Hana sa vydávala pred 27 rokmi ako druháčka na vysokej škole, jej manžel bol v ročníku o rok vyššie.
Ešte počas štúdia sa im narodili dvaja synovia. Tí sú dnes už dospelí, osamostatnili sa a už dva roky bývajú v iných mestách ako rodičia. Hana sa vraj vždy celkom tešila, ako si raz budú s manželom sami užívať, ako doženú to, čo v mladosti nestihli.
Teraz je však z manželovho správania veľmi sklamaná: "Keď príde z práce domov, vezme si noviny, pustí televízor a nič viac ho nezaujíma. Takmer sa nerozprávame, a ak aj niečo začnem, len zamrmle, že teraz číta, teraz pozerá futbal a podobne," píše Hana.
Jej manželovi sa nechce športovať ani chodiť do kina, vraj sú to zbytočne vyhodené peniaze. Hana pracuje doma, robí účtovníctvo pre firmy, takže nie je v každodennom styku s ľuďmi.
Jej manžel tento problém v práci nemá, práve naopak. Hanu aj tak však jeho správanie voči nej trápi. Nedávno dokonca zabudol na jej narodeniny. "Neviem si predstaviť, že by sme mali takto prežiť ďalšie roky. Som idealistka alebo je to po dlhých rokoch manželského spolužitia úplne normálny stav, s ktorým sa treba zmieriť?" pýta sa.

Čo si o tom myslíte?

Ako je to u vás doma? Vyzerá to aj vo vašom dlhoročnom manželstve podobne ako v Haninom? Máte si s vaším partnerom stále čo povedať, alebo aj u vás vládne ticho? Trápite sa kvôli tomu, alebo to beriete ako normálnu etapu manželského spolužitia?

Niektoré vaše skúsenosti a postrehy uverejníme v sobotu 6. marca v prílohe VÍKEND.