Prvým nadnárodným klubom sveta bol ešte v polovici päťdesiatich rokov Real Madrid. Aj dnešný biely balet je hviezdnou medzinárodnou spoločnosťou. Z gólu španielskeho veľkoklubu sa tešia - zľava Francúz Zinedine Zidane, Portugalčan Luis Figo (obrátený s číslom 10), Brazílčan Ronaldo a Španiel Raúl. FOTO - TASR/AP
Po slovenskom vstupe do „veľkého kontinentu" nepôjde všetko naraz, netransparentnosť a konflikty záujmov však naše kluby dorazíŠportové, najmä futbalové prestupy medzi rôznymi krajinami majú oveľa starší ročník než je 1950, keď francúzsky právnik a minister zahraničných vecí Robert Schuman vo svojom prejave načrtol víziu spoločnej Európy, od ktorej sa začali odvíjať historické procesy smerujúce k dnešnej Európskej únii.
Slovanisti v Juventese
Bratislavský ŠK Slovan bol hneď po vojne dokonca jedným z prvých európskych klubov, na ktorý sa obrátil slávny taliansky Juventus Turín. V roku 1946 do mesta fiatky prestúpil martinský rodák Július Korostelev (za Juve hral v sezóne 1946 - 47, potom v Atalante Bergamo 1947 - 49, Reggine 1949 - 51 a Parme 1951 - 1956). O rok ho z belasého dresu do čierno-bielych pruhovaných farieb starej dámy nasledoval rodený Bratislavčan Ján Arpáš.
Sprvoti výlučne talianske, o čosi neskôr španielske mužstvá siahali po zahraničných posilách v Južnej Amerike aj s možnosťou naturalizácie hráča. Najznámejším takýmto futbalistom je rozhodne legendárny stredný útočník Realu Madrid Alfredo Di Stéfano, argentínsky rodák, ktorý túto krajinu aj reprezentoval, neskôr hrával za Milionaris Bogota i Kolumbiu a potom za Španielsko.
Slávny Barcelončan Kubala
Iba o trochu menej populárny je ďalší Argentínčan Sivori, neskôr hráč Juventusu i Squadry azzurry. Prípady zmeneného občianstva po emigrácii sú z iného súdka. Najslávnejší bol iste Maďar, potom Španiel Puskás. Barcelončania však za väčšiu legendu považujú Ladislava Kubalu, maďarského repatrianta, ktorý hrával za bratislavský ŠK Slovan i Československo, po emigrácii za slávnu Barcu, Španielsko, ktoré i trénoval. Žiaľ, už nebohého dona Ladislava v katalánskej metropole považujú za večný idol a najváženejšieho z vážených obyvateľov metropoly.
Prvý bol Real
Prvý nadnárodný klub začal tvoriť Santiago Bernabeu v Reale Madrid, ktorý vyhral prvých päť ročníkov Európskeho pohára majstrov (dnes Liga majstrov) aj s prestupmi podobnými dnešným.
Do bieleho baletu angažovali Španieli napríklad slávneho Brazílčana Didiho alebo najlepšieho futbalistu Európy 1958 Francúza Raymonda Kopa bez nároku na naturalizáciu (Di Stefano mal španielskych, Sivori talianskych predkov, Puskás a Kubala boli emigranti). Real nasledovali ďalšie tímy, až sa prestalo pozerať na národnosť. Išlo výlučne o obchodné transakcie klubov. Pravda, vždy existovali kvóty, koľko cudzincov môže za mužstvo hrať, čo sprvoti určovala Európska futbalová asociácia, neskôr rôzne národné zväzy. Prax sa preniesla i do ostatných športov.
Po rozpade východného bloku sa migrácia podstatne zvýšila. Aj v ostatných kolektívnych hrách (hokej, basketbal, hádzaná, volejbal, vodné pólo) sa uvoľnil silný bývalý sovietsky trh, v basketbale napríklad niekdajší juhoslovanský, postupne začali odchádzať naši hráči, ale aj k nám prichádzať. Posledný federálny titul vo futbale získal Slovana v sezóne 1991/1992 aj s Alžírčanom El Haraouiom, už na začiatku deväťdesiatych rokov sa v drese basketbalistiek Ružomberka objavili Litovčanky Kurtinaitiene a Jonkute.
Koniec obmedzeniam
V I. lige basketbalistov boli prvými lastovičkami v roku 1989 Penikas a Jankunas v Košiciach. O rok prišli ďalší, z nich najznámejší je Lukjanec, ktorý pomohol Pezinku k siedmim majstrovským titulom. Nielen u nás, ale aj v krajinách už existujúcej Európskej únie stále jestvovali obmedzenia počtu hráčov, ktorých smel klub zamestnať.
Až v roku 1995 vyhral pred Európskym súdnym dvorom v Luxemburgu (ten riešil i podstatné športové kauzy) futbalista Bosman dnes už legendárny spor s belgickou futbalovou asociáciou. Predchádzali mu (i nasledovali) iné prípady s rovnakými rozpormi. Ich dôsledok - rozhodnutia Európskeho súdneho dvora potvrdili fundamentálnu slobodu voľného pohybu osôb podľa Zmluvy o Európskom spoločenstve záväznej pre všetky štáty Európskej únie. Od 1. mája 2004 teda aj pre Slovensko.
Iste bude zaujímavé si tieto prípady pripomenúť.
ZÁKLADNÉ PRINCÍPY EURÓPSKEHO PRÁVA
Základným princípom rodiaceho sa (a pravdepodobne i meniaceho sa?) európskeho práva je supranacionalita - nadštátny charakter európskej integrácie. Spočíva najmä v tom, čo Európsky súdny dvor sformuloval do doktrín priority a priameho účinku práva EÚ. V zmysle týchto doktrín nadobúdajú normy únie priame účinky voči fyzickým a právnickým osobám v členských štátoch a tieto majú prednosť pred národným zákonodarstvom.
Európske právo sa v zásade člení na komunitárne a na úniové.
Komunitárne právo je súborom právnych aktov a noriem troch Európskych spoločenstiev / ES - Európske spoločenstvo, ESUO - Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, EURATOM - Európske spoločenstvo atómovej energie), teda súbor pravidiel vytvorený a uplatňovaný členskými štátmi ES/EÚ.
Úniové právo zahŕňa spoluprácu v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky a spoluprácu v oblasti súdnictva a vnútorných vecí.
