Juraj Radziwill -Anoškin so synom, ktorí na Slovensku založili kniežací dvor. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ

Pred pár dňami sa na Slovensku obnovovali a potvrdzovali šľachtické tituly. Ceremónia sa udiala v Mirbachovom paláci v Bratislave a do šľachtického stavu prijímal šľachticov knieža Juraj Radziwill-Anoškin. Informácia vzbudila záujem, úsmev aj odsúdenie. Akáže dnes už šľachta?! Stretli sme sa preto v jeho dome pod Slavínom, porozprávať sa, o čo vlastne ide ľuďom, ktorí hovoria o renesancii slovenskej šľachty.

Na prvý pohľad je to obyčajná vilka v záhradnej bratislavskej štvrti. Akurát, že na bránke je aj ceduľa, že tam sídli Aristokratické združenie Slovenska. Priznávam, kým som stisla zvonček, prebehlo mi hlavou, či je vhodné mať pri návšteve kniežacej rodiny oblečené texasky. No mal ich aj kniežací syn a knieža otec mal sivú menčestrovú košeľu a menčestráky. Ich prejav bol však noblesný a kultivovaný, ako poznáme od filmových šľachticov.

Hoci sme boli na pôde kniežacieho dvora, neusadili ma v žiadnych prepychových komnatách, ale v obyčajnej kancelárii. Kniežací dvor je totiž v skutočnosti inštitúcia. Akurát vizitky pôsobia zvláštne. Je na nich Knieža Ing. Juraj Radziwill Anoškin, CSc. Titul „Dr. Ing." má za titulom „Knieža" uvedený aj syn Juraj.

Nie je knieža ako knieža

Na začiatku mi ujasnia pojmy. „Knieža" má dva významy. Buď je to najnižší panovnícky titul, alebo najvyšší šľachtický titul. V prvom prípade ide o priameho potomka panovníckej (suverénnej) dynastie a hovorí sa, že ide o „údelné knieža". Znamená to, že jeho pôvod siaha do doby, keď sa ešte nepovyšovalo „kráľovským majestátom". Nestal sa teda kniežaťom na základe menovania, ale jeho kniežacia suverenita siaha „od nepamäti" - za medzník historici všeobecne považujú 14. storočie.

Ak hovoríme o kniežati ako o najvyššom šľachtickom titule, ide o mladšie kniežacie rody, ktoré vznikli menovacím dekrétom (erbovou listinou). Hovorí sa im aj diplomové kniežatá. Ide o ľudí, ktorí boli pôvodne napríklad barónmi, potom ich za zásluhy povýšili na grófov a ďalším povýšením získali titul knieža. Na rozdiel od údelných kniežat však nemajú právo menovať ani odoberať šľachtické tituly a zakladať kniežacie dvory, lebo boli sami menovaní.

Náš kniežací dvor je vlastne administratívny aparát, ktorý overuje, či ide naozaj o šľachtica, a vedie šľachtický register. Šľachtic sa môže nazývať šľachticom, len ak je registrovaný v niektorom suverénnom (napríklad kniežacom či kráľovskom) dvore, inak to nemá zmysel, podobne ako generál bez armády. Registrácia je vlastne iba potvrdením jeho pôvodu.

Knieža v kancelárii

Aby sa mohlo hovoriť o slovenskej šľachte, musel teda podľa Anoškinovcov vzniknúť kniežací dvor. Od roku 1998 je ním Kniežací dvor Aristokratického združenia Slovenska. V súčasnosti má zhruba štyridsať členov. Na čele je jeho zakladateľ - knieža Radziwill-Anoškin, vraj potomok starej panovníckej dynastie. Prečo tak urobil?

„V poslednom čase sa stalo priam módou vyhlasovať sa za šľachtica. Pritom na Slovensku platí zákon, ktorý zakazuje neoprávnene používať tituly. Platí to aj o šľachtických. Oprávnenosť akademických titulov obhospodaruje akademická obec, chýbal však aparát, ktorý by preveril šľachtické tituly. Dôsledkom bolo, že hlavne po roku 1989 sa objavilo množstvo falošných šľachticov. Prvotnou úlohou Aristrokratického združenia Slovenska bolo preto vytvoriť aparát schopný kontrolovať oprávnenosť používania šľachtických titulov. Bolo potrebné vytvoriť podmienky, aby sme mohli využívať genealogické materiály z celej Európy. Podarilo sa to. Máme historickú a genealogickú základňu na medzinárodnej báze, využívame medzinárodné fondy a sme schopní v súlade so stanovami združenia schválenými ministerstvom vnútra, vydávať certifikáty potvrdzujúce opodstatnenosť používať šľachtický titul a viesť šľachtický register, kde je zapísaný každý overený prípad."

Modrá krv nie je voda

Na dejepise nás učili, že po páde Rakúsko - Uhorska sa u nás šľachta zrušila. Knieža Radziwill-Anoškin s tým kategoricky nesúhlasí. Šľachta na našom území vraj vždy bola, je a bude: „Prezident Masaryk len zrušil šľachtické privilégiá a v ústave sa zakotvilo, že všetci občania demokratického štátu sú si rovní. Nezrušil však šľachtu ako takú."

Pán Anoškin bol vždy vychovávaný ako šľachtic a viedol k tomu aj svoje deti. Pritom nikdy nežil na zámku, jeho sestra sa dokonca narodila v domci s hlinenou podlahou.

„Na Slovensku sme nemali žiadne majetky, všetko zostalo v Rusku. Otec, knieža Anoškin, opustil Rusko po páde monarchie a žil štyri roky v Egypte ako hosť anglického kráľa. Odtiaľ prišiel do Prahy, kde vyštudoval právo. Ako právnik s titulom vo vrecku robil aj murárskeho robotníka, neskôr správcu, jeden čas aj šoféra. Matka - kňažná Radziwillová - za ním pricestovala v roku 1928. Rodičia nám rozprávali o našich rodoch, erboch, o histórii. Ak nechceli, aby sme im my deti rozumeli, rozprávali sa po francúzsky. Veľký dôraz sa kládol na vzdelávanie. Stretávala sa u nás zaujímavá spoločnosť, vzdelanci rôznych politických názorov, ktorí spolu viedli dlhé filozofické debaty. My, deti, sme v tom vyrastali a formovalo to náš pocit nadnárodnosti a nadstraníckosti. Teda, aby som bol celkom presný, jediní, kto sem nemali prístup, boli komunisti."

Čapajev - geroj?

Podľa kniežaťa Radziwill-Anoškina sa prvá šľachta formovala z najschopnejších, ktorí dokázali viesť rody k úspechu. Šľachtictvo je teda, tvrdí, v prvom rade záležitosťou génov. Čo však teórie, ktoré, naopak, hovoria o degenerácii modrej krvi?

„Samozrejme, že boli aj degenerovaní šľachtici, ale to sú výnimky, ako všade v prírode. Minulý režim však tendenčne staval práve na nepodarkoch, tvrdil, že to je typická šľachta. Pľul na ňu, bolo ju treba zdiskreditovať. Bolo za tým jediné, snaha vytvoriť novú - komunistickú 'šľachtu' - zo straníckych funkcionárov, ktorí mali privilégiá, aké by si v živote nenárokoval žiaden šľachtic. Ideológia sa objavovala ešte aj v rozprávkach - zlý pán vykorisťuje chudáka pracujúceho. On je hrdina, ktorý bije pána, kde len môže."

Paradoxy zažívali Anoškinovci najmä za socializmu.

„Naše deti napríklad videli film o Čapajevovi. Zväzáci vtedy spievali pesničku 'komandir geroj, geroj Čapajev byl vsjo vremja vperedi'. V knihách sa písalo, aký to bol skvelý revolucionár a vojvodca. No a doma sedel ich dedo, môj otec, ktorý vnukom rozprával, ako porazil 'geroja' Čapajeva na rieke Ural..."

Eštebáci bez nároku

Vráťme sa však k súčasnosti. Kto si dnes nárokuje byť slovenským šľachticom, mal by sa podľa Anoškinovcov v prvom rade stať členom Aristokratického združenia Slovenska. Nemá však ešte právo používať šľachtický titul. Musí si podať žiadosť a doložiť všetky doklady, ktoré sa vyžadujú podľa medzinárodného šľachtického práva. Niekedy trvá aj rok, kým dajú potrebné dokumenty dohromady. Až potom nasleduje slávnostný ceremoniál potvrdenia alebo obnovenia šľachtického titulu.

„Absolútne však vylučujeme ľudí, ktorí sa v dobách komunistického režimu spreneverili myšlienkam šľachtictva. To znamená cti, statočnosti, úcte, šľachetnosti a ďalším vlastnostiam, ktoré robia šľachtica šľachticom. Najhoršia však bola kolaborácia s vládnucou mocou, napríklad formou spolupráce s ŠtB. Keby mal takýto človek aj desať papierov, že pochádza zo šľachtického rodu, nebude za člena Aristokratického združenia Slovenska prijatý."

Kniežaťom za milióny

Každý šľachtic sa môže, samozrejme, registrovať aj v zahraničí, ale nie je to jednoduché. V združení majú pomery zmapované.

„V Poľsku cudzincov odmietajú, zaujímajú sa len o vlastných štátnych občanov. Ukrajina a Rusko dúfajú v obnovenie monarchie. Keď raz vznikne cársky dvor, automaticky bude mať heraldickú kanceláriu, ktorá povedie šľachtický register. Dovtedy musí šľachtický stav s obnovou počkať. V Maďarsku šľachta nie je vôbec organizačne podchytená. Len nedávno im povolili používať šľachtické tituly, ale zatiaľ nemajú predpoklady vytvoriť kniežací dvor. V Rakúsku je šľachta zakázaná, preto sa napríklad aj rakúske rytierske rády registrujú na Slovensku ako občianske združenia. V Nemecku je, naopak, hneď niekoľko kniežacích dvorov. V Taliansku sa vytvorili tzv. apoštolské kráľovstvá, ktoré sú medzi obyvateľsvtom veľmi populárne. Žiaľ, rozmohla sa tam aj tendencia komercionalizácie udeľovania šľachtických titulov. Len základný poplatok za registráciu je tri a pol tisíc dolárov. Registrácia na heraldickom dvore v Anglicku stojí v prepočte dokonca cez milión korún. Vo svete sa šľachtické tituly aj pokútne predávajú, od päťtisíc do päť miliónov dolárov. Je to však podvod a titul je vlastne bezcenný, lebo šľachtic nie je nikde registrovaný."

Šľachtic z Nemaníc

Knieža Radziwill-Anoškin často dostáva otázky, či tu chce vytvoriť monarchiu, alebo počúva - ďalší darmožráči, ktorých platí štát. Smeje sa: „Aristokratické združenie Slovenska je apolitická organizácia, preto otázka monarchie neprichádza do úvahy. Môj osobný názor je, že monarchia je pre Slovensko úplne nevhodná. Štát nás tak isto neplatí, prečo by to aj robil? Naším cieľom nie sú ani reštitúcie. Majetok zobratý pred rokom 1945 im nepodlieha. Netlačíme sa do politického života, netancujeme na podnikateľských plesoch, neuvidíte nás v 'Smotánke'. Typický slovenský šľachtic je chudobný majetkom a bohatý duchom. A na čo šľachtu? Našou úlohou je vytvoriť pre schopných, vzdelaných a vznešených ľudí podmienky, aby mohli uplatniť svoje mimoriadne schopnosti a vlohy v prospech spoločnosti. Navrátiť do spoločnosti pojmy ako česť, úcta, statočnosť, osvojenie si mravných a morálnych kritérií. Robíme tak v prvom rade vlastným príkladom."

Nový dátum?

Na Slovensku sa diskutuje, kto je to slovenská šľachta. Niektorí tvrdia, že je vlastne uhorská, lebo prisahala na šľachtickom dvore uhorského kráľa. Iní už Veľkú Moravu nazývajú staroslovenskou ríšou. Oboje sú podľa kniežaťa krajnosti.

„Je pravda, že naši šľachtici podliehali uhorskej šľachte, lebo tu politicky bolo Uhorsko. No žil tu slovenský národ. Dnes je tu Slovensko a uhorské kráľovstvo ani jeho šľachtické registre neexistujú - sú len archívom. Od pádu monarchie v roku 1918 tu teda žili bezprizorní potomkovia šľachticov. Teraz vznikol na území Slovenska kniežací dvor, ktorý prvý raz v histórii slovenského národa registruje prvých slovenských šľachticov. Je to moment, ktorý možno deväťdesiatpäť percent ľudí nedocení. Verím však, že o niekoľko desaťročí bude v učebniciach dejepisu, že v roku 2004 došlo k renesancii slovenskej šľachty."