Trojročný Virac je polosirota, no aj jeho mama umiera na AIDS. On sám patrí medzi najťažších pacientov azylového domu. Okrem smrteľnej choroby, ktorú zdedil po rodičoch, u neho nedávno prepukla aj tuberkulóza.
Kambodža je jednou z najzamínovanejších krajín na svete. Odhaduje sa, že pod zemou sa ukrýva šesť až desať miliónov mín. Vidiečania preto nemôžu obrábať ryžové políčka, a tak si muži hľadajú prácu v mestách, najmä v hlavnom meste Phnom Penh. Odlúčení od manželiek využívajú služby prostitútok. Mnohí nevedia, že takmer polovica z nich je HIV pozitívna. Nakazení pricestujú domov a nakazia manželku, ktorá porodí choré dieťa. Hoci vie, že muž ju podviedol a kvôli nemu majú ona aj deti smrteľnú chorobu, opatruje ho až do smrti. Na jeho liečbu padne všetok majetok a keď sa AIDS prejaví aj u ženy, peňazí na pomoc už nieto. Zomiera doma, pred očami detí, ktoré vedia, že ich čaká podobný osud.
Toto je kambodžská realita. Prežila si ju každá z tridsiatich HIV pozitívnych sirôt, ktoré žijú v azylovom "dome nádeje". Zriadili ho pre ne Slováci.
Za vybudovaním azylového domu v Phnom Penhe pre HIV pozitívne siroty stoja dvaja mladí ľudia - Denisa Augustínová a fotograf Martin Bandžák. Obaja z občianskeho združenia Magna, neziskovej organizácie pomáhajúcej ľuďom v krízových oblastiach tretieho sveta.
V roku 2002 uskutočnili cestu po juhovýchodnej Ázii, aby monitorovali krajiny, kde by sa v budúcnosti dalo reálne pomôcť. Rozhodli sa pre Kambodžu, kde síce pracujú rozličné humanitárne organizácie, ale o HIV pozitívne siroty sa nestaral nik. Pritom Kambodžské kráľovstvo patrí ku krajinám najviac postihnutým AIDS. Podľa štatistík je tam najväčší prírastok nakazených za rok na obyvateľa na svete. Hovorí sa dokonca o druhej genocíde. Hoci sa väčšina HIV pozitívnych nakazila prostitúciou, medzi chorými je aj veľa detí, lebo v krajine nie sú výnimkou štrnásťročné prostitútky a kvitne pedofília. V množstve nevestincov, pracujúcich pod rúškom karaoke barov, bežne poskytujú sexuálne služby osemročné deti. No a zvyšok detí nakazili sami rodičia, spôsobom, aký sme opísali v úvode.
Nečudo, že malí Kambodžania sú neuveriteľne dospelí. Veď každé dieťa zo slovenského azylového domu videlo zomierať svojich rodičov.
Raj na toalete
Denisa a Martin pricestovali do Kambodže zriadiť azylový dom minulú jeseň. Bol práve čas monzúnov, takže všetko bolo pod vodou. Neexistovali cesty, iba blato, blato, blato, z ktorého vytŕčali úbohé chatrče. Takto popisujú prvé dojmy:
"V krajine nefunguje žiadny sociálny a zdravotný systém, všetko ovláda korupcia. Je tam niekoľko veľkých boháčov, ktorí sa podieľajú na moci, a potom desaťtisíce absolútne bezprizorných úbožiakov. Keďže krajina je zamínovaná a ryžové polia sa nedajú obrábať, obrovským problémom je migrácia do miest. Metropola Phnom Penh má 1,3 milióna obyvateľov, ktoré nedokáže absorbovať. Je preto plný žobrákov, na ulici žijú celé rodiny. No hoci je to pre nás nepochopiteľné, domov, do provincií, sa vrátiť nechcú. V meste majú prístup k pitnej vode, k toaletám, sú tam cudzinci, od ktorých si môžu vyžobrať nejaké doláre. Stretli sme napríklad rodinu, ktorá žila v mestských záchodoch a pripadala si ako v raji."
Hrozná situácia je aj v zdravotníctve. Lekári nedostávajú pravidelne plat, preto si chodia do práce iba zaznačiť dochádzku, prípadne akútnym prípadom naordinovať liečbu a zhruba po hodine odchádzajú. Sestričky len rozdajú lieky, všetko ostatné musí zabezpečiť rodina.
"Keď pacient nemá nikoho, kto by sa v nemocnici postaral o jeho hygienu a stravu, jednoducho ho nehospitalizujú. Napriek tomu sú nemocnice preplnené a chorí ležia na zemi, v špine, uprostred plesnivých stien."
Denisa s Martinom prešli viacero nemocníc, vrátane Sihanuk Hospital, špitála pomenovanom podľa kambodžského kráľa. Bývalé infekčné oddelenie je dnes preplnené pacientmi umierajúcimi na AIDS. Prevádzkuje ho organizácia Lekári bez hraníc, ktorí ako jediní liečia v Kambodži túto chorobu. Ale iba u dospelých a program je obsadený na tri roky dopredu, takže v podstate nemajú šancu prijímať žiadnych ďalších pacientov. Po chorých zostávajú malé siroty, o ktoré sa nikto ani neobzrie.
Siroty na predaj
Denisa a Martin sa rozhodli pod záštitou Magny vybudovať pre HIV pozitívne siroty azylový dom. Našli by v ňom prístrešie, šaty a jedlo, a najmä by ich nastavili na liečbu, ktorá môže predĺžiť život o desať až pätnásť rokov. Za taký čas je už reálna šanca, že sa objaví nový liek, ktorý ich možno dokáže vyliečiť.
Ukázalo sa však, že nájsť deti do programu nebude jednoduché. V Kambodži totiž neexistujú zariadenia, ktoré by osirelé deti evidovali, či vyšetrovali. Prečo aj, keď by im aj tak nemohli pomôcť. A tak sa okrem hľadania vhodného pozemku a budovania domu stalo dôležitou prácou Denisy a Martina zháňanie chorých detí. Robili to rôznymi spôsobmi. Niekedy ich priamo upozornili lekári z infekčného, že rodič zomrel. Chodili tiež po sirotincoch, robili výjazdy do provincií a navštevovali najbiednejšie štvrte Phnom Penhu.
"Často sme sa stretávali s nedôverou. Kambodža je totiž známa predajom detí do zahraničia. Deje sa to cez priekupníkov, no aj cez sirotince. Štátni úradníci si prilepšujú k platu, lebo cena dieťaťa sa pohybuje okolo desaťtisíc dolárov. O HIV pozitívne deti síce záujem nie je, lebo do množstva krajín je adopcia HIV pozitívnych detí zakázaná, no ako ,bezcenné' žijú v ešte horších podmienkach než ostatné siroty. Izolované, bez liečby, bez záujmu. Napriek tomu, premiestniť ich k nám do domu bol veľký problém, lebo sirotince dostávajú na každé dieťa dotácie - aj keď minimálne, ale predsa. No najmä, dohodnúť sa s kmérskym úradníkom je takmer nemožné."
Pri nachádzaní sirôt dvojici Slovákov veľmi pomohol magistrát mesta, ktorý registruje najchudobnejšie, HIV pozitívne rodiny.
"Raz do týždňa za nimi posiela sociálneho pracovníka, ktorý prinesie jedlo a stará sa o najzákladnejšiu zdravotnú starostlivosť. Nelieči, ale má aspoň nejaké lieky proti bolesti či na horúčku. Miestni týmto ľuďom dôverujú a cez nich začali dôverovať aj nám. Bol to veľký úspech, keď nám dovolili otestovať deti, či sú nakazené, a dovolili nám ich nastaviť na liečbu."
Tridsiati, ktorým odplašili smrť
Azylový dom sa napokon podarilo naplniť. Dnes v ňom žije tridsať sirôt od dva a pol do dvanásť rokov. Staršie deti tam ani byť nemôžu, pretože prvý prípad HIV bol v Kambodži zaznamenaný v roku 1991. Možno sa niekomu číslo tridsať vidí malé, lenže náklady na jednu sirotu sú 93 600 korún ročne. A ide o dlhodobý program, o dieťa musí byť postarané viac ako desať-pätnásť rokov.
"Naším cieľom je časom nastaviť aj ďalších pacientov na ambulantnú liečbu, vybudovať tímy sociálnych pracovníkov z Kmérov, ktorí budú schopní liečiť deti aj v rodinách. Len také, ktoré naozaj nemajú nikoho, pôjdu do domova."
Hoci Denisa s Martinom museli dozerať na všetko - od stavby po výrobu postieľok, v dome bývať nemohli. Aj so slovenskými lekármi si museli nájsť ubytovanie o dve ulice ďalej. Dôvodov bolo viacero:
"Po prvé, v domove nebolo miesto, no ani nechceme, aby sa deti príliš naviazali na našich ľudí, ktorí sa po niekoľkých mesiacoch obmieňajú. Funkciu akýchsi adoptívnych rodičov plnia kmérski ošetrovatelia, ktorí sú s nimi stále. Dôležité však bolo aj to, že zákon v Kambodži neumožňuje cudzincom, aby bývali spoločne s deťmi, lebo by sa tým mohlo zastierať ich zneužívanie."
Denisa vraj nikdy nezabudne na prvé dve dievčatká, ktoré prišli do azylového domu.
"Boli sme si ich vyzdvihnúť v malej slamenej chatrčke, asi štyridsať kilometrov za mestom, kde žili so starou mamou. Ohlásili sme sa, že prídeme ráno. Dorazili sme okolo desiatej, no Kambodžania vstávajú o piatej, takže päť- a sedemročné dievčatká už stáli na priedomí a naznačovali, že meškáme. V batôžku mali nejaké tričko a vietnamky, hneď nás chytili za ruku, smiali sa, zakývali starej mame a že ideme. Strašne ma dojímalo, keď som si predstavila, čo by u nás robilo päťročné dieťa, keby ho zrazu nejakí cudzí ľudia brali od rodiny."
Navždy si zapamätá aj malého Thyru, tretie dieťa v projekte. Chlapček prišiel v stredu, v sobotu mu na AIDS umrela mama, otec dva roky predtým.
"Stál tam vychudnutý, díval sa na nás obrovskými očami a hovorí nám - nenechajte ma zomrieť! Zostali sme stáť ako skamenení a on s detskou naivitou nás začal súriť - čo tak pozeráte, dajte lieky, čo ma zachránia!"
Prečo deti uplácali
Lekárom podľa Denisi výrazne uľahčuje prácu, že Kambodžania sú dobrí pacienti, ktorí poctivo absolvujú liečbu.
"Je to až dojemné, keď vidím, ako naše deti otvoria ústa a štyri až päť veľkých liekov poslušne prehltnú ako malinu. Nie je to samozrejmosť, napríklad v Afrike domorodci lieky často vôbec neužívajú a radšej ich predajú. V Kambodži funguje liečba dospelých na AIDS štyri roky a je úspešná až na deväťdesiatdeväť percent. Len jedno percento chorých z nejakého dôvodu vypadne z programu."
Občas sa však aj Denise s Martinom stalo, že príbuzní odmietli dať sirotu liečiť, lebo vraj musí zostať doma pracovať. Odbili ich, že budhisti berú smrť inak ako Európania.
"Nie je to však tak. Deti veľmi dobre rozumejú tomu, že umierajú a zároveň veria, že v domove ich problém vyriešime. Raz sa stalo, že si po jedného chlapca prišla teta, vraj starému otcovi je smutno. Deti si medzi sebou vyzbierali vreckové, čo od nás dostávajú a chceli tetu uplatiť. Presviedčali ju, nech ich kamaráta neodvedie, lebo umrie. Potrebuje drahé pilulky, ktoré nikde inde nedostane."
Pre zamestnancov azylového domu je najväčšou odmenou, keď liečba zaberie a chorý funguje ako akékoľvek normálne dieťa. Nič na ňom nevidieť, šťastné behá po dvore, chodí do školy. Do domova však prišlo aj niekoľko sirôt, u ktorých AIDS už prepuklo a ich imunita bola temer nulová. Aj im sa však po liekoch uľavilo.
Toho, že by sa Martin s Denisou sami nakazili smrteľnou chorobou, sa vraj neboja, hoci, samozrejme, neustále musia dodržiavať bezpečnostné opatrenia.
"Nie je to vždy jednoduché, najmä preto, že dieťa nemôžete odstrčiť, dožaduje sa dotykov, lásky. Stalo sa, že chlapček spadol a rozbil si ústa. Plakal, všade plno krvi. V hlave vám však kdesi vzadu zabliká, že nesmiete zaváhať a kým ho ošetríte, treba použiť rukavice."
Epilóg
Denisa a Martin prežili medzi kambodžskými sirotami niekoľko mesiacov a v lete sa za nimi chystajú opäť. Poznajú ich po mene, skamarátili sa, mnohé deti už sem-tam použijú aj nejaké slovenské slovíčko. Ako sa dá vysporiadať s tým, že sa pravdepodobne nedožijú dospelosti? Zatiaľ síce nikto z obyvateľov domova neumrel, raz však nastane aj takáto chvíľa:
"Musíme byť pripravení aj na to, je to reálny život," pokrčí Martin ramenami. "No hneď po našej prvej ceste po Ázii sme vedeli, že napriek všetkému chceme pomôcť. A silu nám dodáva istota, že každému dieťaťu v domove určite predĺžime život."
FOTO - MARTIN BANDŽÁK
