Je potrebné uvedomiť si, že hospitalizovaný pacient je aj sociálnou a psychickou bytosťou so všetkými atribútmi, t.j. že proces uzdravovania možno efektívne ovplyvňovať (okrem medicínskej terapie) aj pôsobením na sociálne a psychické faktory. Práve tu má svoje miesto poradenská činnosť, konkrétne ide o sociálnu terapiu. V čom teda konkrétne spočívajú tie sociologické aspekty pacienta, ktoré môže sociálna terapia riešiť?
1. Nemocničné prostredie predstavuje pre pacienta neobvyklé a špecifické prostredie. Človek je nútený osvojiť si úplne novú sociálnu rolu - rolu pacienta. Cieľom sociálnej terapie je proces s touto sociálnou rolou urýchliť a tým aj urýchliť terapeutický proces.
2. Choroba môže korelovať s rôznymi sociálnymi podmienkami predchádzajúceho spôsobu života pacienta v rodine, na pracovisku apod. Pacient už vie od lekára, čo mu škodí, ale nevie si s tým poradiť, preto mu treba pomôcť upraviť si svoje pomery tak, ako to vyžaduje liečba.
3. Niektoré choroby vyžadujú zo spôsobu života odbúrať rôzne škodlivé návyky, ktoré však súvisia so spoločenským prostredím. Aj tu sa vyžaduje zákrok do spôsobu života aj do usporiadania vzťahov so spoločenským prostredím.
4. Istý druh problémov vzniká aj na základe toho, že liečba je sociálne inštitucionalizovaná. Medzi touto inštitúciou a pacientom môžu vznikať konflikty a napätie, ktoré oslabujú výsledok liečby. K tomu pristupuje nutnosť formovať si vzťahy jednak k zdravotníckemu personálu, ale aj k samotnej liečbe. Niekedy je nutné hľadať aj zmysel života, hlavne pri trvalých zmenách.
Môžeme teda konštatovať, že choroba a smrť prekračujú teritórium subjektu a stávajú sa určitou sociálnou udalosťou.
Keď máme pristúpiť k samotnej definícii socioterapie, vo všeobecnosti môžeme konštatovať, že socioterapia znamená súbor opatrení zameraných na sociologické aspekty choroby. V rôznych ochoreniach musí mať rôzne miesto a rôzne zameranie. Je potrebné uvedomiť si, že sociálna terapia má zmysel len ako súčasť komplexne chápaného liečebného procesu a mala by s nim byť súbežná. Jej cieľom je teda posilniť terapeutický efekt. Prebieha medzi terapeutom a pacientom vo forme rozhovoru. Nejde však o náhodné a povrchné rozprávanie dvoch ľudí. Musí medzi nimi existovať vzájomný vzťah, t. j. vzťah porozumenia a úcty. Prakticky sa uskutočňuje viacerými spôsobmi. V podmienkach nemocničného prostredia najčastejšie prevládajú tieto:
a) Analýza sociálnych problémov pacienta, ktoré môžu súvisieť s jeho chorobou (ide o sociogenézu ochorenia), napr. chladné a napäté vzťahy na pracovisku alebo v rodine. V tejto rovine terapeut poskytuje rady a snaží sa priviesť pacienta k riešeniu, ktoré by bolo v súlade s jeho zdravotnými podmienkami. Táto činnosť má evidentne charakter sociálneho poradenstva. V niektorých prípadoch po dohode s pacientom môže socioterapeut vstúpiť do kontaktu s pracoviskom pacienta alebo s jeho rodinou a usilovať o to, aby spolupracovali pri riešení. V takýchto prípadoch socioterapeut priamo ovplyvňuje sociálne prostredie pacienta a usiluje o jeho zmenu.
b) Uspôsobenie sociálneho prostredia potrebám liečby. Niekedy je žiadúce vyblokovať škodlivé návyky, ktoré oslabujú výsledky liečby. A to jednak individuálnou zdravotnou výchovou, ale i postihnutím sociálnych príčin týchto návykov, pretože nie vždy sú tieto návyky len individuálnou záležitosťou. V mnohých prípadoch sa uskutočňujú v istom sociálnom prostredí, v menších či väčších skupinách a liečba vyžaduje narušiť väzbu pacienta na tieto zoskupenia.
c) Častým prostriedkom sociálnej terapie je aj analýza a odstraňovanie nedôvery k liečebnému personálu. Prakticky pri tom ide o pomoc pri vytváraní súladu pacienta so sociálnym prostredím nemocnice, ktoré môže byť pacientovi cudzie a pochopiteľne odlišné od jeho predchádzajúceho sociálneho prostredia. Takto sa prekonávajú bariéry voči tomuto špecifickému prostrediu. Vzťah medzi pacientom a lekárom má vplyv na terapeutický efekt.
d) V konečnom dôsledku cieľom sociálnej terapie je aj odstraňovanie sociálnej izolácie, čiže, sociologicky povedané, je to pomoc pri vytváraní sociálneho prostredia a spôsobu života pacienta, ktorá zodpovedá jeho zdravotnému stavu a podmienkam liečby. V tomto bode vychádzame z toho, že nadmerná sociálna izolácia a nedostatok podnetov (hospitalizácia so sebou prináša zúženie sociálneho sveta) je živnou pôdou neprimeraného sústreďovania sa na chorobu. Tieto okolnosti potom nepriaznivo pôsobia na proces uzdravovania. Z toho dôvodu je potrebné študovať pacienta aj po sociologickej stránke a zahrnúť ju medzi faktory liečby a starostlivosti o pacienta.
V prostredí nemocnice môže dôjsť tiež k javu, nazývanému hospitalizačný syndróm, ktorý sa prejavuje výraznou stratou aktivity. Aj keď by sa mohli pacienti postarať o seba, presúvajú túto starostlivosť na iných. Ich pasivita sťažuje prácu v nemocnici, ale aj návrat do domáceho prostredia.
Nemocničná terapia ak má byť teda účinná, musí byť komplexná, t. j. musí pôsobiť cieľavedome na všetky faktory a zložky osobnosti človeka, pod ktorými rozumieme biogénne, psychogénne a sociogénne faktory. Biogénne faktory ovplyvňuje medicínska terapia, psychogénne faktory psychoterapia a sociogénne faktory socioterapia.
Preto je potrebné premietnuť do nemocničnej praxe definitívne koncepciu, podľa ktorej hospitalizovaný pacient je aj psychickou a sociálnou bytosťou. Z toho dôvodu potrebuje aj biopsychosociálny komfort.
PhDr. DUŠAN PIRŠEL
