Počas majstrovstiev Európy v krasokorčuľovaní, ktoré v minulých dňoch hostila Budapešť, sa v zákulisí pohyboval stále populárny IĽJA AVERBUCH. Majster sveta z Nagana 2002 v tancoch na ľade spolu so svojou manželkou Irinou Lobačevovou, strieborný z OH v Salt Lake City 2002 a majster Európy z Malmö 2003 po minuloročnom neúspechu v boji o titul majstra sveta ukončil pretekársku kariéru. V Budapešti pracoval ako televízny komentátor. Ako hodnotíte vašu kategóriu tance na ľade?

„Keď sme s Irinou minulý rok stáli na stupni víťazov, za prezentáciu sme získali tri najvyššie známky. Noví európski šampióni nezískali ani jednu šestku. Nuž, časy sa menia, menia sa aj výkony a nároky na pretekárov."

Titul víťazstvom Navkovej s Kostomarovom zostal v Rusku. Neteší vás to?

„Ale áno, som veľmi šťastný. Úprimne povedané, už na začiatku sezóny, keď som videl, ako Tatiana s Romanom korčuľujú, bol som si istý, že titul získajú."

Až donedávna patrili prvé priečky všetkých disciplín, na chvíľku azda s výnimkou tancov, takmer stále ruským pretekárom. V čom to je?

„Máme veľkú základňu a viac priestoru pre talenty. Krasokorčuľovanie a tance na ľade sú v Rusku nesmierne populárnym športom, ale musím povedať, že je to najmä vďaka veľmi dobrej korčuliarskej škole a trénerom."

Vy ste však trénovali v Spojených štátoch.

„Veľa popredných tanečných párov, no tiež sólistov trénuje v Amerike. Je tam vhodnejšie prostredie na dôkladnú prípravu. Pokiaľ ide o technické zabezpečenie, ľad a ostatné tréningové podmienky. Odchádzajú tam nielen pretekári, ale aj tréneri, menia len prostredie, skúsenosti, ktoré odovzdávajú, zostávajú také isté."

Celý doterajší život ste venovali krasokorčuľovaniu, najmä tancom na ľade. Čo dal šport okrem titulu šampióna vám?

„Dobrá otázka. Nuž, napríklad manželku (smiech), veľa priateľov, ale predovšetkým, korčuľovanie pre mňa znamená možnosť realizovať sa. Je to remeslo, ktoré viem robiť, a myslím si, že dobre. Je to zároveň moje hobby. Je predsa úžasné, ak môžete robiť niečo, čo je zároveň vaším koníčkom, no nie?"

To iste áno, ale momentálne predsa nekorčuľujete.

„S Irinou čakáme dieťa, malo by sa narodiť už o mesiac a potom sa chceme vrátiť na ľad. Vyzerá to tak, že už nie k amatérskemu korčuľovaniu, ale k profesionálom. Môžeme tak zúročiť našu predchádzajúcu kariéru a tituly."

Aké je to pozerať sa na vrcholnú medzinárodnú súťaž z komentátorskej kabínky?

„Je to iná práca, ako tá na ľade, ale tiež je to zaujímavé. Akurát musím dávať pozor, čo poviem, pretože mnohí tanečníci, čo vydávajú zo seba maximum, sú moji priatelia, takže, v úvodzovkách, nemôžem na nich povedať nič zlé (smiech). Samozrejme, chyby si nemôžem nevšimnúť."

Je pre vás ťažšia práca komentátora alebo korčuľovanie.

„Myslím, že korčuľovanie je ťažšie."

Čo okrem komentovania robíte? Trénujete?

„Trénujem len málo. Mám veľmi zaujímavý život. Práve som začal pracovať v televízii, kde zatiaľ len prispievam, no o mesiac budem mať vlastnú reláciu. Okrem toho sa chystám manažovať obrovskú ruskú korčuliarsku šou, obdobu veľkých predstavení v Spojených štátoch. Mal by som v nej aj sám účinkovať."

Úspechom predchádza tvrdý tréning. Dali by ste vlastné dieťa na krasokorčuľovanie? Je tento šport v Rusku drahý?

„Nie je to až také drahé, ako napríklad v USA, ale svoje dieťa by som určite na korčuľovanie nedal. Možno na iný šport. Viete, celý život som nechal na ľade, a s novým prírastkom do rodiny by som chcel začať aj nový život. Viem, čo všetko krasokorčuľovanie so sebou prináša a nechcel by som to zažívať odznova."

Keď sa po roku obzriete späť, zmenili by ste niečo?

„Určite áno. Veľa vecí. Tance potrebujú viac nápadov, nové prvky. Myslím, že by bolo vhodné zaviesť nové povinné tance, napríklad rokenrol a podobne. O to by som sa snažil, pretože hranice posúvajú pretekári, nie tanečná komisia a rozhodcovia."

Aký je váš názor na súčasný spôsob rozhodovania?

„Nemyslím si, že niekto bude schopný nájsť taký systém, ktorý skutočne objektívne posúdi výkony. Či sú to známky, alebo body, stále ide o subjektívny pohľad istej skupiny ľudí. O tom však tento šport je."

Autor: TOMÁŠ KIKA, Budapešť