(prípad Gaetano Dona verzus Mario Montero - júl 1976)
Predseda futbalového klubu Rovigo z Talianska Mario Montero poveril manažéra Gaetana Donu, aby vyhľadal pre tím hráčov. Dona uverejnil inzerát v belgickej tlači. Montero odmietol platiť inzertné náklady, lebo chcel angažovať hráčov výlučne s talianskym občianstvom. Argumentoval, že tak prikazujú predpisy talianskej futbalovej asociácie. Dona argumentoval, že takéto ustanovenie je v rozpore s viacerými článkami Zmluvy o Európskom spoločenstve (ES, predchodca Európskej únie).
Európsky súdny dvor (ESD) rozhodol: pravidlá alebo národná prax športovej asociácie, ktoré limitujú právo profesionálneho alebo poloprofesionálneho hráča výlučne na občanov daného štátu sú v rozpore so Zmluvou o ES. Presne - znamenajú neprípustnú diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti. Zákaz diskriminácie sa netýka len verejných inštitúcií, ale tiež predpisov športových asociácií. Výnimkou sú akcie špecifického charakteru - napríklad zápasy reprezentačných družstiev.
Najslávnejší priemerný futbalista
(prípad Jean-Marc Bosman verzus belgická futbalová asociácia - december 1995)
Priemernému belgickému hráčovi RC Liége Bosmanovi (hral v ňom od roku 1988) navrhol klub o dva roky novú zmluvu za oveľa horších podmienok. Futbalista odmietol, klub ho zaradil na zoznam prestupov. Žiaden klub o neho nejavil záujem v rámci takzvaných povinných transferov, ktoré si podľa vtedajšieho prestupového poriadku vyžadovali finančné odstupné. Bosman podpísal zmluvu s druholigovým francúzskym Dunkeurqueom. Prestup sa neuskutočnil, lebo belgická futbalová asociácia nezaslala medzinárodný certifikát francúzskej. Liége prestal prípad zaujímať, rátal s nesolventnosťou malého francúzskeho družstva. Bosman zažaloval svoj belgický klub a súd prvej inštancie dal prešetriť, či sa Zmluva ES vzťahuje i na futbalistu.
V apríli 1992 urobil Bosman rozhodujúci krok, ktorý vošiel do športovej histórie. Svoje požiadavky rozšíril aj na Európsku futbalovú úniu (UEFA). Futbalista žiadal nahradiť ujmu za utrpené škody a zmarenú športovú kariéru. Taktiež požadoval vydanie deklarácie, že na neho sa nevzťahuje obmedzenie možnosti pri nasadzovaní viacerých cudzincov v jednom zápase, ako určovala ktorákoľvek národná federácia.
Po komplikovaných a dlhotrvajúcich diskusiách a skúmaniach Európsky súdny dvor rozhodol: šport je ekonomická aktivita, pretože profesionálni futbalisti sú v pracovnoprávnom vzťahu, ktorý im zaručuje odmenu za vykonanú prácu. Európsky súdny dvor zaradil šport ako objekt komunitárneho práva Zmluvy ES.
Bosmanovo víťazstvo malo dva podstatné body, ktoré ovplyvnili ďalšie prestupy. V prvom rade - športovec po vypršaní zmluvy s klubom v krajine Európskej únie môže prestúpiť do tímu iného štátu EÚ bez nároku predchádzajúceho zamestnávateľa na akékoľvek odstupné.
V druhom rade - prestalo platiť pravidlo UEFA, podľa ktorého mohli v jednom zápase nastúpiť iba traja „cudzinci" plus dvaja takzvaní asimilovaní hráči, ktorí v danej krajine pôsobili minimálne päť rokov. Bosman a jeho právnici rozbili celý futbalový prestupový poriadok, v konečnom dôsledku každý v kolektívnej hre. Prípad založili na presvedčení, že normy UEFA obmedzujú základnú slobodu voľného pohybu zamestnancov.
P. S. V práve nikdy nič nie je čierno-biele bez výnimiek. Komunitárne právo síce striktne zaručuje fandamentálnu slobodu voľného pohybu zamestnancov, ale nevylučuje úpravy národných zväzov alebo medzinárodných federácií. Tiež však musia byť v súlade s európskym právom. Futbalista môže uzatvárať zamestnanecký pomer po dovŕšení 18 rokov. Klub, v ktorom hráč začínal, má právo aj po vypršaní zmluvy žiadať od nastávajúceho zamestnávateľa odstupné, ak športovec nedovŕšil 23 rokov. Federácie (národné i medzinárodné) si môžu tento vekový strop upraviť, nemôžu však prekaziť prestup.
