Oliver mal šieste narodeniny, to je vek, keď dieťa vyzerá veľmi krehko, ale už má oceľovú vôľu dosiahnuť všetko, čo mu niekto sľúbil. Navštívili sme teda najbližší obchod so zvieratkami, aby sme sa stali šťastnými majiteľmi zlatého škrečka a všetkého, čo k tomu patrí.
Dozvedeli sme sa, že zlaté aj strieborné, aj bronzové sú vypredané. Tak sme navštívili najprv druhý, tretí aj štvrtý obchod, každý na inom konci mesta, dosýta sme sa nadýchali výživnej vône namiešanej z výlučkov žliaz hárajúcich opíc, umelého krmiva, trusu papagájov, myšacích hovienok a starej akváriovej vody. Škrečky boli v Bratislave beznádejne vypredané.
Pozrel som sa na Olivera. V každom oku mal jednu obrovskú netečúcu slzu a obrovskú výčitku, že som nesplnil svoj sľub. A ja, namiesto toho, aby som ďakoval Bohu, že ma ochránil pred škrečkami, som sa rozbehol do tej najzradnejšej rodičovskej pasce, ktorou je ilúzia, že spravíme svoje deti šťastnými, keď im zoženieme aj spod zeme to, po čom práve týchto päť minút túžia.
Naštartoval som auto a zaviezli sme sa na Búdkovú cestu, kde je Stanica mladých chovateľov. Bolo už po piatej. Vytiahol som ich šéfa z pokročilej podnikovej oslavy niečích narodenín a žiadal od neho škrečka. Povedal som, že na cene a výrobnom type nezáleží, podmienka je - ihneď. Bol to mladý človek, tridsiatnik, už niečo vypil. Povedal, že majú iba jedného, takže si nemôžem vyberať, ale že si nie je celkom istý, či je to zvieratko vhodné pre dieťa.
Povedal som mu, nech to nechá na mňa. Položil som pred neho na stôl neodolateľnú sumu a on sa o chvíľu vrátil so škatuľou od topánok a podal mi ju.
„Keby sa stalo čokoľvek," povedal ustarostene, „tak mi zavolajte."
O zlatom škrečkovi som mal predstavu, že je to kúsok jemnej kožušinky určenej na hladkanie. Keď som niesol škatuľu od topánok k autu, cítil som nárazy, ako keby sa vnútri hádzal o stenu uväznený démon.
„Máš?" spýtal sa opatrne môj syn.
Ja som povedal: „Mám, samozrejme, že mám," a jediný pohľad detských očí zotrel všetku únavu z trojhodinového putovania aj obavy zo zvieratka.
Po ceste domov sme márnotratne kúpili pre škrečka akvárium, rakúsku slamu, asi päťkilové balenie thajského krmiva, grécky keramický domček a maďarské koleso, aby mal škrečok v čom behať a trošku zosilnel.
Doma sme rýchlo všetko pripravili na privítanie, vrátane misky s vodou, a ja som škrečka vypustil zo škatule. Presnejšie, vyskočil z nej sám ako struna.
Chudáčik škrečok dopadol na tvrdé dno akvária. Prekvapil ma, že neutrpel šok a neskryl sa do kúta. Okamžite zaujal vztýčenú obrannú pozíciu, vystrčil predné laby a varovne zachrčal.
Vydával takýto zvuk: Chrchrchr.......... Olinovi s manželkou zamrzli vo vzduchu ruky vystreté na pohladkanie. To, čo som kúpil v chovnej stanici na Búdkovej ceste, bol škrečok z bojového plemena. Ak majú škrečkovia boxerskú ligu, tento bol majster ťažkej váhy. Nikdy som netušil, že škrečok môže byť taký obrovský. Bol nechutne veľký, vymakaný a sebavedomý. Mal mrzutú starú tvár a zlý pohľad, ako vyhadzovač v lacnej herni.
Ten škrečok bol odhodlaný bojovať s každým na život a na smrť. Nedovolil nám priblížiť sa viac ako na meter a pol od svojho väzenia. Toľko nedôvery, nenávisti a odhodlania som ešte nevidel. Reagoval na každý náš pohyb a vydával zvuky, pri ktorých išli zimomriavky po chrbte. Chrchrchr.......... Za celý čas, čo bol u nás, sa nedotkol zrna ani vody. Raz za čas zmenil obrannú polohu a chvíľu sa hádzal o stenu akvária ako ázijský samovrah. Neviem, prečo som si myslel, že sa postupne upokojí.
Na druhý deň som sa ho pokúsil pohladkať v zváračskej rukavici a on mi ju na konci odhryzol.
Vrátili sme ho do chovateľskej stanice na Búdkovú cestu aj s akváriom, krmivom a celým zariadením. Keby ste sa tam išli pozrieť, buďte opatrní. Podľa mňa by mali mať na bráne tabuľku s nápisom Pozor, zlý škrečok!
V tejto rubrike rozprávajú známi ľudia a redaktori SME o svojom spolužití s domácimi zvieratami.
Dnes: textár a spisovateľ BORIS FILAN
