Keď sa blížila penzia, začalo teplé kreslo pred telkou v činžiaku Tibora Ďuráka, dlhé roky pracujúceho v miestnom leopoldovskom liehovare, omínať. Bolo to chvíľu po nežnej, ktorá ponúkala šancu podnikať aj na staré kolená. Netrvalo dlho a Tibor Ďurák sa rozhodol: zriadi si v meste antikvariát. "Prvú zbierku som založil z toho, čo som mal doma. Dnes mám dokopy cez stotisíc kníh. Podľa mojich zistení je to po Paríži druhý najväčší
antikvariát v Európe," chváli sa.
Aká kultúra potrebuje sálu
Prvý antikvariát si otvoril v centre Leopoldova v roku 1992. Postupne sem vpratal okolo dvadsaťpäťtisíc kníh. Keď im začalo byť pritesno, oslovil železnice - a na vlastné prekvapenie dostal do prenájmu priestor v nevyužitej staničnej budove zo začiatku storočia. Rýchlo zrekonštruoval, čo sa dalo, a zbierku nestačil dopĺňať. Stále viac sa rozrastala, ponúk na predaj pribúdalo.
"To večné behanie z mesta na stanicu som nezvládal, tak som napokon obchod v meste zrušil. A potom som opäť nevedel, kam s knihami," hovorí. Po čase sa mu podarilo získať na stanici ešte jeden priestor. Celkom blízko, hneď v náprotivnej budove, dostal do prenájmu celú sálu. "Kedysi sa v nej konali kultúrne akcie. Mesto doteraz nevie, čo s ňou. Tak som sa tu roztiahol," ukazuje Ďurák.
Všetečný poriadok
A tak si staré knihy začali žiť v naozaj veľkorysých podmienkach, v neobvyklom poriadku. Sú starostlivo poukladané na policiach, ktoré sú rôzne označené. Nájdete tu tematické aj názvové oddelenie, ale aj knihy rozdelené podľa pohlavia - napríklad slovenskí a českí autori, slovenské a české autorky. Dokonca je tu aj oddelenie malorozmerných kníh. Časopisy získali dobrý flek priamo v balkónových lóžach. Sortiment doplnila rozmanitá starina, ktorá má tú česť nachádzať sa rovno na javisku. Môžete sa pokutrať medzi hŕbami starých kabeliek a topánok, desiatkami lámp, fénov, stovkami tanierov, podnosov, šálok a iných prepotrebných vecí. A skutočne unikátna je zbierka starých akordeónov. "Mám ich asi osemnásť," hovorí Ďurák, ktorý dlhé roky pôsobil ako primáš miestnej cimbalovky. "Hrať ma na nej učili tí najlepší muzikanti. Cigáni."
Čo je stará kvalita
Osud kníh vraj Tibor Ďurák už pozná: dobrá je tá, ktorá sa rýchlo zničí, lebo si ju všetci požičiavajú. Tá, ktorú nikto nečíta, vyzerá stále ako nová. Najlacnejšie knihy sú uňho už po dve koruny. Na nákup neexistuje žiadny katalóg. Špičkové exempláre kupuje na rôznych burzách, ale takých má vraj len zopár. Rovnako je však schopný naraz kúpiť aj celú súkromnú knižnicu. Cena dohodou. Ak je preňho prijateľná, zaplatí. "Raz mi volala jedna pani, že má doma tritisíc kníh na predaj. Tak som sa k nej vybral, reku, pozriem si ten zázrak. Napokon ich mala o polovicu menej a chcela za každú sto korún. A pritom to neboli žiadne skvosty. To bolo hádam jediný raz, čo som sa so zákazníkom nepohodol. Inak za mnou ľudia chodia radi, lebo platím v hotovosti a zvyčajne kúpim všetko, čo mi donesú," vysvetľuje.
Už ani desať kníh
Dnes je to v oboch jeho antikvariátoch celkom plné, vraj sa tam nezmestí už ani desať kníh. Na stole aj v škatuliach na zemi sa však stále kopia stohy, čakajúce na registráciu.
"Mám dokopy cez stotisíc kníh. Podľa mojich zistení je to po Paríži druhý najväčší antikvariát v Európe," chváli sa.
Popri vysokých investíciách sa však Tibor Ďurák po dvanástich rokoch cíti na čoraz tenšom ľade. Pôsobenie v prenajatých priestoroch je neisté, budovy stále nie sú majetkovo vysporiadané, a navyše sa na stanici uvažuje o rýchlodráhe. "Ak ju začnú budovať, budú ma odtiaľto šibovať," sťažuje sa.
No o tom, že by to celé zabalil, nerozmýšľa. Práve naopak - onedlho sa chystá sprístupniť vo svojej antik-sále aj balkóny, kde už čaká na vernisáž stodvadsať metrov regálov a vyše päťdesiattisíc časopisov. "Otvorím tam aj galériu, určite to bude najkrajšia časť antikvariátu. Potom chytí tento obchod šmrnc," plánuje. "Mám takmer osemsto obrazov. Je medzi nimi kopec gýčov, ale nájdete u mňa aj Mudrocha, Benku, Jakobyho či Medveckú," ukazuje.
Kde je Červená knižnica?
A čo ešte Tibora Ďuráka teší? Má vraj určite najväčšiu zbierku SPKK (Spolok priateľov krásnych kníh), ale chýbajú mu napríklad remeslá. Veľká zhánka je po kováčskych, drotárskych, drevorezbárskych knihách - keď sa nejaká objaví, hneď sa predá.
"Ale čo je najzaujímavejšie, za celých dvanásť rokov mi nikto nepriniesol ani jedinú knihu z Červenej knižnice. Tí, čo majú, nepredajú," hovorí. "Zato mám dosť zdravotníckej literatúry, aj komunistickej. O tieto knihy nie je až taký záujem, mám ich uložené hore, hneď vedľa náboženstva. Ani jeden farár sa tu za celý čas neukázal."
Kto by to všetko do počítača nahodil
Tibor Ďurák trávi v antikvariátoch všetok svoj čas. Robí všetko, čo súvisí s prevádzkou - vysáva, zametá, kupuje, oceňuje, zaraďuje, odpovedá na listy, lebo má veľkú korešpondenciu. Boli časy, keď vedel o každej knihe, no teraz už nemá taký prehľad.
"Aj predvčerom som kúpil sedemnásť kartónov. Mám síce dobrý počítač, daroval mi ho guvernér Národnej banky, ale nemám človeka, ktorý by to doňho nahodil. To by chcelo aspoň tri mesiace času," vraví.
Spolupráca s knižnicami, archívmi aj múzeami je vraj biedna. Čo sa týka obrazov, galéria od neho nič nechce kúpiť, vraj nemá peniaze. Ani súkromní zberatelia sa neukazujú.
"Mám tu odložené dva obrazy aj pre Majského, narodil sa tu v Hlohovci, ako chlapec som sa s ním hrával," opisuje svoje kontakty. "Dal som ich namaľovať kvôli nemu, je na nich jeho rodný dom, bývalá židovská škola. Pred rokom som mu volal, aby si po ne došiel. Nedošiel, teraz je to už pasé," vraví smutne Ďurák.
Kráľovská samovražda
Hoci v zime sa medzi leopoldovskými knihami určite nezohrejete, problém stráviť tam pol dňa, a možno aj celý, mať nebudete. Aj keď sa nechystáte nič konkrétneho kúpiť. Tibor Ďurák má otvorené oba antikvariáty na striedačku denne, aj v sobotu a v nedeľu. Prikuruje však len v jednom z nich, a tiež len veľmi zľahka. Teplota v Europiku sa vyšplhá na znesiteľných jedenásť, čo znamená, že listovať v knihách sa dá aj bez rukavíc a nos si stačí fúkať len raz za dvadsať minút. "U prednostu" sa zimné teplotné rekordy pohybujú hlboko pod nulou.
"Moja bohumilá činnosť je taká kráľovská samovražda," zamýšľa sa. "Narobím sa tu, namrznem, a čo z toho. Ide to pomaličky a každým rokom horšie. Ale skončiť sa to nedá." Tému pripravila
Starina uživí aj knižnice
Jednou z možností, ako sa slušne zbaviť starých kníh, je ponúknuť ich knižnici. "Od súkromných osôb môžeme nakupovať knihy len cez antikvariát, od organizácií, samozrejme, aj priamo," hovorí Eva Potašová z odboru doplňovania a spracovania fondov Univerzitnej knižnice v Bratislave.
Darovať môžete čokoľvek, ale každá knižnica má svoje obmedzené skladové priestory. Okrem toho je aj pre knižnicu dôležité, ako sa kniha hodí do jej profilácie a či je titul v obehu. "Ak sú to napríklad nejaké skriptá alebo učebnice, ktoré sa bežne používajú, berieme ich, lebo sa často strácajú a bývajú poškodené," hovorí Eva Potašová. "Zameriavame sa hlavne na 16. a 17. storočie. Zriedkavosťou sú aj knihy z 18. a 19. storočia. V podstate sme odkázaní na to, čo nám antikvariát ponúkne a jeho kontakty nepoznáme. Vlani sme nakúpili veľmi málo kníh, predtým toho bolo oveľa viac."
Anketa
Čo v antikvariátoch letí
Na Slovensku je dnes zhruba tridsať antikvariátov. Ich majitelia nakupujú, predávajú a oceňujú knihy, ktoré sa im dostanú do rúk. S výnimkou exkluzívnych zberateľských kúskov sa predávajú za relatívne prijateľnú cenu. V najlepšom kurze sú tie, ktorých sa jedni ľudia práve zbavujú a druhí ich práve zháňajú. Kde je ukrytá ich skutočná hodnota, vie iba ten, kto ich chce. Stačí sa vybrať 'na ňúračku'.
Ako to dnes vyzerá v antikvariátoch, sme sa opýtali ich majiteľov.
Jaroslav Ryzek, antikvariát Nazca, Žilina:
"Vykupujeme zhruba 50 až 60 kusov za deň, niekedy aj vyše sto. Ľudia prinesú zoznam a my im presne vyznačíme, o ktoré z kníh by sme mali záujem. Oceňovanie je individuálne, záleží od fyzického stavu knihy aj od titulu. Všetko máme nahodené v počítači, takže vieme, ktorý titul sa ako predáva a akú cenu mu môžeme dať. Ak sú knihy v dobrom stave, platíme v hotovosti. Práve teraz tu máme unikát, grécky lexikon z roku 1700, ten stojí 2490 korún a je to asi naša najdrahšia kniha. Tie najlacnejšie sú zase po päť korún, platne po dve koruny. Z beletrie sa momentálne najviac preferujú ruskí klasici, z detskej literatúry Harry Potter, Tolkienov Pán prsteňov, ale napríklad aj staré klasické Dobšinského rozprávky. Vyhľadávaná je jazyková literatúra, slovníky, anglické učebnice, ezoterika, filozofia. Najviac nám ľudia nosia detektívky, kedysi sa čítali len tie. Možno by sa zdalo, že dnes sa ľudia orientujú viac na nové knihy, ale teraz sú ceny opäť vyššie, takže sa bude dariť aj tým starým. Navyše, vždy sa nájdu ľudia, ktorí sa ich potrebujú zbavovať."
Igor Rjabinin, kníhkupectvo a antikvariát Pod vŕškom, Nitra:
"V našom kníhkupectve máme komisionálny predaj. Nevyplácame v hotovosti a máme určené dva dni v týždni na výkup kníh. Ak sa nám nahromadí viac kníh naraz, tak istý čas nevykupujeme, aby sa nám uvoľnili priestory. Uvítali by sme spoluprácu s knižnicou. Tituly si vyberáme, takže sa môže stať, že s niektorými knihami sa zákazníci vracajú domov. Väčšinou sa však prídu vopred opýtať, o aké tituly máme záujem. Ak by som porovnal kníhkupectvo a antikvariát, väčší záujem je o nové knihy. V minulosti vyšlo zopár výborných titulov, ale ten, kto sa knihám trochu rozumie, ich neprinesie do antikvariátu. Výnimočne sa tu objaví napríklad Franz Kafka, staršie vydania jeho Zámku, Procesu alebo jeho poviedky, a to normálne nekúpite. Stále sa zháňa povinná literatúra do škôl, slovníky, jazykové učebnice, slovenská a ruská klasika, hlavne Tolstoj, Dostojevskij, Čechov. Dopyt v antikvariáte napĺňame ťažko."
Dagmar Liptáková, antikvariát Dalí, Bratislava:
"Náš antikvariát inzeruje, ľudia ponúkajú, e-mailujú, posielajú, donášajú zoznamy. Všetko nemôžeme brať, sme malá predajňa. Náš výber titulov sa riadi tým, čo návštevníci žiadajú. Vyhľadávaná je klasická literatúra, reedície, ale aj súčasné tituly, ktoré sú ešte bežne v predaji v kníhkupectvách za vyššie sumy. Vykupujeme knihy počnúc starožitnými - pre vybraných ľudí, cez Leninove či Marxove spisy - samozrejme v limitovanom počte, až po tie súčasné. Požiadavky sú niekedy dosť náročné, ale väčšinou ich vieme splniť, len si niekedy treba počkať. Čo sa týka cien, neodvíjajú sa od maloobchodnej, ale od tej nižšej, ktorú podnikateľ dostáva od vydavateľa. Pri odkupovaní od občana platí Občiansky zákonník a podnikateľský subjekt voči nemu nemá žiadne reklamačné právo. V praxi to znamená, že ak kúpime od niekoho knihu a po dvoch hodinách zistíme, že sú tam povedzme vyrezané dve strany, tak s tým nemôžeme nič robiť. Nie je ľahké mať cit na oceňovanie. V normálnej predajni sa to dá reklamovať podľa Obchodného zákonníka, u nás sa to kupuje bez záruky a lacnejšie. Niektorí ľudia to nevedia pochopiť."
Autor: EVA ANDREJČÁKOVÁ
