V poslednom období sa futbalový Slovan zmieta v hráčskej aj existenčnej kríze, takže už len pamätníci veľkých ér belasých si môžu zaspomínať, že na Tehelné pole chodili davy v očakávaní dobrej zábavy a tešili sa na futbalových virtuózov, ktorých v belasom drese behalo dosť.
Jedným z najskvelejších v sedemdesiatych rokoch bol nepochybne Karol Jokl.
Premiéra s hviezdami
Rodák z Partizánskeho prišiel v roku 1963 do Bratislavy a ako 17-ročný nastúpil na prvý ligový zápas proti Hr. Králové (1:0) vedľa hviezd ako Schrojff, Popluhár, Vengloš. V treťom zápase proti Spartaku Praha Sokolovo (terajšia Sparta, 5:1), dal prvý ligový gól, keď tri strelil Obert a jeden vlastný si dal Kvašňák. Jokl bol desaťročia najmladším ligistom, až neskôr ho predbehol Sz. Németh.
Postupne sa stal nevymeniteľnou súčasťou tvoriaceho sa silného Slovana, ktorý postupne získal tri tituly a dosiahol najvýznamnejší klubový triumf v histórii Čes- koslovenska, čo ani po rozdelení nik neprekonal - vyhral Pohár víťazov pohárov, ktorý sa neskôr spojil s Pohárom UEFA. Jokl pri žiadnom triumfe nechýbal, bol mužom, ktorý robil dôležité zlomy.
Kopýtko s milimetrovou prihrávkou
Po príchode do kabíny mu tréner Leopold „Jim" Šťastný dal prezývku Kopýtko, lebo bol z Partizánskeho - mesta obuvi. Šťastný bol mág v tom, že vedel pre každého nájsť ideálny post a vyťažiť z hráčových kvalít maximum. Karol zdedil gény po otcovi, výbornom futbalistovi z Partizánskeho. V Slovane ich pretavil do super kvality. Mal skvelé periférne videnie, výbornú prácu s loptou, s ktorou žongloval ako Brazílčania, milimetrovú prihrávku. Jeho spolupráca s Jánom Čapkovičom vošla do histórie. Aj vďaka jeho prihrávkam sa ľavý krídelník stal v roku 1972 ligovým kanonierom. Jokl vedel skvele klamať telom a ľavačkou poslal loptu tak presne, že spadla pred Čapkoviča do behu a ten už len dokončil profesorom Joklom vymyslenú akciu. Boli to parádne zážitky.
Pohárový triumf
Najslávnejší rok belasých bol pri 50. výročí klubu. V roku 1969 išiel Slovan do Argentíny na Septagonal, kde vyhral nad držiteľom Svetového pohára Estudiantes de la Plata 2:1, s brazílskym Palmeirasom hral 0:0, s Mar del Plata 1:1, s Rapidom Viedeň 2:1, s MTK Budapešť 2:0, podľahol Boce Juniors 1:3 a skončil na 3. mieste. Turnaj bol dobrou prípravou na ťažký rok. Vo štvrťfinále PVP čakal AC Turín. V Taliansku slovanisti vyhrali 1:0 gólom Jokla, v odvete 2:1 a boli v semifinále. Na ihrisku škótskeho Dunfermline hrali 1:1 a doma vyhrali 1:0. Na finále sa cestovalo do Bazileja na štadión Svätého Jakuba, kde 21. mája 1969 čakala chýrna CF Barcelona. Slovan po heroickom výkone vyhral 3:2 gólmi Cvetlera, Hrivnáka a Jána Čapkoviča, ale opäť to bol Jokl, ktorý mal prsty vo finálnych prihrávkach. Vtedajší prezident UEFA Gustav Wiederkehr povedal: „Bol to zážitok vidieť tento zápas, Slovan vyhral zaslúžene." V Bratislave vítali hráčov davy ľudí. „Vedel som, že sme urobili ľuďom radosť, čakali sme, že nás radostne privítajú, ale čo sme zažili cestou z letiska na Tehelné pole, prekonalo všetky očakávania," spomínal očarený Jokl.
Pripomeňme ešte slávne mužstvo: Vencel - Fillo, Hrivnák, Horváth, J. Zlocha - Jozef Čapkovič, Hrdlička - Cvetler, L. Móder (Bizoň), Jokl, Ján Čapkovič.
Titul po pätnástich rokoch
Zisk pohára bol psychologicky dôležitý na podvihnutie sebavedomia. To sa prejavilo už v novej sezóne, keď Slovan získal po 15 rokoch titul a zosadil z trónu vtedajšieho najväčšieho rivala Trnavu. Titul mohol oslavovať už v 28. kole, ale Inter na Pasienkoch mu nič nedaroval, zdolal ho 2:1, a tak sa čakalo týždeň na oslavy, ktoré sa začali po výhre 3:0 nad Ostravou. Jokl sa s 10 gólmi stal najlepším strelcom tímu.
Po dvoch úrodných rokoch prišli tri neúrodné roky. Slovan sa prebudovával, až v roku 1974 už pod vedením nového trénera Vengloša sa Jokl a spol. dočkali šiesteho titulu pre Slovan. O rok neskôr sa v boji o titul hralo pamätné derby Inter - Slovan. Inter mal bližšie k titulu, ale na Pasienkoch kraľoval Slovan a režisér Jokl. Belasí vyhrali 4:2 (Švehlík 2, Jokl a Ondruš z 11 m). So slávnou bodkou prišiel aj Joklov koniec v Slovane. Nevedno, či na neho doľahli ťažkosti z rozpadávajúceho sa manželstva, či tlak nových hráčov. Odišiel do Prievidze. Na vrchole slávy, v čase, keď sa čakalo, že mohol mladých vyburcovať na zisk tretieho titulu v jednom rade. Slovan ho nezískal.
Srdce to nevydržalo
Prievidza nebola Bratislava, Baník nebol Slovan. Jokl už nemal radosť z futbalu ako kedysi. Dal sa na trénerstvo, ale tak trochu v úzadí. Karol bol introvert, uzavretý až tichý, na ihrisku ho vedela rozladiť prehnaná tvrdosť, zákernosť, znechutili ho pokriky. Vnútri však nesmierne prežíval všetko vo futbale a nadovšetko to, čo bolo spojené s jeho Slovanom. V druhom manželstve chytil aj ľudsky druhý dych, a úplne ožil, keď dostal ponuku stať sa asistentom Dušana Galisa v Slovane. Aj tam ťažko prežíval, keď sa nedarilo. Vnútri ho veľmi trápili prehry a po jednej z nich s Lokomotívou Košice doma 0:1 mu prišlo nevoľno. Srdiečko, ktoré často preveroval cigaretový dym, dostalo zásah, z ktorého sa nespamätalo.
Veľký futbalový elegán, bohém a brilantný technik odišiel priskoro.
Vizitka Karola Jokla
Narodil sa 29. 9. 1945 v Partizánskom, zomrel 28. 10. 1996 v Bratislave.
Za Slovan (1963 - 1975) odohral 238 ligových zápasov, 69 gólov. Aktívnu činnosť skončil v Prievidzi.
Reprezentácia: 26 štartov, 11 gólov.
Hral na MS v Mexiku 1979.
V Slovane získal tri tituly (1970, 1974, 1975).
Trénerom bol v Brezovej p/Bradlom, v Senci, v rakúskom St. Pöltene a od roku 1994 v Slovane ako asistent D. Galisa.
Z prvého manželstva mal dcéry Ivanu a Luciu, z druhého syna Karola.
