ŠTARTFOTO - JáN SÚKUP
Slovensko máločo prežívalo intenzívnejšie a zjednotenejšie ako medailové návraty hokejistov z majstrovstiev sveta. Pri všetkých bol kapitánom MIROSLAV ŠATAN (29), ktorý sa nielen zásluhou svojho športového majstrovstva stal rešpektovanou ikonou slovenského športu. Na asfaltových ihriskách sídlisk neubúda nasledovníkov s jeho osemnástkou na dresoch. "Šarky" inšpiruje, hoci je väčšinu roka v zámorí. Iste aj preto skončil len tesne druhý v našej ankete o najšarmantnejšieho muža Slovenska.
Čo robíte každé ráno pre svoj šarm?
"(Smiech). Stíham základnú hygienu a ponáhľam sa na tréning. Aby som nebol posledný, čo sa mi pravidelne nedarí. Rád spím. Svojím výzorom sa absolútne nezaoberám, verte."
Medzi čitateľmi, ktorí vám dali hlas, bolo aj presvedčenie, že ste najšarmantnejší muž na svete. Takmer všetkých ste si podmanili úsmevom, úprimnými očami, inteligenciou a skromným vystupovaním. Čo pre vás znamená šarm?
"Pre mňa nestojí ani za zmienku. Mužská krása neexistuje. Pravda je len to, že sa rád smejem."
A charizma?
"Neviem, nestarám sa. Nedá sa odmerať. Do značnej miery ju vytvárajú médiá a ľudia majú tiež sklony idealizovať si tých svojich. Ak je v znesiteľných medziach, nehnevám sa, keď mi ju prisudzujú. Snažím sa len neustupovať od svojich zásad, normálnych hodnôt ľudskej slušnosti. Obojstranný rešpekt je v živote optimálny stav."
Nerád glorifikujete to, že ste sa v živote nedotkli alkoholu. Ako to robíte, keď vás ponúkne prípitkom prezident alebo predseda vlády?
"Priložím si pohár k perám a neodpijem. Potom si dám svoj sprite. Som rád, že ma alkohol neláka."
Poznáte Milana Lasicu, stretli ste sa niekedy?
"Pozdravili sme sa v lete na golfovom turnaji. Jeho tvorbu však poznám veľmi dobre. Už na gymnáziu sme so spolužiakom ovládali mnohé jeho dialógy s pánom Satinským naspamäť."
Pohybujete sa vo svete veľkého a tvrdého športového biznisu. Za čím vám je smutno, keď si spomeniete na svoje mladšie ja?
"Za úžasnou atmosférou žiackych turnajov. Keď som ako desaťročný cestoval do neznámeho mesta, prvýkrát som spal v hoteli. Na čistú radosť z hokeja, ale aj intenzívne prežívanie každého zápasu - niekedy to možno ešte viac ako hráčov zobralo rodičov. Ako sme celé družstvo povzbudzovali súpera, ktorého výhra by nám vyhovovala. A ako sme si vždy v autobuse vyspevovali."
Desaťroční hokejisti a vyspevovali?
"Na plné hrdlá. 'Čakám ju pred domom, prší mi za golier.' A potom ten vláčik do Modry. Elán, však? Víťaznou hymnou pre nás vždy bolo 'Sme svoji' od Petra Nagya."
Váš prvý tréner Jozef Nemec spomína, že topoľčianska partia aj po remíze plakala. Kedy ste si v živote ešte poplakali?
"V žiackom veku sme naozaj dosť často plakali od sklamania a športovej zlosti, bezmocnosti. A poriadne. Slzy sa mi tlačili po prehre s Dallasom vo finále Stanley Cupu 1999. Tie som už maskoval."
Najkrajšie hokejové chvíle?
"Zážitok, že som hral v devätnástich v reprezentácii na olympiáde v Lillehammeri 1994 vedľa takého hráča ako Peter Šťastný. A potom, samozrejme, víťazné ťaženie na majstrovstvách sveta vo Švédsku 2002. Tam sme perfektne pracovali ako kolektív, privítanie na Slovensku nikto nezabudne."
Po Lillehammeri sa rozpútala dovtedy nevídaná "šataniáda". Dievčatá vo vytržení jačali, pred domom Šatanovcov v Jacovciach vás - zväčša márne - očakávali zástupy ctiteliek, čo pricestovali až z východu Slovenska. Otec Emil je hrdý, že ste ten tlak zvládli.
"Niekedy to bola naozaj divočina. Jediným riešením bolo koncentrovať sa len na hokej. Hokejový boom sa však netočil iba okolo mňa. Na svetovom šampionáte C kategórie v Spišskej a v Poprade ma starší hráči vždy poslali z kabíny k autobusu ako prvého. Lovci autogramov mali korisť a oni sa snažili nebadane obísť davy fanúšikov."
Po triumfe na MS vo Švédsku ste predniesli reč v parlamente, kde ste apelovali na politikov, aby upustili od osobných sporov a viac sa venovali problémom ľudí dolu. Dlho ste si pripravovali prejav?
"Nepripravoval som žiadny. Podľa protokolu mal predniesť príhovor prezident hokejového zväzu pán Široký. Poslanci to však porušili a vynútili si, aby som sa pred mikrofón postavil ja. Už si ani presne nespomínam, o čom som hovoril."
Kričali ste niekedy?
"Nespomínam si. Je to dôkaz, že človeku dochádzajú argumenty."
Klamali ste niekedy?
"V detstve určite. Deti tak zisťujú, kam až môžu zájsť. Párkrát som sa popálil a radšej som to už neopakoval. V dospelosti by som si už takto nikdy netrúfol riskovať."
Spomínate si na školské lásky, hoci platonické?
"Veľmi dobre, prvé boli už v škôlke."
Čím vás priťahovali?
"Neviem to definovať ani v dospelosti, to je na živote krásne."
Ktoré školské predmety ste mali najradšej?
"Na základnej matematiku a zemepis, na gymnáziu angličtinu."
Napriek tomu ste po príchode do zámoria nemali na ružiach ustlané. Prívlastok najlepšieho strelca olympijského hokejového turnaja ich tam veľmi nezaujímal. Z Edmontonu vás na jeseň v roku 1994 poslali otĺkať sa po farmách. Ako ste to prežívali?
"To je bežný postup v NHL. Najťažšie časy som prežíval v drese Detroitu Vipers v súťaži IHL. Okrem kultúrneho šoku z cudzieho sveta - školská angličtina vám v hokejovej kabíne veľmi nepomôže - som sa musel aj hokejovo preorientovať. Kanadská filozofia neakceptuje, že keď hráte na reprezentačnej úrovni, je reálny predpoklad, že niečo z hokeja viete. A ja som v Detroite narazil na trénera, ktorý pracoval podľa železného pravidla, že hokejistom pre NHL sa stanem až po piatich rokoch. Tvrdý chlapík zbožňoval krvácajúcich hráčov. Raz som dostal pri náprahu súpera hokejkou do tváre strašnú ranu. V prvom momente som si myslel, že také niečo sa nedá prežiť. Päť stehov zastavilo krv a ja som sa hlásil trénerovi, že môžem pokračovať v zápase aj so zlomeným nosom. Cítil som, že to očakáva, aby som mu nabúral predsudok, že som ustráchaný Európan. Aj tak som tam vydržal iba dva mesiace, putoval som do mestečka Cape Breton."
Nemáte obavy, že vám niekedy nešťastne odrazený puk alebo brutálny zákrok súpera zanechá trvalé stopy na tvári, ktorú mnohí zbožňujú?
"Že by mi ostal krivý nos alebo podobne, toho sa obávam najmenej. Horšia predstava je o chirurgickom zákroku alebo zranení, ktoré by mi ohrozilo hrať hokej."
Ste v zámorí už desiaty rok, poznáte americkú mentalitu. Ako vnímate v tomto porovnaní prednosti a nedostatky našej nátury?
"Na Slovensku sme niekedy veľmi negatívni, často sa zbytočne sťažujeme. Americký pozitívny prístup k životu je na môj vkus zasa preexponovaný. Ale oni sú na to zvyknutí. Slováci v Amerike dokazujú, že svojou pracovitosťou sa presadzujú a stávajú úspešní. Základom je, že sa s nimi dobre spolupracuje."
Zarábate milióny dolárov, zmenili vás peniaze?
"Povahu určite nie. Rozšírili mi možnosti, dávajú pocit falošnej istoty, lebo naozaj nie sú všetkým. Peniaze nesú so sebou vždy dve stránky, s konkrétnymi prejavmi závisti som sa zatiaľ, našťastie, nestretol."
Nechceli vašu tvár, ak sa máme vyhnúť charizme, zneužiť na politiku?
"Takmer pred desiatimi rokmi vyšiel v istom časopise rozhovor, kde chválim makroekonomické ukazovatele mladého Slovenska. Bolo to úplne vymyslené. So snahou použiť moju tvár na predvolebné billboardy som sa nestretol. Možno aj preto, že dobre vedeli, že by to bolo zbytočné."
Potrpíte si na oblečenie, máte obľúbený štýl?
"Absolútne nie. Nepremýšľam nad značkou džínsov alebo trička."
V graficky výpravnej českej publikácii o najlepších českých a slovenských hokejistoch v NHL je pri vašom profile zmienka, že po hokeji najviac milujete drsný humor kreslených figúrok Beavisa a Buttheada. Čo to je?
"Priznávam, že to bol fór, ktorým som unavený reagoval na niektorého neodbytného novinára. Ironické info sa dostalo do miniprofilu na moju hráčsku kartičku ako záľuba a mohol ju použiť celý svet. Seriál Beavis a Butthead frčal v Amerike koncom 80. a v 90. rokoch. Sú to dvaja tínedžeri, čo celý deň sedia doma na gauči, sledujú MTV, potom vybehnú na ulicu, pobijú sa, niečo porozbíjajú a tak ide seriál donekonečna. Agresívne, hlúpe veci rozhorčene prijala verejnosť, že negatívne ovplyvňuje výchovu detí."
Na čom ste boli naposledy v kine?
"The Passion of the Christ s Melom Gibsonom. Mojím obľúbeným hercom je Jim Carrey, najviac sa mi páčil vo Formanovom filme Man on the Moon, kde skvele stvárnil komika Phillipa Kauffmanna."
Váš hudobný vkus?
"Nie je vyhranený. Ako v každej hokejovej kabíne aj v Sabres stále hučí z reproduktorov hudba. U nás sa striedajú dva žánre. Máme tam dosť Kanaďanov, ale ich country nemusím, a podobne ani hard rock mladších hráčov. Som už staršia generácia."
Prihrali ste otázku, čo keď skončíte s hokejom?
"Prehupol som sa do obdobia, keď sa ňou musím zaoberať častejšie. Viem si budúcnosť predstaviť v Amerike i na Slovensku."
Najkrajšie mesto sveta?
"Rím. Šokoval ma historickým bohatstvom. Aj Paríž má svoju auru."
Váš ideál ženy? Snúbenica Ingrid, čo si v pozadí vzdychla, že vám počas telefonátu znovu raz vychladla polievka?
"Samozrejme. Odpoviem ako každý chlap, že ideálna je tá moja. Ale myslím to úprimne."
Prečo ste dali svoje hlasy Miroslavovi Šatanovi?
* Lebo korčuľuje ako boh.
* Má u mňa veľké sympatie najmä kvôli dobrému srdcu, inteligencii a hokejovému talentu, ktorý nás zaiste dovedie k olympijskému zlatu.
* Gentleman s hokejkou.
* Je skromný a otvorený.
* Je inteligentný, skromný, z očí mu čítať úprimnosť a dobrotu. Myslím si, že je veľkou osobnosťou a aj vďaka tomu, že zastával funkciu kapitána, sa nám posledné roky v hokeji darilo.
* O jeho šarme netreba ani písať, je bez konkurencie, jeho charizma je neskutočná. A to ja už mám dosť rokov (15 rokov vydatá).
* Je to pekný mladý muž, veľký hráč a skromný človek. Klobúk dole pred ním.
* Aj keď ho osobne nepoznám, viem, že nie je len najšarmantnejší Slovák, ale aj najšarmantnejší muž na svete.
* Skromnosť, cieľavedomosť, inteligencia.
* Má milý úsmev, je veľmi príjemný, sympatický mladý muž.
* Oduševnený reprezentant.
