V réžii Jozefa Bednárika uzrelo svetlo sveta množstvo divadelných titulov. Jeho meno je vždy zárukou, že diváka čaká neobyčajný, neraz až šokujúci zážitok. Do každej inscenácie prinesie niečo nové, neopakovateľné. Najnovšie naštudoval Donizettiho operu Dcéra pluku, ktorá mala včera a dnes premiéru v Slovenskom národnom divadle.

Čím vás oslovila Dcéra pluku?

"Mám takú privátnu opernú hitparádu. Nie sú tam len trojhviezdičkové opery, nájdu sa v nej aj zabudnuté rarity, kritikou odsúdené ako naivné. Mne však ich naivita a prostoduchosť vyhovuje, presne tak ako ma nepohoršujú naivnosti na obrázkoch insitných maliarov. Donizettiho Dcéra pluku sa však dnes v divadlách uvádza skôr pre čosi iné. Poskytuje úžasné vokálne možnosti koloratúrnym sopranistkám, tenorom, ale aj basom, spevácky sa takpovediac 'vybúriť'."

Každá vaša inscenácia hýri nevšednými nápadmi. V balete Popoluška to boli napríklad džogingové dresy v kontraste s napudrovanými parochňami a operný zbor na stacionárnych bicykloch. Čo ste pripravili teraz?

"Úvaha ponúknuť Dcéru pluku ako divadelný dezert nadiktovala výtvarníkovi pánovi Čápovi a mne predstavu obrovského taniera naloženého speváckymi a výtvarnými delikatesami. Operné Tirolsko bude u nás kusom alpského syra, zámok Berkenfield je piškótovou tortou posiatou modrými elektrickými čučoriedkami. Dámy v empírových kostýmoch by mali pripomínať cukrové bábiky, mužský zbor v napoleonských kostýmoch sa trochu podobá na statočných cínových vojačikov, zhotovených však nie z cínu, ale z marcipánu. Spolu s primadonami a tenormi budú účinkovať aj cukrové zajace, kravičky, hady a na modrej čistinke sa na chvíľu objaví jeleň z bielej čokolády. A tirolské Alpy? Sú namaľované skoro ako na obale čokolády Milka. No a samozrejme, uprostred všetkých týchto bláznivostí, ktoré pre nás vymodelovali majstri z divadelných dielní SND, bude kraľovať baletná biela myš."

Ktoré obdobie prípravy a naštudovania titulu máte najradšej?

"Keďže sa ako režisér začínam s divadlom a operou lúčiť, občas rozmýšľam, čo mi na dôchodku bude zo študijného obdobia chýbať najviac. Asi to bude prvé aranžovanie skúšky na scéne. Režisér sa vtedy počas niekoľkých týždňov asi najviac podobá na maliara. Pri Dcére pluku maľujem a komponujem z hudobných veršov a živých ľudí javiskové obrázky - to ma asi baví najviac. A ešte mám rád svetelné skúšky. Vtedy sa všetci páni od svetiel premenia so mnou na divadelných Rembrandtov a vdýchnu scéne život."

Vaše heslo: ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku všetci dobre poznajú. Neprotestujú, keď z nich počas skúšok deriete kožu?

"Samozrejme, že protestujú. A ja sa im nečudujem. Zaspievať deväťkrát vysoké céčko v jednej árii, stáť pritom na šikmej ploche, mať v očiach nehu, nedať na sebe znať napätie, zoskočiť zo šikmy na slovo 'non', spievať celú áriu vo francúzštine, sledovať dirigenta, a zároveň žiariť pravdou a úprimnosťou - to je riadna fuška. A aby to všetko na premiére nepôsobilo rozpačito, treba to, samozrejme, stále opakovať. Hovorí sa, že opakovanie je matkou múdrosti, na operných skúškach však často platí, že opakovanie sa zmení na matku únavy, hnevu, podráždenosti. Občas som v nejedných očiach objavil aj túžbu zlynčovať režiséra. Našťastie, všetci sú skôr moji kamaráti ako kati - takže sme to prežili v zdraví."

Prečo až do generálky nevpustíte nikdy do hľadiska ani nohu? Bojíte sa, že by sa odhalilo vaše výrobné tajomstvo?

"Ak máte za pár týždňov splodiť divadelné dieťa, porodiť ho, naučiť chodiť, priviesť k maturite generálok a premiérovej promócii, vydať ho do diváckej priazne a kritickej nepriazne, je jasné, že k týmto intímnym a rodinným záležitostiam nepotrebujeme cudzie oko ani ucho. Veď aj do spálne si málokto vpustí hostí."

O vás je už známe, že počas premiéry - v rámci sebaobrany proti dojatiu - nesedíte v hľadisku, ale v zákulisí a počúvate. Čo vám prejde hlavou, keď padne posledná opona?

"To vôbec nie je sebaobrana proti dojatiu. To mám za sebou už pri prvej verejnej generálke. Na premiére už len čakám na asistentku Aničku Kľukovú, kedy príde s najčerstvejšími správami z 'bojiska' a intímne škrípem zubami. Ak by som sedel v hľadisku a nemohol zasiahnuť, vylepšiť, napraviť, to by ma určite priviedla k infarktu. Ale, čo oko nevidí, to srdce nebolí."

Máte po vydarenej premiére pocit, keď sa už x-tý krát klaniate, že vám svet leží pri nohách?

"Zvyčajne sa chodím klaňať publiku iba raz. Chcem sa vtedy pokloniť diváckej trpezlivosti, priazni a pochopeniu. Je to neopísateľný pocit: z tmavého zákulisia zrazu svetlo a sedemsto tvárí plných radosti - ak je premiéra úspešná. Ešte krajšie je, keď sa otočím do javiska a vidím, ako sa moji ustatí a spotení tanečníci, herci, zboristi a speváci tiež usmievajú. Pozriem sa do jamy orchestra, a keď ani odtiaľ nelietajú blesky, ale úsmevy, tak sa ozve šialený rachot. Nikto ho nepočuje, len ja. To mi spadol obrovský kameň zo srdca."

Sledujete svoje inscenácie aj po premiére?

"Možno preto, že operná inscenácia má počas repríz svojho dirigentského supervízora, pomerne bezbolestne sa dokážem od nej, ako režisérsky dozorca, odľúbiť. Odložím klavírny výťah na hornú policu a veľakrát sa už na druhý deň venujem inej opere či muzikálu. O popremiérovom živote inscenácie sa dozvedám sprostredkovane. Teším sa, keď mojej Popoluške tlieskajú v Prahe, keď dvadsiata piata repríza Dona Carlosa prebehla na úrovni. Mrzí ma, ak sa na niektorom predstavení radosť zmení na trpkosť, ale ovplyvniť to nemôžem, pracujem už inde, často mimo Bratislavy. Som teda krkavčí režisérsky otec? Neviem, ale našťastie moji skvelí asistenti bdejú nad každým predstavením, strážia ho a udržujú. Potlesk na reprízach patrí hlavne im."

Čo chystáte pre SND v budúcnosti?

"Ak čas nespôsobí nejaký škrt, ak pani Rybárska povie áno, ak mi bude zdravie slúžiť aj o dva roky, tak sa s javiskom SND asi rozlúčim realizáciou svojho, hádam už posledného operného sna. Bude to Pucciniho Turandot."

Prečo podľa vás mnohí ľudia vnímajú operu ako niečo zastarané a uprednostňujú muzikál?

"Prečo knihy postupne nahrádza televízia? Prečo starodávny telefón ustupuje mobilom? Prečo mladí dávajú prednosť hamburgerom pred zložitejšími špecialitami? Televízia, mobil, hamburger sú rýchlejšie, ľahšie, sú skrátka fast. A muzikál je tak trochu obdobou. Pre veľkú skupinu našich súčasníkov je muzikál stráviteľnejší, údernejší, uveriteľnejší. Je to tragédia? Asi nie. Aj muzikál môže občas poskytnúť cenný zážitok, ktorý nemusí byť vždy povrchný."

Sú muzikály pre režiséra jednoduchšou cestou k úspechu?

"Povedané úprimne, muzikál je asi naozaj zaručenejšou cestou k úspechu u početnejšieho publika. To však neznamená, že je to ľahšia cesta. Muzikálový stroj musí byť dobre fungujúcou mašinkou, ktorá by mala zapôsobiť už aj tým, ako umne ju autori zostrojili, ako obratne namiešali tance, spev a slovo. Vždy, keď na verejnej generálke privítame prvý raz publikum, som prekvapený, že aj naše publikum reaguje presne tak, ako to skúsený skladateľ naplánoval."

Poznáte hranicu, pri ktorej zábava skĺzne do vyblýskaného pozlátka, čiže gýča?

"Gýč, to asi nebude len vyblýskané pozlátko. Gýčom sa môže stať aj situácia, keď sa v umení plače nad plačom, alebo keď na scéne prisládzame už presladené, keď sa v snahe zapáčiť sa publiku podlezie už aj tak nízko položená latka. Môj vzťah ku gýču je zvláštny. Myslím si, že ho viem rozpoznať, ale nezamietam a neodsudzujem ho. A priznávam sa, že ho vo svojich inscenáciách veľakrát zneužívam. Vďaka gýčovým gagom dostanem od diváka presne takú pocitovú reakciu, akú potrebujem, a navodím tak kontrastnú atmosféru k situáciám, ktoré by mali zasvietiť negýčovou pravdou a úprimnosťou."

Prečo sa pôvodnému slovenskému muzikálu veľmi nedarí?

"Tak ako my, Slováci, nemáme v divadle, v literatúre ani vo filme veľmi rozvinutý zmysel pre grotesku či sebairóniu, tak isto múzy nenadelili našim autorom tzv. ľahké pero, ktoré by ponúklo muzikálovej dramaturgii na výber témy a melódie, ktoré by stvorili muzikál, čo by sa stal diváckym hitom. Na Slovensku sa darí skôr baladám ťažšieho kalibra alebo ľahučkým popovým pesničkám s gitarou. Odvahu na druh hudobnej drámy, ktorá by mala muzikálovú charizmu, sa nám akosi nedarí v našich autoroch vypestovať či vyprovokovať. A tak sa v Bratislave bude ešte asi dlho tlieskať dovozu z cudziny alebo pražským 'pesničkálom'. V Nitre, na rozdiel od Bratislavy, sa už podarilo absolvovať prvé kroky tým slovenským smerom. Tri nitrianske muzikály - Pacho, Bátoryčka a najnovší Šangala - nie sú síce po chuti kritike, no divák povedal týmto, určite ešte nie dokonalým krokom, svoje áno. A to je pre slovenských textárov, libretistov a skladateľov možno celkom zaujímavá provokácia."

Plánujete pokračovať v úspešných pražských projektoch?

"Vo svojom veku som zistil, že je celkom zaujímavé zobúdzať sa deň čo deň vo svojej posteli, že mi celkom sedí usalašenie sa doma, že tridsiata noc strávená v pražskom hoteli vyhovuje možno štyridsaťročnému režisérovi, ale šesťdesiatnik si už rád uvarí kávu doma, teší sa, že operný zbor rozumie jeho chválam i jeho hromženiu bez prekladu do češtiny, že aj ranná prechádzka okolo Dunaja či rieky Nitry má svoje čaro, že je nádherné, keď do divadla má iba desaťminútovú cestu, a nie štyri hodiny vlakom. Spolu s pražskými produkciami som si povedal: Dosť bolo Bednárika v Prahe, chcem režisérsky dožiť pri svojich."

Čo pre vás ako aktívneho človeka znamená práca? Oslobodzuje či napĺňa vás?

"Práca je práca. Nemyslím si, že ma ktovieako oslobodzuje. Skôr naopak. Každá moja premiéra bola vykúpená krvou, potom a slzami mojimi i mojich spolupracovníkov. Možno to je tak preto, že som si nevybral najľahšie remeslo. Vymyslel som si údel divadelného režiséra, vďačím mu za veľa, ale som celkom rád, že réžiu o tri roky zavesím na klinec. Konečne bude môj diár prázdny a keď začujem slová ako skúška, limit nákladov, odbory, generálka, tlačovka, tenor, harmonogram, producent - tak sa budem iba pokojne usmievať. Nikto neverí, že to tak bude. Príďte sa však presvedčiť po roku 2007."

Jozef Bednárik, režisér

Rodák zo Zelenča vyštudoval herectvo na VŠMU v Bratislave. Po desaťročnom hereckom pôsobení v Divadle Andreja Bagara v Nitre a hereckej a režisérskej práci v ochotníckom Z-divadle začal na rozhraní 70. a 80. rokov pôsobiť ako profesionálny režisér. V Nitrianskom divadle inscenoval vyše tridsať činoherných predstavení. V 90. rokoch spolupracoval s bratislavskou Novou scénou, kde naštudoval viaceré muzikálové tituly (Zo života hmyzu, Evanjelium o Márii, Grand hotel, Pokrvní bratia, Jozef a jeho zázračný plášť, Klietka bláznov). Ako muzikálový a operný režisér dosiahol úspechy aj na pražských divadelných scénach (Romeo a Júlia, Carmen, Psycho, Isadora Duncanová, Čarovná flauta, muzikály Johanka z Arku, Rusalka, Dracula, Monte Christo, Sweet charity) V Opere SND nadviazal na úspech svojho Fausta radom ďalších operných inscenácií - Hoffmanove poviedky, Don Quijotte, Don Carlos, Don Giovanni, Majstrovská lekcia, Popoluška. Úspešné boli aj jeho muzikálové produkcie v Nitre (Bátoryčka, Grék Zorba, Fidlikant na streche, Adam Šangala) a Prešove.
V najbližšom čase sa chystá na Novej scéne inscenovať muzikálovú adaptáciu známeho anglického filmu Donaha.