Zvláštnosťou leopoldovského antikvariátu je "knižný řád". Knižky na policiach nie sú uložené do radu za sebou, ale poukladané na seba. "Je to moja obchodná psychológia, vysvetľuje Tibor Ďurák. Názvy kníh sa takto oveľa lepšie čítajú. Akurát sa rozčuľujem, keď ich ľudia dávajú hlavou dolu. Či príde traktorista alebo univerzitný profesor, každý dá knihu naopak.
Viliam Klimáček, divadelník a spisovateľ:
"V antikvariátoch som nakupoval kedysi dávno, keď knihy v normálnych obchodoch nebolo dostať. Nie som však zberateľom vzácnych kníh. Mám veľkú zbierku takzvanej paraliteratúry, napríklad rôzne lexikony spoločenského správania a podobné najšialenejšie knihy, ktoré už nemám kam dávať. Dnes kupujem knihy menej, a väčšinou tie nové. Kníhkupci mi vraveli, že veľmi nezdraželi. Mám však takú deravú hlavu, že keby som si dnes kúpil knihu a zajtra by mi ju ten istý človek predával o dvadsať korún drahšiu, ani si to nevšimnem. V každom prípade - tituly si vyberám. Napríklad tie, ktoré mali byť vydané pred dvadsiatimi rokmi a vyšli až teraz, už len s uspokojením prelistujem, ale nekúpim."
Ján Štrasser, básnik a publicista:
"Pokiaľ ide o knihy, medzi starými a novými u mňa deliaca čiara nevedie. Po roku 1989 si však kupujem takmer výlučne nové knihy, pretože tie nové sú často práve tie staré, ktoré za totality u nás nemohli vyjsť. Najmä v šesťdesiatych rokoch, v časoch svojich literárnych začiatkov, som bol vášnivý antikvariátny snorič, keďže v antikvariátoch sa často našli doslova klenoty - knihy, ktoré vyšli (najmä v češtine) za prvej ČSR. Pamätám sa, aký som bol šťastný, keď som v nich objavil Čapkove preklady francúzskych symbolistov. Alebo Šklovského Teóriu prózy. Alebo Joyceovho Odyssea (ktorého som si kúpil, ale prečítal z neho len kúsok...). V tých časoch sme dokázali stáť celú noc pred antikvariátom a čakať, kedy otvoria, aby sa nám ušli tie kúsky z výkladu, po ktorých sme tak túžili. A policajti nás legitimovali a veľmi sa čudovali, že sú na svete ľudia, ktorí čakajú celú noc nie pred tuzexom na rifle, ale pred antikvariátom na knihy, a navyše ešte aj použité."
Juraj Kušnierik, kníhkupec:
"Kupujem si staré aj nové knihy. Niektoré majú pre mňa obrovskú, iné malú a niektoré žiadnu hodnotu. Na sumu, pochopiteľne, beriem ohľad, kniha je však 'luxusný tovar', a tak cena nie je pre mňa tým najdôležitejším parametrom. Keď mám menej peňazí, kupujem si menej kníh, nie lacnejšie knihy. K antikvariátom mám veľmi pozitívny vzťah. Je v nich totiž úplne zotretý rozdiel medzi novinkami a ležiakmi. Novinkou v antikvariáte môže byť kniha vydaná pred dvoma mesiacmi aj pred šesťdesiatimi rokmi. Takéto objavovanie je vždy plné prekvapení. V antikvariátoch je tiež príjemná vôňa starých kníh. Kupujem si tam väčšinou staré detektívky."
Oľga Feldeková, spisovateľka:
"Keď sme sa sťahovali, polovičku kníh sme rozdali a s druhou polovičkou tých najmilších, ktoré zaplnili pol nákladného auta, sme sa presunuli do Prahy. V banánových škatuliach sme ich odložili do garáže a sú tam doteraz. Keď dnes chceme nejakú konkrétnu knihu, je nemysliteľné, aby sme ju tam hľadali, takže sa vtedy vyberieme do antikvariátu a kúpime si, čo práve potrebujeme. V Prahe sa nám takto zaplnila nová knižnica a sú v nej prevažne tie tituly, ktoré máme v garáži. V Bratislave radi chodíme do antikvariátu pani Steinerovej. S novými knihami je to ťažšie, cítime to na peňaženke. Väčšinou čakáme, kedy nám ich niekto venuje, a keď nám ich nikto nevenuje, tak sa nakoniec praskneme po vrecku."
Laco Teren, výtvarník:
"Na obchôdzkach po meste zájdem aj do antikvariátu. Okrem lacných kníh, ale aj vzácnych a enormne drahých skvostov ma tam fascinuje hlavne atmosféra. Pochodil som mnoho antik-kútov aj vo svete. Nádherný je v Zürichu alebo v Paríži v štvrti Marais. Kúpite tu funglovky, teda nové knihy, ktoré sa už nepredávajú, a takisto knihy, ktoré ešte len majú vyjsť, a za veľmi nízke ceny. Paráda bola, keď som v Kolíne navštívil vydavateľstvo, kníhkupectvo a štvorposchodový antikvariát Waltera Königa. Starý barak s točitými schodmi a tisíce nádherných kníh. Do kníh vrážam veľa peňazí, som tým posadnutý. Moje deti rady čítajú, preto viem, že to má perspektívu. Sú to síce veľké položky, ale keď na knihu mám, tak si ju kúpim. Chodím však okolo nej aj rok, kým sa naozaj rozhodnem, že za ňu tie peniaze dám. Niektoré mi takto aj ušli. Nie je to žiadne bedákanie, ale aspoň absurdity okolo dovozových kníh by sa mohli zrušiť. Je čudné, prečo kniha, ktorá stojí v Čechách 89 korún, stojí u nás 250."
