Čechy majú novú pop-star. S debutovým albumom C‘est la vie vzal MARTIN MAXA fanúšikov každého veku útokom. Napriek tomu, že je z Litvínova, nebol umelo vymodelovaný ako jeho slávnejší rodáci Lunetici. Tento vyštudovaný telocvikár si celý život maľuje a spieva, len teraz pre trochu viac ľudí. Rozhovor pri káve začal ako športovec – prednáškou o neškodnosti nápoja a účinku na metabolizmus.

Telocvik ešte neustúpil hudbe?

„Ale áno, už dávno. Je to však vo mne hlbšie, než si niekedy uvedomujem. Občas, keď sa dostavia prvé varovné príznaky – vŕzganie kĺbov, sa trochu rozhýbem.“

Čo tu robia tie dve krabičky cigariet?

„Fajčiť som začal na vysokej škole a robím to, lebo ma to baví. Nijako zvlášť si veci neodopieram a moja duša je na hony vzdialená sebatrýzni.“

Vstúpiť v takmer štyridsiatich rokoch do šoubiznisu je dosť odvážne, nie?

„Celá tá anabáza od začiatku až dodnes, keď tu teraz s vami robím rozhovor, trvala dvadsať rokov. Nerozhodol som sa len tak: Maxa, tak zajtra do toho ideme!“

Našli ste v sebe dostatočný exhibicionizmus na prácu v šoubiznise?

„Určitá dávka exhibicionizmu tam musí byť, ale takto som o tom neuvažoval. Dodnes som veľký trémista. Skôr by som to nazval extrovertnosťou – to, čo robím, má zmysel, iba ak to niekomu zaspievam a mám spätnú väzbu. To je vo mne silnejšie ako pocit hanby.“

Prečo sa domáhate spätnej väzby v komunikácii tak zložito – cez hudbu?

„To vôbec nie je zložité. Spätná väzba dáva čomukoľvek zmysel a všetko, čo by som urobil len pre seba, akoby som vôbec neurobil. Uvediem príklad: ak sa žena rozhodne schudnúť, nerobí to len pre seba, ale aj pre svojho manžela.“

Skôr ako jej vlastná vôľa ju asi donúti tlak. Vás?

„Tlak s tým nemá nič spoločné. Možno ako impulz, ale nie to, čo by dotiahlo moju prácu do konca. Najprv to musí byť niečo vo vnútri.“

Na vás však teraz firma tlačí, kam máte ísť vystupovať, čo si obliecť.

„Nazvime to konfrontáciou. Moje pesničky sú autorské, z čoho vyplýva, že k žiadnym tlakom od vydavateľstva nedošlo – keď ma nechali nakrútiť autorský album. A oblečené mám to, čo celý život. Tie drobnosti, ktoré s tým súvisia, sú skôr konfrontáciou, ja sám nie som neomylný a neodmietam nechať si od niekoho poradiť.“

V Čechách ste dosiahli za krátky čas neuveriteľnú popularitu. Chýbal tam niekto taký ako vy?

„Rozmýšľal som o tom, prečo sa to stalo teraz – som totiž úplne rovnaký ako predtým. Veľkú úlohu zohralo vydavateľstvo, ale najviac asi to, že ľudia už mali dosť všetkých tých kalkulov na popovej scéne a túžili, aby im niekto povedal niečo pravdivé. Moje piesne vznikali v dobe, keď sa o šoubiznise nedalo hovoriť.“

Tých dvanásť piesní na albume sa brúsilo desať-dvadsať rokov. Ako rýchlo nahráte ďalší?

„Nie som bohvieako plodný, nedokážem urobiť desať pesničiek za rok, aby som bol s nimi spokojný. Tak dve-tri piesne do roka. Mám ale dosť skladieb, ktoré nie sú na zahodenie, treba ich len prearanžovať do modernejšej podoby.“

Mediálna kampaň okolo Maxu sa podľa vašich slov vymkla z rúk. Čo si máme pod tým predstaviť?

„Naraz som asi začal médiám pripadať zaujímavý. Asi tým, že som normálny.“

Neočakávali ste až taký záujem?

„Rozhodne nie, po tých dvadsiatich rokoch. Bolo by to nelogické, hoci na začiatku má asi každý spevák tajnú predstavu plnej koncertnej haly. Ale v podstate o tom tak veľmi nerozmýšľam.“

Hľadač talentov z Universalu, Martin Červinka, vás varoval, že sa vám život obráti naruby. Vedeli ste si to predstaviť?

„Život sa mi obrátil, ale nevnímam, že by bolo všetko naopak. Ja už mám v mnohých veciach jasno a môj hodnotový rebríček sa začína na zemi a končí sa niekde hore. Už nič nezmením, som na to dosť starý. A to, že viac cestujem a robím niečo iné? To je len dobre – ako každá zmena.“

Váš album propaguje heslo: Kvalita a úspech nemusia byť vždy v rozpore. Je to vaša myšlienka?

„S tým nemám nič spoločné, to asi vymysleli vo firme, ale súhlasím s tým a som rád, ak je to tak. Prečo musia byť úspešné len veci, ktoré by som nikdy nenazval kvalitné? Pozrite sa na najúspešnejšie platne za posledné roky – ak je na tom niečo kvalitné, neviem. Akoby tu pre ľudí, ktorí chcú robiť niečo poctivo, nebol priestor.“

To heslo mi pripadá skôr ako nálepka na tovar a náš šoubiznis niekedy nezaobchádza s umelcami inak.

„Aj moje pesničky sú v konečnom dôsledku tovarom, ale podstatné je to, za akým účelom som ich skladal. Ak by som od začiatku sledoval vidinu peňazí, to by bolo iné. Každému však poviem do očí, že to myslím úprimne a keď sa nájde vydavateľstvo, ktoré to dokáže zviditeľniť, nie je na tom nič zlého.“

Vy si myslíte jedno a médiá z vás urobia niečo iné. Bulvár si vás podáva slušne – je vám to jedno?

„V podstate áno.“

Aj keď vytiahli nešťastnú náhodu, ako ste na vojne zastrelili kamaráta?

„Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a život je aj zlý. A môj život bol zlý nie mojou vinou, neurobil som nič zlého – stal som sa v určitom období života obeťou zhody okolností, nie práve priaznivých. Tak mi to boh vracia teraz, za priaznivejších okolností. Raz si hore, potom dolu. Neprepadávam nijak zvlášť veľkému entuziazmu a verím, že keď to tu všetko opadne, vyleziem ako zdravý človek a budem opäť maľovať svoje obrázky.“

A prestanete spievať?

„Ak mi to už nič nebude prinášať, verte, že to dokážem.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ