Po jednom z nich sa mu podarilo útočníka zadržať a odovzdať polícii. Ako vraví, Slovensko má rád, napriek tomu, že neraz musí sám čeliť strachu.

Columbus Igboanusi pôsobí ako medzinárodný pozorovateľ v oblasti dodržiavania ľudských práv a v nejednom prípade aj ako právny zástupca obetí rasovo motivovaných trestných činov.

Mali na vaše rozhodnutie venovať sa ochrane ľudských práv a obetí rasovo motivovaných trestných činov vplyv vlastné negatívne skúsenosti s týmito problémami?

Áno. Už ako študent, ale aj neskôr, po skončení štúdia ma niekoľkokrát napadli skinheadi. A nielen mňa. Takéto skúsenosti má na Slovensku veľa afrických študentov. Keď som napríklad býval na internáte v Mlynskej doline, neraz sa stalo, že tam prišla skupina skínov a napádali nás. Policajti s tým nič nerobili. Keď sme podali trestné oznámenie, policajti prišli, chvíľku hliadkovali a potom odišli. Preto sme aj vytvorili Organizáciu afrických študentov. Tam som vlastne začal s pôsobením v oblasti, ktorej sa venujem dodnes.

Dnes ste verejne známou osobou, ktorá otvorene a neraz veľmi tvrdo vystupuje proti prejavom rasizmu. Nesúvisia útoky na vás aj s vašimi aktivitami?

Je to možné. Dokonca by som povedal, že teraz je to, pokiaľ ide o útoky, ešte horšie. Voľakedy ma až tak nepoznali ako dnes. Každú chvíľu mi niekto telefonuje, posiela esemesky, vyhrážajú sa mi, že ma zabijú, aby som od toho-ktorého prípadu odišiel, dal od neho ruky preč, píšu mi anonymné e-maily, a podobne.

Ako sa pri tom cítite?

Keď som sa rozhodol, že sa tejto oblasti budem venovať, tak to budem robiť aj naďalej, a nevzdám sa. Nebojím sa. Napriek tomu som ale opatrný. Keď idem po ulici, obzerám sa okolo seba, a nechodievam na miesta, kde by mohlo dôjsť k problému, napríklad na diskotéky alebo do krčiem. Týmto miestam sa vyhýbam. A večer, to už nechodím vôbec nikam.

Takže máte strach?

V istom zmysle áno. Sám tomu nerozumiem.

Pred časom ste v jednom rozhovore povedali, že za ten čas, čo žijete na Slovensku, ste ešte ani raz neboli v kine, ani sa niekde zabávať. Nevnímate to ako obmedzenie svojej osobnej slobody?

To každopádne.

Neuvažovali ste napríklad o ochranke?

Nie, a ani ju nechcem. Žijem predsa v právnom štáte a musím sa tu cítiť bezpečne. Tak by to malo byť. A keď to tak nie je, tak je niekde chyba. Pokiaľ tu žijem legálne, legálne pracujem a platím dane ako ostatní, neviem, prečo by som si mal platiť ochranku.

Ako právnik a odborník riešite prípady rasovo motivovaných trestných činov. Tých sa niektoré skupiny dopúšťali a dopúšťajú aj priamo voči vám. Čo robíte v týchto prípadoch?

Všetko, čo sa urobiť dá. Uvediem príklad. Raz ma na autobusovej stanici napadol skín, a pritom vykrikoval, že som špinavý neger a aby som odtiaľto išiel preč. Chytil som ho, zavolal policajtov, ktorí ho zobrali, a on sa im k tomu všetkému priznal. Priznal to aj neskôr pri súde. Sudca síce uznal rasový motív útoku, ale od trestu upustil, pretože dotyčný svoj čin oľutoval. Potom prokurátor podal odvolanie na krajský súd a tam rozsudok zmenili na dva mesiace s podmienečným odkladom na jeden rok. Mám niekoľko prípadov, keď ma napadli skíni, a oznámil som to na políciu. Doteraz sa ale nič nestalo, nikto mi neoznámil, že by bol trebárs prípad uzavretý.

Nejeden cudzinec sa po takýchto skúsenostiach rozhodne krajinu, kde sa necíti bezpečne, opustiť. Vy ste, zdá sa, na Slovensko nezatrpkli.

Ja nie, ale mnohí africkí študenti sa po takýchto útokoch rozhodli radšej predčasne ukončiť štúdium a odišli. Teraz od nich dostávam listy, kde mi píšu, prečo tu zostávam a na čo ešte čakám.

Rozhodli ste sa tu teda zostať. Nerozmýšľali ste napríklad nad tým, že by ste svoje vedomosti a skúsenosti zužitkovali napríklad doma, v Nigérii?

Je pravda, že mojou špecializáciou je medzinárodné právo, a to môžem uplatniť hocikde. Aj teraz som napríklad dostal ponuku ísť do Macedónska. Ľudí s takouto špecializáciou je veľmi málo a ešte menej je tých, ktorí by mali čas angažovať sa na miestnej úrovni, pokiaľ ide o zastupovanie obetí porušenia ľudských práv. Priznám sa, nejaký čas som uvažoval aj nad návratom do Nigérie. Ale ak by som to urobil, asi by som bol dnes niekde na ambasáde alebo v nejakej štátnej funkcii, a to nechcem. Nechcem byť štátnym úradníkom.

Stojíte teda radšej na druhej strane barikády a bojujete s vládou proti rasizmu odtiaľ?

Vôbec sa nepovažujem za bojovníka so slovenskou vládou. Chcem len, aby si tunajší politici uvedomili, že na Slovensku existuje problém rasovej neznášanlivosti, a aby proti tomu niečo robili.

Oni však tvrdia, že robia.

Netvrdím, že nerobia. Viem, že vláda má záujem riešiť tento problém. Prijala v tomto smere viacero zákonov a uznesení.

Kde je teda problém?

Podľa mňa v tých, ktorí majú tieto uznesenia plniť. To sú policajti, prokurátori, sudcovia, ale predovšetkým už vyšetrovatelia, ktorí často nechcú uznať rasový motív. Napríklad v auguste v Kľačanoch pri Hlohovci zbilo pätnásť maskovaných skínov Róma. Prvá vec, ktorú policajti povedali novinárom, bolo, že nebol preukázaný rasový motív. Ešte nebolo ani prešetrené, a oni už dopredu vylúčili rasový motív. Podľa mňa nemajú záujem, aby takéto prípady vyšetrovali ako rasovo motivované trestné činy.

Súhlasíte s názorom, že riešením tohto problému by mohlo byť napríklad postavenie hnutia skinheads mimo zákona?

S tým nemôžem súhlasiť. To by bolo zase porušenie ich základných ľudských práv – práva na zhromažďovanie alebo prejav.

Napriek tomu, že ide o hnutie, ktoré evidentne potláča základné ľudské práva iných?

Napriek tomu. Vidím niektorých ľudí, ktorí sa obliekajú ako skinheadi, ale nie sú to skinheadi. Potom by boli potlačené aj práva nevinných ľudí. Preto nepovažujem zákaz skinheads za riešenie. Navyše, ani nie sú zaregistrovaní na ministerstve vnútra. Možno by som ich monitoroval ako organizovaný zločin. Len z tohto hľadiska sa to dá potlačiť. Ale potlačiť ich ako skínov, to by nebolo správne.

V poslednom čase ste sa angažovali predovšetkým v prípadoch smrti Anastázie Balážovej a Karola Sendreia. Po vynesení rozsudku v prípade Balážová ste neskrývali svoje rozčarovanie, možno až rozčúlenie nad tým, že nebol uznaný rasový motív.

Bol uznaný iba pri jednom z obžalovaných. Pri Petrovi Bandúrovi, ktorého označovali za hlavného vinníka. Nie som spokojný s rozsudkom, ktorý vydal Okresný súd v Žiline. Podľa neho to vyzerá, ako keby to bola detská hra. Obvodový vojenský súd v Banskej Bystrici prejednával Petra Bandúra tri dni. Sudkyňa v Žiline vybavila všetkých ostatných, ktorí boli vlastne spolupáchateľmi, za tri hodiny. Pritom ide o mimoriadne vážny trestný čin s rasovým motívom, a to sa dá už považovať za zločin proti ľudskosti.

Očakávate, že v prípade smrti Karola Sendreia, ktorý zomrel počas výsluchu na policajnej stanici, bude akceptovaný rasový motív?

Keď nebude uznaný, tak mi to bude ľúto. Čítal som spisy a z výpovedí vyplýva, že tam jednoznačne rasový motív bol.

Nedávno ste vyhlásili, že prípad študenta Branislava Slamku, ktorého v Bratislave v autobuse dobodal Róm, je vyšetrovaný pod politickým nátlakom.

Áno, povedal som to.

Odkiaľ ten nátlak smeruje?

Keď sa stal tento incident a Braňo Slamka zomrel, poslanci v Národnej rade hneď držali minútu ticha. Keď na polícii zomrel Karol Sendrei, žiadna minúta ticha nebola. Keď zomrela Anastázia Balážová, takisto nikto v parlamente nedržal minútu ticha. V Bratislave na Krížnej bol dobodaný Róm. Zomrel. Takisto v parlamente nič. Veľmi veľa takýchto obetí už bolo, a nikto za ne v parlamente nedržal minútu ticha. Prečo teda nemôžem povedať, že vyšetrovanie je pod politickým nátlakom? V parlamente sú predsa politici.

Vlani ste ako pozorovateľ OSN absolvovali pracovnú cestu po problémových rómskych lokalitách, kde ste monitorovali dôveryhodnosť informácii, ktoré o rómskej menšine dáva do zahraničia vláda. Boli vaše poznatky iné ako tie oficiálne?

Boli, a to vo viacerých smeroch. Bol som napríklad vo Vlčanoch pri Šali, kde som videl segregáciu rómskych detí v škole. To isté bolo v Košiciach, Trebišove, Rimavskej Sobote. To sú deti, ktoré ešte nevedia, čo je to farba pleti. Kde je potom plán vlády o integrácii, keď učitelia v škole deti učia, že tento je iný a tento iný? Kde je potom výchova? To by sa malo začínať v škole, ale niektorí učitelia sami deti rozdeľujú. Pýtal som sa na to detí v Trebišove. Učiteľ tam dal rómske deti na jednu stranu, nerómske na druhú. Pýtal som sa, prečo nesedia spolu. Učiteľ mi neodpovedal. Spýtal som sa na to detí a tie mi povedali, že by chceli, ale učiteľ ich rozdelil. To sú konkrétne prípady segregácie. Podľa vlády sa ale postupuje podľa integračného plánu a všetko je v poriadku. V skutočnosti to v poriadku nie je.

Prejavy rasovej neznášanlivosti sa na Slovensku spájajú spravidla iba s útokmi Nerómov voči Rómom alebo ľuďom inej farby pleti. Sú však aj prípady útokov z opačnej strany, práve pri takom zomrel napríklad Branislav Slamka.

Ja predsa nehovorím, že rasizmus je iba z jednej strany. Je obojstranný. Ale kto cíti diskrimináciu oveľa viac? Ten, čo je dolu, chce, aby mal rovnaké práva ako ten hore, ale ten hore robí všetko pre to, aby sa mu nepriblížil. Preto sa Rómovia cítia oveľa viac diskriminovaní. Bieli majú moc a Rómovia bojujú o svoju slobodu. To je prirodzené.

Necítite sa v boji proti rasizmu na Slovensku trochu osamotený?

Cítim. Viem, že mnohí ľudia ma za to, čo robím, nemajú radi. Ja ale chcem len to, aby tu bolo všetko v poriadku a aby sa Slovensko dostalo do Európskej únie. To je môj cieľ a v tom chcem pomôcť.

Hovorí sa, že v každom človeku je latentne kúsok rasistu. Vy ste to nikdy necítili? Napríklad vtedy, keď vás napadli?

Nie. Necítim to. To by som bol veľmi zlý človek. Keby som týchto ľudí nenávidel, odišiel by som preč. Mal som možnosť ísť robiť do Kanady, do Ameriky. Pritom by som tam možno zarobil desaťkrát viac. Nechcem robiť ani doma v Nigérii. Nemal by som tam možno kontakt s obyčajnými ľuďmi, lebo by som robil pre štát. Mám rád túto krajinu a nemôžem to, čo som začal robiť, nechať tak. A necítim žiadnu nenávisť. Moji kamaráti sú aj bieli, aj Rómovia, aj čierni. Všetci. Okrem tých, ktorí robia niečo zlé. Inak som otvorený pre všetkých.

ANDREJ ŠIMONČIČ

FOTO SME – ĽUBOŠ PILC