Prvé vstali matky a zakúrili v peciach.

Gazdovia mlčky pohládzali dobytok v maštaliach a on sa im odmeňoval radostným bučaním. Až potom rodina mohla zasadnúť k raňajkám.

Svitanie dosiaľ nerozbil dupot kopýt, ale každý vedel, že jazdci prídu.

Spoza lesa sa ozýval spev muezína: – Alláhu akbar… ašhadu anna lá iláha illá‘lláh…

Nepísaná dohoda znela, že Turci nechajú všetkých na pokoji, pokým budú poctivo robotovať. Tak i bolo.

Dni bežali bez zbytočných šarvátok, zriedkakedy bolo treba niekoho zbičovať.

Konča dediny týčil sa rozostavaný minaret. Chýbali mu už len tri poschodia a špicatá strecha.

Muezín, kľačiaci na najvyššom výbežku vápencovej skaly, dokončoval zvolávanie k modlitbe:

– …hajja ala‘l – faláh… Alláhu akbar… lá iláha illá‘lláh.

***

Matúš bol pridelený na stavbu minaretu. So svojimi bratmi, Gregorom a Jurajom, lámali kameň a spúšťali ho k jarku.

Tam kusy brali kamenári a dlátami poodsekávali všetko prebytočné. Pod ich šikovnými rukami sa onedlho týčila slušná kôpka pravidelných kociek.

– Ahmet nás pochváli, – povedal po hodine driny Gregor zvaný „Papuľa“.

Jeho menej zhovorčiví bratia mlčali ako vždy až do obeda. Minaret mal byť do mesiaca pod strechou.

Neveriaci psi však ešte len lámali stavebný materiál, tak ktovie.

Hunyadyho čata rytmicky miešala maltu.

– Ani cukrová poleva, – zamľaskal predák, – šmakuje?

Malé chlapča zúfalo lovilo v sivobielej kaši.

– Moje hodinky, – plakalo, – spadli mi tam hodinky.

Hunyady vzal pokrivenú kelňu, čosi zaškrelo o dno a predák vytiahol maltovú guču, z ktorej odpadávali stekance.

– Na, oblíž si, – štuchol dobrácky chlapca.

Dieťa začalo čľapkať v potôčiku.

– A sú ti vodotesné? – zatiahol spevavo predák.

Maltári rytmicky miešali.

– Mama vraveli, že hej. Digitálky! – na slnku sa zaligotal ciferník.

– Pol siedmej, – preľakol sa chlapec, – už som mal zobudiť slečinku!

– Ej, ja by som ju pozobúdzal! – vykrúcal si Hunyady bajúzy, – tak by som ju pozobúdzal, že veru!

– Že sa nehanbíš, ohreblo staré! – okríkla ho Ferancička, – radšej miešaj, lebo nezarobíš ani na salámu!

Mladší maltár Ničík konečne našiel správny rytmus, niečo ako žuk, dugu-dugu-dugu, žuk, dugu-dugu, žuk, dugu-dugu-dugu, žuk, takmer ako bossanova. Mal zo seba radosť.

– Nak sa nám malta nezgrcne, – zaprotestoval ľavý miešač Fruček.

Ničík len mykol plecom. Do rytmu si hovoriť nenechá. Jeho malty spievajú. Domy, čo on postavil, nezhodí ani uragán, nech by ako po strechách tancoval.

– Na torty by ju mohli lievať! – drmolil Hunyady a po očku škúlil na chlapča, ktoré kamienkom ťukalo do obloka unimobunky: – Slečinka, vstávajte! Je ráno!

***

Spoza lesíka lenivým krokom prichádzali prví jazdci. Turci sa medzi sebou veselo bavili.

– Keď sa pred nimi hodíš do prachu, možno ti dajú peniaz! – pošepkal Hunyady Fručekovi a ten predviedol vzorové korenie sa.

Turci však maltárov nevšímavo minuli. Mlčanliví bratia sa zaškerili.

- Druhý raz sa koriť nebudem, – stenal Fruček, – iba čo som sa poobíjal.

Odpľul si, ale bokom, aby jazdci nevideli.

– Jaj, milý môj. Koriť sa je kumšt! – poznamenal Hunyady a vzdychol si, – chlapi, už ide!

Z unimobunky vyšla mladá žena v rifliach a červenej blúzke. Pred sebou tisla starý bicykel.

Jeden z Turkov zoskočil a úslužne jej pripálil cigaretu. Skupinka pozvoľna vyrazila k Tureckému, ako miestni nazývali tábor za vápencovou skalou.

– Dobrý deň, Naďka! – volala Ferancička, – a či vari už odchádzajú?

– Tak veru, teta, odchádzajú, – odvetila mladá žena, – ale od zajtra tu máme nový turnus!

– Joj, len aby ich veľa prišlo! – vrtela sa babka, – nechcete trochu mliečka?

– Musím už ísť, – sadla Naďa na bicykel a Hunyadymu neušlo, ako krásne ju sedadlo sformovalo.

– Jaj, či by som ju odbicykloval! – mľaskal predák, ale jeho sny zahalil prach cválajúcich koní.

– Uajííí! – zakričal ktorýsi jazdec.

***

Naďu práca bavila. Hadži-tour bola cestovná kancelária, v ktorej už pol roka pracovala. Turnusy sa striedali jeden za druhým.

Zamestnávatelia boli voči nej korektní a frekvencia sexuálnych návrhov neprevyšovala stredoeurópsky priemer. Tak či tak, po rozvode nemohla mužov ani cítiť, potrebovala prácu a miesto bolo skvelou skrýšou pred exmanželom.

Pod úpätím hôr sa týčil hotel Partizán – teraz hotel Smyrna – hlavný stan Hadži-touru. Obyvatelia okolitých dedín už vyčkávali, aby pozdravili odchádzajúcich turistov. Mnohí s nimi nadviazali doživotné priateľstvá.

Daktorí dokonca aj rinčali reťazami, len aby si uctili svojich štrnásťdenných vládcov. Toľko trval štandardný turnus.

– Napíš, Achmed, napíš! – šepkali dievčatá so slzami v očiach a Achmed za sklom autobusu zamával.

***

Slogan Hadži-touru znel: dovolenka pre stredné vrstvy. Nevšedná myšlienka osmanskej turistiky sa v Turecku rýchlo ujala medzi drobnými úradníkmi, šoférmi autobusov, ale nezriedka prichádzali i lekári či učitelia.

Pre solventných zákazníkov bol v údolí postavený bazén s vodometom, obkolesený štýlovými šiatrami. Väčšina hostí však obývala dvojhviezdičkovú Smyrnu. Ani na hurisky každý nemal. Dievčatá dobre poznali cenu vlastnej hrdosti.

Občania z neďalekých okresov húfne dochádzali „do otroctva“, takže ekonomika predtým chudobného kraja, poznamenaného krachom sklárne, utešene prekvitala.

– Ešte dva roky otroctva a postavíme si školu, – hovorieval radostne starosta, keď spolu s ostatnými zaránky kráčal, aby ho prikuli k pluhu.

Pluh bol z laminátu, a tak si ho predstaviteľ samosprávy poľahky vzal pod pazuchu. Spolu s chlapmi vykročil do polí.

***

Len čo odišiel autobus plný spokojných Turčínov, spoza zákruty vykukla oranžová tisícdvestotrojka. Trpezlivo vyčkávala na tento okamih.

– Bratia Slováci! Či vám nie je hanba?! – zahrmelo. Šofér sa vyľakane obzeral a turoval motor do jačivých otáčok.

– Poďme, poďme už! – syčal na rečníka, no ten sa už do pol tela vyklonil z dodávky.

– Či nemáte v sebe cti, keď sa predávate za judášsky groš, čo vám ako psom hádžu pod nohy nepriatelia nášho národa?!

– Jesť sa musí! – zahučali chlapi, hrkotajúc okovami. Okovy boli z laminátu a častým nosením popraskali, takže chlapi ich radšej opatrne vláčili nad zemou. Mohli by ich dostať k náhrade.

– Beg Bajazid vaše prastaré matere mučil, z detí janičiarov robil a vy ho teraz chlebom a soľou vítate?!

– V šírom okolí niet nezamestnaného! – ohradil sa starosta, ktorý rýchlo dobehol i s pluhom, keď zazrel matičiarske auto, – a vy choďte spánombohom! Keď sme chceli elektrický klavír pre spevokol, neukázali ste sa tu mesiac!

***

Poddaní prikyvovali. Dobrého majú starostu! Odkedy tu Turci bašujú, roboty je dosť.

Aj najväčší lenivci sa vyvaľujú aspoň na pranieri a plat im ide! Doktor sa do dediny vrátil, aj zubné stredisko obnovili! A zuby majú teraz ani kukuricu!

Hoci zbrojnicu prestavujú na minaret, bude vyšší ako stará veža. A v každej chalupe satelit.

– Hriešne taniere držíte na domoch! – lomil ešte pred časom farár rukami, ale milodary tiekli tak štedro, že deravú strechu kostola za novú vymenili a ostalo i na Božie muky.

Dobre bolo.

***

Matičný voz odrazu vystrelí ako splašený kôň. V diaľke sa zjavil džíp miestnej polície.

– Ale upaľujú! – hlaholia chlapi a tľapuška borovičky im pomôže do kroku.

Tak po päťsto rokoch polmesiac opäť pokoril kríž, nevycediac ani kropaj krvi.

A pokorení neboli nijako ponížení, naopak, pretože teraz im patrilo kráľovstvo pozemské, súc šťastnejšími ako nikdy dosiaľ.