„Skúškou správnosti spoločnej politiky Washingtonu a Moskvy nebude to, či jedni alebo druhí získajú väčší vplyv napríklad v Teheráne, ale to, či Teherán alebo iný fundamentalistický režim zmení svoje správanie. Kým sa to nestane, Rusko i Amerika budú rovnako ohrozené,“ napísal Henry Kissinger niekoľko dní pred teroristickým útokom na Spojené štáty.Vláda prezidenta Busha sa po ôsmich mesiacoch ocitla na prahu novej éry medzinárodných vzťahov. Biely dom, napriek drobným taktickým úskokom, pochopil mimoriadnu historickú šancu Spojených štátov. Tá spočíva v tom, že prvý raz od skončenia druhej svetovej vojny ho nijaký významnejší štát nedokáže ohroziť, ba čo viac, každý z týchto štátov má väčší osoh zo spolupráce s Amerikou ako z konfrontácie s ňou.
Dobrým príkladom sú americké vzťahy s postkomunistickým Ruskom, ktoré by sa mohli stať symbolom novej éry, podobne ako to bolo v prípade, keď sa Spojené štáty v roku 1972 otvorili voči Číne. Neočakávaná ochota prezidenta Putina diskutovať o množstve ofenzívnych jadrových zbraní, ako aj o zmenách existujúcich dohôd týkajúcich sa antiraketovej obrany svedčí o tom, že tento vodca nekomunistického Ruska už začína chápať medzinárodnú realitu.
Putin ako Gorbačov
Michail Gorbačov a Boris Jeľcin v boji na život a na smrť prebojúvali svoje stanoviská v politbyre sovietskej komunistickej strany. Vychádzali z toho, že Sovietsky zväz, prinajmenšom vo vlastných očiach, je supermocnosťou, ktorá sa v každom ohľade vyrovná Spojeným štátom. Inštinktívne verili, že chaos, ktorý zmieta Ruskom, je iba krátkym prerušením jeho imperiálnej misie. Preto si zvolili politiku oscilácie – raz hrali úlohy vodcov supermocnosti po boku prezidenta Spojených štátov, inokedy uprednostnili tradičnú politiku opozície voči Amerike, najmä na Blízkom východe a na Balkáne.
Putin urobil kariéru v byrokracii KGB, v ruskej rozviedke, neskôr sa stal viceprimátorom Petrohradu. V rozviedke sa naučil analyzovať medzinárodnú situáciu, ako starosta veľkého mesta sa musel popasovať s dilemami perestrojky. Putin, tak ako jeho predchodcovia, chce obnoviť niekdajšiu rolu Ruska vo svete, ale na rozdiel od nich chápe, že to bude zdĺhavý proces.
Putin náramne pripomína knieža Alexandra Gorčakova, ktorý formoval ruskú zahraničnú politiku 25 rokov po jej porážke v Krymskej vojne (1856). Trpezlivému Gorčakovovi sa podarilo vrátiť izolované a otrasené Rusko na čelné miesto medzinárodnej arény.
Putin, najskôr ako premiér, neskôr ako prezident, apeloval na ruskú hrdosť, ale zároveň upozorňoval, že Rusko má príliš malý potenciál na to, aby obnovilo svoje niekdajšie postavenie vo svete. Priznal, že ani osempercentný hospodársky rast počas nasledujúcich 15 rokov (dnešný rast dosahuje sotva 5 percent) by Rusku nezabezpečil taký národný dôchodok na hlavu, ako má dnes Portugalsko, jedna z najzaostalejších krajín EÚ.
Zdá sa, že Putin má tieto priority:
1. povznesenie hospodárstva;
2. získanie pozície supermocnosti, najradšej po boku USA, ale keď sa to ukáže nevyhnutné, aj na čele aliancie, ktorá by bola protiváhou Ameriky;
3. vojna s islamským fundamentalizmom;
4. dohodu o nových zásadách bezpečnosti vo vzťahu k Európe, najmä pokiaľ ide o vstup pobaltských krajín do NATO;
5. vyriešenie problému raketovej obrany.
Poradie cieľov vysvetľuje, prečo sa Putin správa v poslednom bode ústretovo. Konfrontácia s USA na tomto poli by vyčerpala rezervy Ruska a spôsobila by návrat do čias studenej vojny. A naopak, spolupráca by zaručovala prinajmenšom technologický rozvoj, najmä v prípade, že by sa systém antiraketovej obrany (proti teroristom) budoval spoločne. Hodno pripomenúť, že Rusko má dnes potenciál, ktorého schopnosť účinnej odvety nemôže najmenej 25 rokov eliminovať nijaký systém protiraketovej obrany.
Islamizmus – spoločné ohrozenie
Rusko má dnes najväčšie obavy z islamského fundamentalizmu. Rusi považujú afgánsky Taliban, a do istej miery aj Pakistan a Irán, za najväčšie ohrozenie Uzbekistanu, Azerbajdžanu, Kazachstanu, Tadžikistanu a Turkmenistanu, kedysi sovietskych republík, dnes nezávislých štátov.
Moskva sa obáva aj toho, že militantné ideológie môžu podnietiť vzburu aj v južných provinciách ruskej federácie, ktoré obývajú prevažne moslimovia.
Ameriku znepokojuje šírenie fundamentalizmu v Saudskej Arábii, Pakistane a na Blízkom východe. Môžu spoločné obavy primäť USA k tomu, aby zladili svoju politiku s politikou Ruska voči Blízkemu východu, strednej Ázii, Afganistanu, Iránu a Balkánu?
Počas studenej vojny platilo, že vzrast vplyvu jednej zo supermocností chápala tá druhá ako oslabenie svojej pozície. Občasné konzultácie sa konali iba kvôli tomu, aby sa veci nevymkli spod kontroly, aby ani jedna zo supermocností nezískala základnú prevahu.
Po skončení studenej vojny ani jedna strana nemôže získať trvalé výhody napríklad na Blízkom východe. Obe supermocnosti pochopili, že dnes nejde o to, kto získa väčší vplyv v Teheráne, ale či Teherán (alebo iný fundamentalistický režim) zmení svoju politiku. Kým takáto zmena nenastane, dovtedy sa obe krajiny budú cítiť rovnako ohrozené.
Existujú však hranice, ktoré ani USA ani Rusko neprekročia. Amerika nemôže súhlasiť ani v mene potierania islamského fundamentalizmu s postupom Ruska voči Čečensku. Nemôže jej byť ľahostajné ani to, keby Rusko v strednej Ázii, pod zámienkou zastavenia islamských fundamentalistov, obnovilo svoj niekdajší vplyv.
Ďalej: pre Ameriku ostane základným cieľom bezpečnosť Izraela. Rusko tento problém až tak nezaujíma, hoci niektorí ruskí politici už dnes vidia v Izraeli dôležitú hrádzu proti islamskému fundamentalizmu. Hlavnou prekážkou koordinácie politiky oboch štátov sa však môže stať rivalizácia v prístupe k zdrojom nafty a kontroly jej prepravy ropovodmi a tankermi.
Dokážu sa Washington a Moskva vzdať kategórie studenej vojny, dokážu odolať pokušeniu pustiť sa do nových pretekov o vládu vo svete?
Rusko v NATO?
Najbližšou skúškou vzájomných rusko-amerických vzťahov sa stane rozšírenie NATO v roku 2002. Pôjde najmä o pobaltské krajiny. Rusko musí znepokojovať fakt, že sa NATO priblíži na 65 kilometrov k Petrohradu, že vstúpi na teritórium štátov, ktoré ešte donedávna boli súčasťou ZSSR. Po rozšírení sa očakáva podráždená reakcia Ruska už aj preto, aby si Putin udržal autoritu pred armádou i verejnosťou.
Napriek tomu prezident Bush nedávno vo Varšave atlantické ašpirácie Pobalťanov podporil.
Rysujú sa tri možné riešenia:
1. Prijať Litvu, Lotyšsko a Estónsko do NATO napriek námietkam Ruska, ale bez atlantických základní na ich teritóriu, pretože Washington už neraz deklaroval, že Rusko dnes nepovažuje za nepriateľa.
2. Keby sa Európska únia odhodlala posilniť svoju obranu a bola by ochotná označiť isté strategické ciele svojej spoločnej armády, riešením by mohlo byť urýchlené prijatie pobaltských krajín do EÚ s podmienkou, že by bol tento akt poistený spoločnými zárukami bezpečnosti zo strany EÚ aj USA, ale bez účasti formálnych vojenských štruktúr NATO.
3. Keby sa kandidatúra do NATO posudzovala nielen v rámci kategórií bezpečnosti, ale najmä podľa toho, aké pokroky robí tá-ktorá krajina v oblasti politiky a ekonomiky, každá krajina, ktorá by tieto kritériá splnila, by sa stala aj členom NATO. To platí aj pre Rusko, ktoré by bolo možné prijať do NATO už niekoľko rokov po Pobalťanoch, ak sa zreteľne prejaví pozitívna evolúcia jeho vnútorného systému. Čosi podobné nadhodil aj Putin.
Táto ponuka je lákavá. Dôsledne však treba premyslieť jej dôsledky.
Máme málo fantázie
Členstvo Ruska v NATO by skoncovalo so zárukami bezpečnosti v prípade ruskej intervencie (hoci Pobalťanom práve na tom najviac záleží), pretože NATO neposkytuje záruky v prípade útoku jednej členskej krajiny na druhú. Bol by to koniec Severoatlantického paktu. Dnes chráni NATO iba isté teritórium. Po prijatí Ruska by sa muselo preskupiť do systému všeobecnej bezpečnosti, alebo sa zamerať proti Číne. To by však malo ďalekosiahle dôsledky.
Ťažko očakávať, že by sa vzťahy Ruska a Ameriky zlepšili natoľko, aby sa prestali zaoberať otázkou bezpečnosti, rovnako ako Nemecko a Francúzsko po druhej svetovej vojne. Bolo by však možné aj vpustenie Ruska do severoatlantického politického systému, pri súčasnom odročení jeho vstupu do vojenských štruktúr Aliancie. V takom prípade by sa vynorilo niekoľko výziev:
1. Rusko-sovietske vzťahy treba preniesť z úrovne psychológie na úroveň politiky. Nemožno trpieť, aby boli závislé od osobností vodcov. To si však vyžaduje skonkrétniť ciele a obsah týchto vzťahov.
Čo sa týka raketovej obrany, Rusko nám asi carte blanche nedá. Treba sa teda dohodnúť na takej forme vzťahov, ktorá by bola záväzná. Súhlasím však s Bushom, ktorý na margo blížiacich sa rokovaní vyhlásil, že Rusku predbežne netreba priznávať právo veta a treba sa s ním dohodnúť aj na termíne ukončenia týchto rokovaní.
2. Rozhodnutia na politickej úrovni musia zodpovedať nádejám, ktoré spájame s budúcnosťou. Ide najmä o vzťahy Ameriky k NATO (jedinej inštitúcii, ktorá nás spája s Európou), ale aj o vzťahy s Čínou, Japonskom a Izraelom.
3. Aj Rusko sa bude usilovať o zachovanie vplyvu v regiónoch, ktoré preň boli geopoliticky i historicky blízke. Udržanie tohto vplyvu je pre Rusko potrebné pre prípad, že by sa nepodarilo vytvoriť nový základ pre rus- ko-americké vzťahy. Príkladom môžu byť dohody o priateľstve, ktoré uzavrelo Rusko s Čínou a Severnou Kóreou.
4. Americká politika však potrebuje novú predstavivosť. Ak Amerika bude robiť múdru politiku, podarí sa jej presvedčiť Rusko i Čínu, že zo spolupráce s USA budú mať viac osohu ako z konfrontácie.
5. Vzťahy z obdobia studenej vojny nepasujú do sveta, kde už proti sebe nestojí niekoľko znepriatelených mocností. Vo viacerých regiónoch sveta sa mení hodnotenie toho, kto je koho priateľom či nepriateľom. V takej situácii potrebuje Amerika takú diplomaciu, ktorá by neohrozila základné záujmy Ameriky, ale zároveň by ani neoznačila prstom hlavného protivníka. Mala by to byť diplomacia, ktorá by dokázala vytvoriť čo najširší medzinárodný konsenzus okolo pozitívnych cieľov.
Los Angeles Times Syndicate
