mu záujmu aj onoho minima čitateľov, ktorí poéziu ešte hádam trochu potrebujú alebo sa aspoň tak tvária alebo sa ňou profesionálne zaoberajú.
Začnem, ako sa v dobrej spoločnosti patrí, Stanislavou Chrobákovou, ktorá je aktívna najmä ako kritička: druhé vydanie jej zbierky Na hranici jazyka (Solitudo, Námestovo) by nasvedčovalo, že prvé sa vypredalo. Chrobákovej lyrika nie je nijakým výtryskom citu, ide skôr o racionálny výraz individuálnej situácie, krízovej a kritickej, ktorú autorka niekde pomenúva desivými metaforami („spálené krídlo vo vlastnej krvi si ovievať“, želiezka si nevyberať „z ohňa, ale z dymu alebo z popola“). V jej poézii chýba let, typický pre lyriku, je tu iba pocit spomaleného úpadku či pádu, povzdych-parafráza ľudovej piesne „túžba v nás zaťatá, láska zarúbaná“, statickosť miesto dynamiky, disharmónia, až vnútorný rozvrat. Príval toho, čo by sa chcelo formulovať jasnejšie a už sa jej to aj derie na jazyk, on to však zdržiava, len aby to ostalo fragmentárne, naznačené, akoby ten jazyk mala zviazaný. Jej poézia sa líši od modernisticko-postmodernistických orgií niektorých mladých autorov, ktorí pracujú (rozumej: mocujú sa) s metajazykom a sú z toho metastázy. Ona sa ešte drží aspoň na hranici jazyka.
Chrobákovej básne vyšli v pútavej grafickej úprave Milana Mikulu, ktorý sa svojou nápaditosťou originálne uplatnil aj pri knižke Básnická zbierka Mariána Hatalu s podtitulom 41 básní (RECO-YAK, Senica). Zbierka sa naozaj takto nazýva a prvé, čo človeka na nej upúta, je dizajn: texty básní v tvrdšom obale sú vložené do dvoch tvrdých kartónových doštičiek, ktoré sú prederavené a spojené maticou č. 17, takže knihu najprv neotvárame, ale odskrutkúvame. Netreba však na to kľúč a netreba ho ani na básne. Hatala nepriamo nadväzuje na niekdajšiu poéziu všedného dňa, inšpirujú ho aj maličkosti. Doslova má radosť zo slova, využíva systém paradoxov, aforizmov, analógií a synoným. Jeho básne nie sú vysedené, ale pôsobia ako okamžité vnuknutia, ktorým nepredchádzal dlhší tvorivý proces. Všade dominuje vtipná myšlienka, neobetovaná na oltár básnického obrazu.
Ivan Mojík patrí do inej generácie, má za sebou zložitý vývin s jednoznačným vyústením do surrealizmu, ktorého totálnym vyznávačom sa na dlhé roky stal. Preto jeho najnovšia zbierka Divé stromy neplačú (Lukapress, Bratislava) čitateľa prekvapuje. Prísne viazané rýmované verše bez imaginačných ohňostrojov. Väčšina básní vyjadruje dojmy z ciest, ale nie sú to typické cestovateľské impresie, skôr životné zamyslenia na rozličných miestach sveta, pretože do jeho lyriky vnikli nové motívy: smrteľnosť človeka, pribúdanie veku (napísal dokonca báseň Maturitné stretnutie po sto rokoch), ubúdanie času. Azda aj preto antropologizácia, poľudšťovanie predmetov ako záclony, neón, hodiny, klavír, lustre. Táto mnohoprivrávateľnosť vecí nepochybne súvisí so spomenutými motívmi. Lenže vidí sa mi veľmi privčasné, ak básnik vysloví takúto kvázirozlúčku: „Spi poézia / rodná mať.“
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
