Kanibal Armin Meiwes počas súdneho procesu. Súd ho uznal vinným, že v marci 2001 zabil, rozrezal a čiastočne zjedol berlínskeho inžiniera Bernda Brandesa a odsúdil ho za to na osem a pol roka väzenia. FOTO – ČTK/AP
„Spôsobil som mu iba bolesti, ktoré si sám želal,“ tvrdil obžalovaný Armin Meiwes pred súdom v hessenskom Kasseli. Spáchal zločin, ktorý je nielen v Nemecku bezprecedentný: v marci 2001 štyridsaťdvaročný počítačový technik po predchádzajúcom dohovore s obeťou zabil, rozrezal a čiastočne zjedol 43-ročného berlínskeho inžiniera Bernda-Jürgena Brandesa. Nie na svoju obranu, skôr na vysvetlenie skonštatoval: „Bola to pre neho pekná smrť.“ Pre pozorovateľov procesu bolo najzarážajúcejšie, ako tento „kanibal z Rotenburgu“ mimoriadne vecne a presvedčivo opisoval podrobnosti svojho krvilačného vyčíňania: „Mal som dojem, že sedím vedľa vedca, ktorý robí experimenty,“ zhrnul svoje dojmy väzenský psychológ. Minulý týždeň vyniesol súd rozsudok: Armin Meiwes si má odsedieť osem a pol roka vo väzení.
Jatky na povale
Ako milého pána, ktorý bol vždy ochotný pomôcť, poznali Meiwesa jeho susedia. „Ako chlapec bol úplne normálny,“ svedčil pred súdom jeho nevlastný brat.
Rodičia sa rozviedli, keď mal Meiwes deväť rokov. Zostal žiť sám s matkou. Nikto netušil o jeho zvrátenej túžbe po mäse mladých mužov, ktorej popustil uzdu po matkinej smrti v roku 1999. Na pôjde priestranného domu s veľkým pozemkom si zariadil osobitné „jatky“, kde sa pripravoval na vytúženého „Frankieho“ – tak vraj nazýval už od detstva chlapca, ktorý by navždy patril iba jemu. „Griloval tam bábiky a modeloval telá z marcipánu,“ presvedčil sa jeden z vyšetrovateľov. Cez internet Meiwes postupne skontaktoval na rôznych fórach okolo štyristo sympatizantov, vyše dvesto z nich ako kandidátov na porážku. Nie všetci sa mu pozdávali. Prvých štyroch poslal po osobnom stretnutí preč – jeden sa mu zdal príliš tlstý, iný starý alebo z iných príčin nevhodný.
Túžba inžiniera Brandesa: odhryznite mi penis
V noci z 9. na 10. marca 2001 sa Meiwesove fantázie naplnili – po výmene viacerých mailov uzavrel dohodu s inžinierom Brandesom z Berlína. Ten hľadal posledné ukojenie. Chcel, aby mu niekto odhryzol penis a vraj súhlasil aj s následným vykrvácaním a smrťou. Nič nemal údajne ani proti tomu, aby ho Meiwes nakoniec rozrezal, uvaril a zjedol.
Do toho, odhryzni ho, prosil vraj Brandes. Penis, ktorý mu Meiweis nakoniec odrezal, bol však vraj aj po upražení príliš tvrdý. Nadránom, keď Brandes upadol do bezvedomia, Meiwes ho zabil bodnutím do krku.
„Musím to urobiť. Nemôžem ináč. Vyslobodím ťa z tvojho utrpenia,“ počuť na štyriapolhodinovom videozázname, ktorý si Meiwes nakrútil ako trofej. Jeho mäsiarske schopnosti opisuje sudca ako profesionálne. Asi dvadsať kíl mäsa zjedol Meiwes postupne spolu s inými pokrmami, zvyšných desať kíl našla polícia v mrazničke.
Bernd Jürgen Brandes, 43-ročná obeť Armina Meiwesa. „Spôsobil som mu iba bolesti, ktoré si sám želal,“ tvrdil na súde kanibal. „Bola to pre neho pekná smrť,“ dodal. FOTO – TASR/EPA
Eutanázia alebo vražda?
„Po právnej stránke je to veľmi komplikovaný prípad,“ vyhlásil sudca Volker Mütze. „S takýmto zločinom sme sa ešte nikdy nestretli.“ Mütze odmietol návrh obhajoby, aby zločin považoval za eutanáziu, teda zabitie na želanie. To vraj nebol Meiwesov motív, hlavným dôvodom zabitia bola túžba po rozrezaní a zjedení. Takáto túžba však nefiguruje v nemeckých zákonoch ako nízka pohnútka, čo je podmienkou definície vraždy. „Bol to čin dvoch duševne chorých ľudí, ktorí sa našli, hoci mali odlišné predstavy,“ zhrnul sudca Mütze a zdôraznil, že páchateľ bol zodpovedný za svoje činy.
Najvyšší trest za zabitie je desať rokov, Meiwesovi udelil súd osem a pol roka.
„Keďže obeť s týmto činom súhlasila, nejde o najťažší zločin,“ vyslovil sa pochvalne o rozsudku giessenský profesor kriminológie Arthur Kreuzer.
Prevažná väčšina Nemcov však považuje trest za príliš mierny. Veď pri dobrom správaní sa Meiwes môže dostať na slobodu už o štyri a pol roka.
Organizácia na ochranu obetí Weisser Ring kritizovala, že tento brutálny čin vyzerá nakoniec ako „gavaliersky delikt“.
Rozsudok však ešte môže spochybniť Spolkový súdny dvor, na ktorý sa už prokurátor odvolal. Sporných je viac otázok: Nepatrí kanibalizmus medzi „nízke pohnútky“, čím by naplnil skutkovú podstatu vraždy? Nie je človek, ktorý holduje kanibalizmu, tak psychicky narušený, že patrí na psychiatriu? A ako možno predpokladať, že inžinier Brandes si naozaj až do konca želal vlastnú smrť, keď pred amputáciou penisu konzumoval veľké množstvo alkoholu a omamných práškov? Ani kriminológ Kreuzer nevylučuje, že Meiwesa nakoniec uznajú vinným z vraždy, nedostane však doživotný trest.
Kanibalove memoáre
Kasselský sudca na záver pojednávania povedal: „Pri tejto kauze sa otvorila podzemná tvár’ (Subkultur) internetu, ktorú som nepovažoval za možnú.“
Globálna sieť sa stala dokonalým prostriedkom komunikácie virtuálnych i reálnych kanibalov a iste aj iných deviantov. Nájsť ich možno iba náhodou – tak ako Meiwesovu webovú stránku s inzerátom „Hľadám mužov na porážku“ našiel náhodou istý Salzburčan, ktorý to oznámil polícii. Je preto pravdepodobné, že podobné túžby ako Meiwes a jeho obeť majú tisíce iných ľudí, nielen v Nemecku. Tí si budú môcť svoje výlevy onedlho prečítať nielen na svojich dôverných internetových stránkach: Armin Meiwes chce totiž knižne vydať svoje memoáre. Jeho advokát už vopred ubezpečil, že jeho klient v nej nebude propagovať svoje sklony. „Posledné ukojenie“ z kanibalových rozprávaní si však očividne sľubuje filmový priemysel: rokovania o kúpení práv na film sú vraj už v plnom prúde.
