Môj problém je možno zvláštny, ale neviem si naozaj rady. Mám dobrú kamarátku, s ktorou si výborne rozumiem. Chodili sme spolu už na základnú školu, teraz končíme gymnázium. Stretávame sa takmer dennodenne, zdôverujeme sa jedna druhej. Dobre poznám aj jej rodičov, sú veľmi milí a je to usporiadaná rodina. Lenže, Jana mi neustále berie moje veci a potom ich pokojne predo mnou používa, akoby boli jej. Nechápem, či si neuvedomuje, že mi ich vzala. Za ňu je mi to trápne, neviem si pripustiť, že ona chladnokrvne kradne.
Začalo sa to nevinne, že si sem-tam odo mňa niečo požičala, a potom mi to nevrátila. Keď sme boli spolu na prázdninách, zmizli mi očné tiene, ktoré som si doniesla z Talianska. O nejaký čas som videla, ako sa nimi maľuje na diskotéke. Myslela som, že sa možno pomýlila, možno má také isté, ale podobné príhody sa opakovali čoraz častejšie. V jej kozmetickej taštičke boli postupne takmer všetky moje šminky. Keď som k nim prišla na návštevu, všade som sa potkýnala o svoje veci. Klbko vlny, ktorú som si kúpila, tričko, náušnice. Na niektoré veci som už aj zabudla a spomenula som si na ne, až keď som na ne natrafila v jej izbe. A pokojne si ich vezme aj na stretnutie so mnou. Raz som ju stretla na ulici a na krku mala strieborný flakónik po mojej babke. Vtedy som sa už odhodlala a požiadala ju, nech mi ho vráti. Vôbec neprišla do rozpakov a povedala, že teraz mi ho nedá, až inokedy. Bola taká suverénna, že som ustúpila. Darmo som jej potom stále pripomínala, nech mi ho dá. Vždy sa vyhovorila a prívesok nemám dodnes. Vyriešila som to tak, že v poslednom čase sa s ňou stretávam menej a radšej na neutrálnej pôde. Viem, že ráznejší človek by si vedel rady, ale mne je to veľmi trápne. Vôbec ju nechápem.
Môže sa takto prejavovať kleptománia? Ako sa dá odlíšiť, či ide o chorobu, alebo o chybu charakteru? A ako sa správať k takémuto človeku? Lívia
Milá Lívia,
pamätám si jednu scénu z filmu o židovskej dedinke na Podkarpatskej Rusi. Keď vznikol problém s rituálnym kúpeľom, poslali po rabína z mesta. Vozom a po zlých cestách to trvalo niekoľko dní. Rabi prišiel, vypočul si, čo sa stalo, a na otázku: „Čo máme robiť?" odpovedal iba: „Však vy viete." A fakt vedeli. Vstali a bez slova urobili, čo bolo potrebné.
Aj ty „vieš, že ráznejší človek by si vedel rady". Len ti je to „veľmi trápne". Azda sa to po prečítaní týchto riadkov zmení.
Venujme sa najprv tvojim otázkam, či je to kleptománia alebo chyba charakteru. Možno Janu trochu lepšie pochopíš, čo by vášmu priateľstvu určite pomohlo.
Kleptománia je neodolateľné nutkanie kradnúť bez ekonomických motívov. Dotyčný teda nemá núdzu, ukradnutý predmet spravidla vôbec nepotrebuje a ani ho nepoužíva. Obvykle ho odloží doma a nechá tak. Táto porucha je dosť známa, ale v praxi veľmi zriedkavá. Prednosta Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave MUDr. Vladimír Novotný uvádza, že za tridsaťtri rokov svojej praxe sa s kleptomániou nestretol ani raz (Prečo kradnú kleptomani?, Markíza, 30/2003). Zdá sa teda, že kleptománia to nie je - Jana predsa tvoje veci používa. Dokonca by som povedal, že kvôli tomu ich berie. Aby rozšírila repertoár svojich vecí.
Ale aký to má hlbší dôvod? Prečo si dievčatá tak často požičiavajú veci na oblečenie? Pravdepodobne o tom vieš viac ako ja - muž. Malý výskum v mojom okolí mi ukázal, že ide o prejav blízkosti, stotožnenia sa medzi priateľkami. Dcéra mi povedala, že pre ňu je akoby zmysluplné používať veci, čo má od druhých.
Na začiatku je to teda prejav priateľstva, tak to bolo napokon aj vo vašom prípade. Problém nastáva, keď sa požičiavanie deje bez opýtania a keď sa veci nevracajú. Nemyslím si, že je to správne. Pravdepodobne k tomu dôjde nenápadne: „Sme predsa priateľky, aj tak by mi to požičala, veď mi vždy požičia svoje veci..." Ktovie, nechcem sa Jany zastávať. Dnes je už fakt veľmi „suverénna". To ma však privádza k myšlienke, že ty, Lívia, budeš pravdepodobne jej opačný doplnok. Nemáš rada konflikty, ospravedlňuješ Janu, že sa možno pomýlila, keď ti vzala očné tiene. Odhodlala si sa brániť svoje práva až po veľmi dlhom čase. Je celkom možné, že Jane sprvu ani nenapadlo, že ti to prekáža. Teraz to však už vie a už ju nič neospravedlňuje, keď ti veci nechce vrátiť ani po viacnásobnom pripomínaní. To už je naozaj chyba charakteru: zneužíva svoju suverenitu a prevahu nad tebou na to, aby si nechala to, čo jej nepatrí.
Ako sa správať k takému človeku? Dôsledne. Medzi násilím, ktorému sa chceš vyhnúť, a ustúpením je ešte možnosť - pokojne si to vypýtať. Povedať jej, že ti to prekáža, že chceš, aby ti vec vrátila a opakovať svoju žiadosť dovtedy, kým nebude splnená. Môže sa ti to zdať trápne, aj Jane sa to môže zdať hlúpe, nepríjemné alebo neviem aké, ale je to účinné. Nemám na mysli iba pripomínanie, ale dotiahnutie žiadosti do konca. Neprijatie žiadnej výhovorky. „Počkám tu, kým mi to nevrátiš." Nemusí to byť rázne, hoci trochu ráznosti by zrejme nezaškodilo, jednoducho musíš mať v zásobe o jedno „áno, chcem to späť" viac, než bude mať ona odmietnutí alebo výhovoriek.
Zdá sa ti, že tým ohrozíš vaše priateľstvo? Ak áno, nezabúdaj, že vaše priateľstvo sa už teraz narúša. Stretávaš sa s Janou menej a na neutrálnej pôde. A ak ti bude brať veci bez tvojho vedomia ďalej a nebude ti ich vracať, čo sa stane s vaším priateľstvom?
