Takto to údajne vyzerá v piatok večer v londýnskej podzemnej garáži: mladí muži s vlnenými čapicami, zarazenými do čela o trošku väčšmi, než je zvykom, s nohavicami ešte o trošku širšími, než je zvykom, a s bundami ešte o niečo voľnejšími, než sa bežne nosia, sledujú videá s breakdanceom. Dídžeji rozkrúcajú na vinylových platniach africký elektronický sound a všetky steny kričia farbami: od prác nasprejovaných podľa šablóny, s Leninom s piercingom a irokézskymi rezmi, cez tradičné tučné písmená, až po Monu Lisu, ozdobenú jedovato zelenými krivkami.

Nie je to zakázané

Každý centimeter štvorcový tu hovorí: grafity sú späť! Nie sme na predmestí, sme v jednej z najlepších štvrtí Londýna, rovno pod budovou švajčiarskeho veľvyslanectva, ktoré v Londýne momentálne prezentuje niekdajší zürišský grafit-underground ako ťahúňa svojho programu Next Generation.

V Londýne ožíva druhá generácia grafitovej kultúry. Švajčiarsky veľvyslanec pre britský denník The Guardian hovorí: „Švajčiarsky daňový poplatník financuje veľvyslanectvo a jeho päťdesiat zamestnancov, a tak sa tento kapitál má využiť pre moderné Švajčiarsko. Sprejovanie samo osebe nie je zakázané. Zakázané je len sprejovať steny, ktoré vám nepatria, bez toho, aby ste sa predtým opýtali. Mne sa to, mimochodom, veľmi páči.“

Vzbura znakov

Slovo graffiti je talianske, znamená nápisy. V Taliansku sa, mimochodom, takmer nedá nájsť vlak nepoznačený sprejmi. Táto umelecká forma vznikla koncom sedemdesiatych rokov v nebezpečných kútoch newyorského Bronxu. Svojho času podnietila francúzskeho postmoderného filozofa Jeana Baudrillarda k úvahám o „vzbure znakov“, ktoré ho preslávili. Tí, čo sa im hovorí sprejeri, sa sami označujú ako writers – tí, čo píšu. Alebo – spisovatelia.

„Bol som obyčajný školák. Chcel som sa v triede zviditeľniť. Aby si to, čo si myslím, prečítali aj iní. Iba strach mi nedovolil, aby som sa pod slová Ivan je debil na lavici podpísal,“ hovorí bratislavský sprejer, dvadsaťjedenročný anonym, ktorého môžeme zatiaľ volať Grep.

„Všetci to o Ivanovi vedeli, a keď sa mi k tomu podarilo nakresliť srandovnú tvár, bol som víťaz. Ivan zareagoval rovnako. A tak som zas ja ozdobil každú lavicu v triede. Veď na konci školského roku aj tak všetky lavice čistíme.“ Takto sa začínajú ‘vzbury znakov‘: placho. „To som už chcel väčšie publikum, nestačili iba spolužiaci. Lenže za čo a kde ukázať, čo viem?“

Šialené etno

Grep nevedie boj s bratislavskými policajtmi. „Hovoria mi, že nie som ortodoxný.“ Neortodoxný sprejer znamená umiernený. Vyberá si miesta pre svoje práce tak, aby zbytočne nedráždil a nedával do rúk zbrane nepriateľom grafitov. „Je predsa také ľahké ukázať prstom na postriekanú budovu s celkom novou fasádou.“

Je klasický sprejer, patrí k tínedžerom, čo nehrajú, nespievajú, nerapujú – „chalani ma nechceli do žiadnej kapely,“ hovorí – ale chcú inak ukázať, čo im oficiálna kultúra môže. Sprejeri nemajú kapely, majú crews, posádky. Slávne londýnske crews sa volali MadEthnics (Šialené etno), alebo World Domination Crew (Svetovládna posádka).

„Páčilo sa mi,“ hovorí Grep, „že kultúra grafitov je spojená najmä s prostredím veľkých miest a má znaky, ktoré ju približujú tajným komunitám predindustriálnych spoločností. A nepáčilo sa mi, že ukazujeme to, čo si myslia newyorskí mladíci.“

Pyžamko a striebrenko

Kde sa mu grafity páčia najviac? „Pomaľované vlaky, to je spoľahlivý cieľ – upozorním na seba, šokujem tú konformnú spoločnosť dospelých.“ Na stenách, čo nikomu nepatria, sa robia legály. „Legály, spoločne s ‘whole cary‘ – keď je grafitmi pokrytý celý vagón – majú v našom sprejerskom hodnotovom rebríčku najvyššie miesto. Sú to posvätné odtlačky.“ Okrem legálov, ktoré tvoria neortodoxní, sú tu ešte bomb, grafity nastriekané rýchlo a ilegálne. Tie tvoria sprejeri-frajeri.

Sú sprejeri, ktorí posúvajú žáner dopredu a tvoria nové veci – to sú freši. Tí, čo jednoducho len sprejujú, čo už nasprejovali iní, sú – xerobojs. Niektoré slová z odborného slangu získali podobu slovenských slov: trojrozmerný grafit s prúžkovaným vyfarbením je pyžamko. Striebrenko zasa grafit, ktorého základom je strieborná.

Ako zamladi

Za takých šesť libier si v Londýne dnes môžete kúpiť grafitové taniere, šálky, grafitové nohavice. Týmto umeleckým remeslom sa momentálne zaoberá jeden z legendárnych londýnskych sprejerov, Andrew Quammie, umeleckým menom Seize.

„Topdizajnéri začali používať vo svojich návrhoch motívy grafitov,“ hovorí Seize pre The Times. Ovplyvňuje to módne magazíny, ktoré zúfalo hľadajú novinky. „Mnohí z tých, čo dnes zarábajú rýchle peniaze na nových trendoch, boli kedysi divokými tínedžermi, a teraz si kupujú naspäť kúsky vlastnej mladosti.“

Láska je blbosť

Než grafity začali zarábať na nostalgii, museli do nich sprejeri investovať odvahu, energiu a drahé spreje. „Chceli sme postupne postriekať celú Petržalku. Nápismi ako Láska je blbosť alebo Diana žije – chyťte ju! a tak podobne. Keď sme však zistili, ako málo plochy pokryje farba z jedného spreja, pozreli sme sa na zastriekané ruky, skonštatovali sme, že tento nápad nebol z najlepších,“ hovorí o svojej prvej skúsenosti s grafitmi iný sprejer, ktorý si tiež želá zostať v anonymite, člen redakcie denníka SME.

Skutoční divosi riešia tento problém bleskovými dobrodružstvami v obchodoch s farbami, na korčuliach. Nadobúdať spreje legálne, čiže kupovať, je pomerne nákladné. „Veľmi rýchlo sme prišli na to, že peniaze sa dajú oveľa lepšie a príjemnejšie minúť v krčme.“ Faktor významne brzdiaci rozvoj slovenského umenia grafitov a umenia vôbec.