Lívia má kamarátku Janu, s ktorou chodili spolu už na základnú školu, teraz končia gymnázium. Jana má však jednu chybu - Lívii neustále berie veci a potom ich pokojne pred ňou používa a nosí, akoby boli jej. Lívia nevie, čo má robiť, ako sa má ku kamarátke správať. Uvažuje, či nejde o kleptomániu.
Internetových čitateľov sme sa spýtali: Čo by ste robili v Líviinej situácii vy? Stretli ste sa už niekedy s podobným prípadom?
Prečo ju označuješ za kamarátku? Vezmi si tašku, dohodni sa s jej rodičmi, že si prídeš po veci a zbaľ si ich. Potom nech ju vezmú k psychológovi. Uvidíš, možno v budúcnosti sa to zlepší, ale teraz od nej ruky preč! Nebojíš sa, či si okolie nemyslí aj o tebe, že si zlodejka? Ako sa vraví - vrana k vrane sadá.
*
Poznám tiež jednu osobu, ktorá si vždy požičala a nikdy nevrátila. Potom nasledovali rôznorodé výhovorky. Odvtedy jej nič nepožičiavam. Lívia môže byť rada, že svoje veci u Jany aspoň videla - môže si ich zobrať. Ja som ich ani nevidela.
*
Aj ja som pred rokmi zažila niečo podobné. Mala som veľmi dobrú kamarátku v našom pavlačovom dome. Bola skoro ako člen rodiny, chodila k nám každý deň, mala aj kľúče od bytu, keď bolo treba napríklad poliať kvety. Všetci ju mali radi a ja som ju aj trocha obdivovala, lebo bola o dva roky staršia ako ja, čo mi v trinástich imponovalo. Moja mama si dosť potrpela na módu a veľa si dávala šiť. Raz si dala ušiť exkluzívny župan podľa Burdy. Na tú dobu bol dosť drahý, takže ho nosila zriedkavo. Raz v noci dostal otec obličkový záchvat a prišla pohotovosť. Mama siahla do skrine po župan, ale nenašla ho. Potom som ho raz zazrela cez okno na Ružene. Išla som k nej a tiež som u nej našla viac mojich aj maminých šiat a ďalších vecí, ktoré si postupne od nás brala. Síce nám ich vrátila, ale zničené a obnosené. Bolo to pre mňa veľké sklamanie.
*
Jana je určite kleptomanka, ktorá potrebuje liečenie. Aj keď s tým nebude súhlasiť, Lívia ju bude musieť prinútiť ísť na nejakú terapiu.
*
Treba sa s kamarátkou taktne porozprávať. Nemôžeš vedieť, čo za tým je, keď ti berie veci. Ste kamarátky, predpokladám, že by si ju nechcela zraniť. Preto odporúčam s pochopením, ale úplne otvorene sa porozprávať. Jana má možno skrytý problém a týmto naň upozorňuje.
*
Zober si veci nazad, a povedz jej, čo si o tom myslíš. Netráp sa, že je to trápne. A potom sa už s ňou nestýkaj.
*
Pober si svoje veci a povedz to jej rodičom. Je to ľahká vec, takíto ľudia nie sú kamaráti.
*
Dohodni sa s jej rodičmi, že si prídeš po veci, keď „kamarátka" nebude doma. Prestaň sa s ňou stýkať. Povedz jej rodičom, nech s ňou vyhľadajú psychológa alebo psychiatra. Keď sa dievča dá dokopy, môžete byť zase kamarátky.
*
Keď boli naše deti malé, zobrali sme si pomocnicu do domácnosti. Milé mladé dievča z našej dediny, poznali sme aj jej rodičov. Máme veľký dom, veľa vecí a nie sme práve ukážkovo poriadni. No aj tak som časom zistila, že sa nám strácajú veci. Úplné maličkosti ako synove a dcérkine hračky, kozmetika, ale aj zlatý prsteň, retiazka. Začala som upodozrievať pomocnicu, ale stále som celkom neverila, že by bola schopná kradnúť, veď bola stále veľmi milá. Raz k nám prišiel na návštevu priateľ z cudziny. Takmer do rána sme spolu sedeli v obývačke, potom odišiel spať do neďalekého hotela. Doobeda sa však vrátil, vraj si u nás zabudol zlaté pero, s ktorým sme večer čosi písali. Išli sme do obývačky, ale pero nikde. Jediný človek, kto tam ráno bol, bola pomocnica, ktorá ju mala upratať. Išla som za ňou, ale ona všetko poprela. Potom na ňu „udrel" manžel, že je to vážna vec, lebo pero malo veľkú hodnotu, a že zavolá na políciu. O chvíľu prišla aj s perom a výhovorkou, že ho našla pred domom na ulici. Išli sme potom za jej rodičmi a u nich doma sme, presne ako Lívia, všade videli naše veci. Musela o tom vedieť aj jej mama, ale vôbec nič jej nepovedala, ešte na nás zazerala, že sme jej dcére dali výpoveď.
