohol. Na hlave a ušniciach mal pár snehových vločiek. Musel tu teda sedieť od brieždenia, keď ešte padal sneh. Čím viac som sa blížil k veľkej sove, tým boli krkavce agresívnejšie, smelo nadletovali na výra. Jeden zosadol dokonca na pole a zo zlosti chytil akúsi haluz do zobáka, aby ju hádam z nemohúcnosti rozlomil. Párkrát zachrčal, zakŕkal a prudko vyletel do povetria. To už bolo priveľa aj pre výra, pomaly roztiahol široké krídla a plavným letom preletel do koruny orecha nad potokom.
Krkavce zahnali výra do lesa. Na mieste zostal zvyšok trupu zo srny. Pravdepodobne ju zachytil nejaký dopravný prostriedok, keď prechádzala cez cestu a tu pri vode zostala ležať. Telo zamrzlo, objavili ho najprv krkavce a v noci prišiel na hostinu aj výr. IVAN KŇAZE
