V dedinskej kuchyni musí byť pec
Kuchyňa bola najdôležitejšia miestnosť v dome - naši predkovia tam žili, spali, aj umierali, jedli, vznikali tam strategické rodinné rozhodnutia, viedli sa tam záznamy. „Vidíš, tu babka napísala: 'Krava sa behala 27. mája 1898'," ukazuje mi Katka ceruzkou vyryté písmená na veku starej truhlice, čo stojí pri dverách do domu. „Bolo to dôležité, aby vedeli, kedy sa otelí."
Vchádzame do veľkej kuchyne. Pokojne by sa tam pomestilo aj tridsať ľudí. Sadáme si za stôl neďaleko pece, ktorá je srdcom domu. Teraz na nej stojí stará smaltovaná kanvica, v ktorej sa varí voda, soľ a eukalyptový olej. „Keď sme v osemdesiatom deviatom kúpili tento dom, kuchyňa tu bola taká malinká, že keď som roztiahla ruky, tak mi iba kúsok chýbalo, aby som sa dotkla oboch stien. Ani kredenc tu nebol, iba stará, rozsypaná pec," spomína Katka. „Ale ja som chcela veľkú kuchyňu s murovanou pecou. Tak sme vyhľadali peciara a on nám ju navrhol, a potom aj postavil." Pec je vymurovaná z obyčajných tehál, zvnútra vyložených šamotom. Priestor pod ohniskom je vysypaný štrkom, ktorý drží teplotu tak dobre, že aj tri dni od posledného rozkúrenia ešte stále z pece sála teplo.
„Chceli ju postaviť do rohu k stene, ale ja som nesúhlasil. Veď tak by mi zbytočne časť tepla odišla múrom von. Teraz je tam fúra miesta, napríklad na sušenie dreva," vysvetľuje domáci pán Vlasto a ukazuje na polená trčiace spoza bieleho múrika.
Pec má desať rokov a odborníci tvrdia, že každá pec by sa raz za desať rokov mala rozobrať, lebo šamot vnútri pracuje. „To sme ešte neabsolvovali. Kachlice treba obúchať, vyčistiť a potom pec znovu poskladať a vytmeliť," hovorí Vlasto.
„A čo tak spať za pecou - nenapadlo vás dať tam posteľ?" pýtam sa. „To nie, je tam príliš teplo," usmieva sa Vlasto. „Ale na vrchu sušíme na špeciálnych roštoch šípky, alebo kukuricu pre zvie-ratá."
Okrem pece a stola je v kuchyni ďalším dôležitým kusom nábytku nový červený gauč - miesto popoludňajšieho oddychu domáceho pána. Ostatné zariadenie je praktické a nenáročné: kuchynské skrinky s drevenými dvierkami, polička na koreniny, nad pecou drevené vidly. Suší sa na nich kockovaná utierka a inokedy aj šaty, ktoré navlhli pri práci okolo domu. Na červenkastých stropných trámoch visí zväzok byliniek a medzi oknami rastie v obrovskom kvetináči rozmarín.
„Nič zvláštne tu nie je," hovorí Katka. „Robíme si to už roky, pomaly dopĺňame čo treba podľa toho, ako máme peniaze."
Na stole chcem mať všetko, čo potrebujem
Kuchyňa nemusí byť centrom diania iba na dedine. Aj v činžiakoch sa nájdu kuchynské typy. „Ja aj na návšteve zamierim automaticky do kuchyne," usmieva sa Dorota. „Možno preto, že u nás doma sa žilo vlastne iba v kuchyni a do izieb sme chodili len spať alebo pozerať televízor. Mama za kuchynským stolom pracovala, otec vedľa nej čítal knižku a my deti sme sa tam učili a robili si úlohy. Dodnes keď prídeme na sviatky k mame, nahrnieme sa všetci do kuchyne, uvaríme si kávu, rozprávame jeden cez druhého a v hrnci bublá polievka."
Podľa Doroty je základom kuchyne čo najväčší stôl s obyčajnou, holou drevenou doskou. „Obrusy sa mi síce páčia, najmä bohato vyšívané, ale je s nimi iba patália," vysvetľuje a vlhkou handričkou utiera zo stola vyliatu kávu. Pri stole sa totiž hrajú deti a to sa podobná nehoda často pritrafí. „Keď sa drevo priškvarí horúcim hrncom alebo obleje červeným vínom, stačí ho iba trošku obrúsiť a je zase v poriadku."
Aj stoličky sú drevené, staré a každá iná. „Tieto dve som našla vyhodené pri smetiaku, tieto dve som zase vykutrala u babky na pôjde a túto som si doniesla z domu," ukazuje svoju zbierku Dorota. „Postupne ich ošmirgľujem a natriem farbou a budú ako z IKEA. Len stôl by som chcela ešte väčší - aspoň trojmetrový. Aby sme si mohli všetci pohodlne sadnúť a aby som na ňom mohla mať všetko, čo potrebujem: cukor, soľ, korenie, schránku na chlieb, krabicu s cereáliami pre deti na raňajky, aj stojan na príbory a nože."
Jediným ďalším kusom nábytku v kuchyni je starodávny kredenc, s malými šuflíkmi a priehradkami, s radom sklenených nádob na potraviny a vitrínkou na poháre a taniere. Na ňom sú povykladané misy, košíky a niekoľko veľkých prachovníc s bylinkami. Potom je tu už iba sporák a výlevka na umývanie riadu.
Podlaha v kuchyni je z dosák natretých na červeno, pretože podľa Doroty sa po dreve príjemne chodí naboso. „Trošku som sa bála ako sa to bude udržiavať, ale dá sa to normálne umývať vodou," hovorí. „Každý hovorí, že dlaždice sú praktické, ale ja som ich nechcela, lebo sú tvrdé a studené. Len z dverí sme museli ubrať zo dva centimetre, aby sa dali zatvárať."
Zvyšok zariadenia tvoria bujne rastúce kvety na rozšírenej podobločnici a na stene zavesená klietka s papagájom, ktorý sa so mnou pri odchode rozlúčil radostným krikom. n
