Stano Bubán na svojej výstave pri obraze Tak, toto si prehnal, Ivan.

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Abstraktné obrazy a realisticky namaľované kompozície. STANO BUBÁN (1961) ponúka v Galérii Slovenská sporiteľňa v Bratislave dve polohy maľby. S figúrou aj bez figúry. Ako sám tvrdí, snaží sa odpovedať na otázku, či maľovanie má ešte zmysel. Témou sa mu stala samotná maľba a obsahom jej všetky doteraz objavené vlastnosti. Ponára sa do staromajstrovských techník, aby vytiahol na povrch radosť z maľovania. S kurátorkou Dagmar Srnenskou pripravil kolekciu obrazov z posledných desiatich rokov. Hovorí v nej o abstraktných Oknách, ale aj o bezmocnosti slabých.

Má teda ešte maľovanie zmysel?

„Určite. V súčasnosti je všade vo svete obrovská renesancia maľby. Maľba sa vrátila, ale už v trochu inom svetle."

V akom?

„Zmenil sa model. Maľba viac vychádza z médií. Cítiť poučenie napríklad fotografiou a počítačom. Je zaujímavé, že najviac sa presadila figurálna maľba."

Nostalgia za klasikou?

„Abstraktná maľba v podstate existovala celé deväťdesiate roky. Možno aj preto výraznejšie nastúpila figúra."

Prečo ste sa vy rozhodli pre figúru?

„Takmer dvanásť rokov som robil abstraktné obrazy a zrazu som sa dostal do štádia, keď som sa začal akoby kopírovať. Niektorí umelci sa dokážu opakovať, ale mňa to nebaví. Keď nezažívam moment stvorenia nového, tak je to nuda."

Hovorili ste o poučení fotografiou. Aj ju inscenujete do obrazov?

„Väčšinou sú to moje vlastné inscenované fotografie, ktoré sú ďalej manipulované počítačom. Pri obraze Pocta fotografii priamo vychádzam zo slávnej fotografie Nicka Uta, ktorá pomohla zastaviť vojnu vo Vietname."

Reagujete na súčasnú situáciu?

„Myslím, že umelci už vytriezveli z predstavy, že umením sa dá niečo zmeniť."

Nedá?

„Zdá sa, že nie. Ponúkam aspoň skromný príspevok k upozorneniu na veci, ktoré sa dejú a môžu sa stať. V jednom obraze dvaja bijú tretieho. Je to podobenstvo o bezmocnosti slabých. Vytváram pre diváka napätie. Odpovedať si musí sám."

Prečo sa vraciate k staromajstrovským technikám?

„Súvisí to so spôsobom maľby, pri ktorej chcem, aby mala svoj výraz. Skúšam dva smery. Pri prvom ide o doskovú maľbu, ktorú podmaľujem zelenou lazúrou s vaječnou temperou, a na to potom idú olejové lazúry. Druhým je Caravaggiov princíp, keď sa maľuje na tmavý podklad vyrábaný s prísadou dreveného uhlia. Tento princíp ponúka viac hry so svetlom a až divadelnú scénu."

Ako dlho trvá vytvorenie takéhoto obrazu?

„Aj šesť, sedem mesiacov. Technologické postupy totiž nedovolia spôsob urýchliť. A ja som sa tomuto tempu prispôsobil. Spomalil som a vediem staromajstrovský život."

Beriete objednávky na portréty?

„Občas áno. Mladý už nebudem, a preto sa aspoň hrám na starého majstra."

Vstupujete aj do starších obrazov? Premaľovávate?

„Sú obrazy, s ktorými nie som spokojný, a na tých stále pracujem. Na niektorých aj desať rokov."

Kedy je potom obraz dokončený?

„Pri staromajstrovských technikách prichádza moment ukončenia. Keď sa nalakuje záverečným lakom, tak už sa teoreticky nedá na tom nič robiť. Je uzavretý ochranným filtrom. Snažím sa, aby diela boli dokonalé po technologickej stránke."

Na Vysokej škole výtvarných umení pôsobíte ako docent v kabinete kresby. Ako vediete študentov? Na svoj obraz?

„Práve naopak. Vyučovací proces podmienil moju tvorbu. Dá sa povedať, že študenti ma ovplyvnili, aby som prešiel na figurálnu maľbu."

V škole ste patrili k povestnej slovenskej postmoderne. Prečo už dnes neexistujú podobné nástupy?

„Možno, že naše vystúpenie súviselo aj s dobou. V druhej polovici osemdesiatych rokov počas gorbačovovskej éry sa už predsa len dalo voľnejšie dýchať. Bolo to hravé a všetko sme ignorovali. Dnes je iná doba."