Filológiu oddávna zaujímajú tzv. subštandardné formy jazyka, teda slangy, argoty a žargóny. No nemusí to byť vždy len predmet vedeckého bádania, lebo tieto okrajové, menšinové jazykové prejavy majú v sebe čaro spontánneho ľudského výmyslu, ktorý musí priťahovať každého, kto pracoval, alebo pracuje s jazykom. Mám na mysli hlavne spisovateľov, prekladateľov umeleckej literatúry a azda aj novinárov.
V Čechách už roku 1821 vyšla posmrtne kniha osvietenského spisovateľa Antonína Jaroslava Puchmajera Hantýrka, čili jazyk zlodejů a z českej literárnej histórie by sa dal vymenovať celý rad autorov, ktorí obohacovali jazykový fond spisovnej češtiny priberaním jej hovorových, periférnych, zatiaľ nespisovných vrstiev - cez Jana Nerudu, Karla Čapka, Jaroslava Haška, Františka Langera, Jaroslava Žáka, Pavla Eisnera až po súčasných básnikov a prozaikov.
Patrí medzi nich aj humorista, satirik a prekladateľ Radovan Krátky (1921-1973), ktorý najmä svojráznym "slovníkovým" dielom Hantýrka pro samouky vyvolal roku 1965 až takú pozornosť politických orgánov, že knižka mohla vyjsť iba ako "neprodejný výtisk pro odborné účely". Z nezaslúženého zabudnutia vytiahlo teraz toto nepredajné tlačivo na svetlo nakladateľstvo Ladislava Horáčka (Paseka, Praha-Litomyšl, 2004) a tak sa tu aj dnešnému čitateľovi ponúka lahôdka nevídanej vône, chuti a farby.
Krátky popri svojej spisovateľskej a prekladateľskej práci (z francúzštiny a taliančiny) zbieral a zapisoval si slová a zvraty slangové, argotické, žargónové i nárečové, ktoré počul v rozličných prostrediach, z úst rozličných ľudí, najmä mladých a zostavil ich do akéhosi druhu príručky, kde síce nenájdeme systémové usporiadanie, ale zato obrovské množstvo šťavnatých výrazov, viet, nadávok. Autor tento materiál rozmiestnil v knihe hniezdovacím spôsobom a ku každej takejto skupine pridáva zväčša žartovno-náučný komentár alebo vysvetlivky k jednotlivým lexémam alebo frazémam, či ich preklady do normálnej reči.
Z každého riadka Krátkeho knihy cítiť autorovu radosť z nájdeného slova, tieto subštandardy, vznikajúce bez akýchkoľvek pravidiel a anonymne, podmienené prostredím, profesiou, situáciou a zanikajúce často onedlho po svojom zrode, sa neraz vyznačujú originálnou fantáziou. Ich metaforika máva črty absurdnosti a svojského vtipu ("bacha, nebo ti dám facku, až ti bude v luftě dlouhá chvíle"), vždy sa vymyká neutrálnej rovine, je expresívno-emociálna, kvetnatá a napriek niektorým vulgarizmom skôr poetická než obscénna.
Stojí za pozornosť, že veľa z týchto slov a fráz prešlo do slovenčiny a doteraz v nej existujú (napríklad žaves=žádné velké srání, t. j. vecou sa netreba veľmi zaoberať, kilo=sto korún, tác=tisíc korún, klíďo-píďo, lážo-plážo=pokojne, štígro=šťastie, klepla ho pepka=zomrel), pričom čisto české slová nevnímame ako bohemizmy (doteraz sa bežne používa slovo díky).
Krátkeho lov slov nadviazal na závideniahodnú českú tradíciu a jeho kniha nie je len zbierkou jazykových kuriozít, ale môže slúžiť aj ako pomôcka pre prekladateľov. U nás obdobnú funkciu plnili diela Blahoslava Hečku Dobrodružstvo prekladu a Nehádžte perly sviniam a v určitom zmysle i Slovník slovenského slangu Braňa Hochela, ktorý sa napriek rastúcemu prílevu novej slangovej lexiky nedočkal dosiaľ druhého vydania. Alebo nám záleží už len na materiálnych, nie aj jazykových bohatstvách?
