ané“. Totiž raz, keď boli prezidenti Václav Havel a Jiří Bartoška spolu s dirigentom Liborom Peškom na večeri, prezident Havel požiadal slávneho dirigenta, aby pri istej príležitosti dirigoval Moju vlasť. Prezident Bartoška sa však jemne ohradil: Snáď našu, ja som tiež prezident!

Aj keď sa jeho dnešný život krúti viac okolo filmu, ako herec sa stále cíti byť predovšetkým divadelníkom. Momentálne hosťuje v troch pražských divadlách. V Divadle v Řeznické hrá už ôsmu sezónu v predstavení Kto sa bojí Virgínie Woolfovej, v Divadle na Vinohradech účinkuje v Hostine u Petrónia a nedávno mu pribudla herecky náročná postava Salieriho v hre Petra Shaffera Amadeus. Uvádza ju Divadlo pod Palmovkou.

Potešila vás ponuka režiséra Jana Hřebejka zahrať si Salieriho?

Keď mi to Honza Hřebejk povedal, mal som chuť začať skúšať ešte v ten deň. Je to nádherná hra, úžasná téma – konflikt geniality versus priemernosti. Rýchlo som však z prvotného nadšenia vytriezvel, keď som si uvedomil, aká je to klada. Nielen psychická, ale aj množstvo textu. Chvíľami som si dokonca hovoril: ‘Ja blbec, načo som to len bral!‘ Navyše skúškové obdobie bolo kratšie nielen o vianočné sviatky, ale aj preto, že režisér mal neodkladné povinnosti kvôli svojmu filmu Musíme si pomáhať, za ktorými musel vycestovať. Zostali nám necelé dva mesiace, takže sme naozaj mali čo robiť.

Ako človek máte pre „salieriovcov“ pochopenie?

Bodaj by nie! Veď sú nás milióny! Keby nebolo salieriovcov, nebolo by ani géniov. V Amadeovi priemernosť vyhráva nad genialitou, ale inak to nie je ani v živote. Myslím si, že je to napokon správne, veď čo by sme robili s toľkými géniami? Samozrejme, že v hre ide o zástupný problém, pretože vieme, že Salieri bol v skutočnosti vynikajúci muzikant a ani ako človek nebol zákerný, ako ho vykresľuje Shaffer. On svoju modelovú situáciu vystaval na týchto dvoch menách, ktorých vzťah však nemožno brať ako seriózny historický fakt, ale iba ako fiktívnu pôdu pre stret dvoch odlišných ľudských duší. Ja som bol poverený snažiť sa čo najpresvedčivejšie z ľudského hľadiska obhájiť tú horšiu – salieriovskú dušu. Dúfam, že sa to podarilo.

Ale nechceli by ste umierať s pocitmi Salieriho?

To asi nie. Na druhej strane si však myslím, že aj keď sa človek od určitého veku snaží žiť čo najčistejším a najkvalitnejším životom, aj tak umiera s určitou prehrou. Ľudský život je vo všeobecnosti príliš dlhý na to, aby ho obyčajný smrteľník dokázal prežiť bez omylov a zachovať sa v každej situácii presne tak, ako by to bolo z etického hľadiska žiaduce. Už to tak býva, že v posledných chvíľach, keď nastáva záverečná rekapitulácia, človeku sa vybavuje v pamäti skôr to zlé a je na každom z nás, aby sa s tým vyrovnával po svojom. Niekto potichu a niekto tak, ako v našej inscenácii Salieri – verejnou očistnou spoveďou.

Neplánuje váš priateľ režisér Miloš Forman návštevu predstavenia?

S premiérou sme sa ponáhľali práve preto, že Honza Hřebejk odlietal do Ameriky. Vybavili sme ho zvláštnym pozdravom pre Miloša od celého divadla. Dnešný manažér a fotograf Divadla pod Palmovkou Petr Našic si totiž kedysi ešte ako osemnásťročný chlapec fotil nakrúcanie Formanovho Amadea v Prahe. Dnes z toho vznikla celkom zaujímavá výstava fotografií, ktorá je nainštalovaná vo foyeri divadla. Jeden záber sme vybrali aj pre Miloša a všetci sme mu tam napísali rôzne odkazy. Ale preňho je dosť náročné len tak si odskočiť do Prahy na predstavenie, o to viac, že by musel cestovať aj s maličkými dvojčatami.

Počas nášho rozhovoru si zapaľujete jednu cigaretu za druhou, dokonca aj sám o sebe tvrdíte, že ste závislý od nikotínu. Ako teda vydržíte bez cigarety celé predstavenie Amadea, v ktorom má práve Salieri najviac výstupov, a navyše plné dlhých monológov?

Skutočne som na javisku takmer celé predstavenie. Spočítal som si, že sa mi na etapy medzi jednotlivými výstupmi podarí vyfajčiť necelé dve cigarety. Ale verili by ste, že keď letím do New Yorku, ani ma to nenapadne? Viem, že si zapáliť nemôžem, tak na to vôbec nepomyslím.

Minulý rok sa s napätím očakával váš comeback do Divadla Na zábradlí, kde ste v osemdesiatych rokoch patrili medzi najvýraznejšie osobnosti. Premiéra hry Biják v réžii umeleckého šéfa divadla Petra Lébla, v ktorej ste mali stvárniť hlavnú postavu filmového producenta, sa však neuskutočnila kvôli samovražde režiséra. V akom štádiu prípravy inscenácie vás zastihol jeho odchod?

Súčasne s nami skúšal vtedy Jirko Ornest Tragédiu pomstiteľa, ktorej premiéra mala byť asi o mesiac skôr než naša. V čase úmrtia sme boli teda ešte v skúšobni, ale bolo už len otázkou niekoľkých dní, kým nám Jirka uvoľní javisko. Viac-menej sme si dovtedy o hre len rozprávali, nahadzovali nejaké aranžmá. Scénu mal už Petr vymyslenú. Lenže s odstupom času, keď som si to v hlave všetko utriasol, som nadobudol dojem, že vedel, že premiéry sa už nedožije. Akoby s ňou vnútorne nepočítal. Dokonca ani v jeho denníkoch sa takmer vôbec neobjavuje. Boli tam rôzne poznámky trebárs o Ujovi Váňovi, Ivanovovi, ale o Bijáku dohromady nič.

Po režisérovej smrti ste už o dokončení hry neuvažovali?

Bezprostredná reakcia divadla po tragédii bola taká, že predstavenie by sa malo dokončiť práve kvôli nemu. Uvažovalo sa dokonca o Martinovi Hubovi, ktorý hru údajne čítal a páčila sa mu. Určite by to bolo veľmi zaujímavé, ale Martin Huba je tiež režisér, takže by mal o tom svoju vlastnú predstavu, a asi by bolo nezmyselné nútiť ho z piety voči Petrovi Léblovi do pôvodnej koncepcie. Zrejme z týchto dôvodov zo všetkého napokon zišlo.

Ale ja osobne som sa do Divadla Na zábradlí tešil aj pre niečo celkom iné, nielen pre dobrú hru. Aj keď sa totiž náš pôvodný súbor Divadla Na zábradlí na začiatku 90. rokov rozpadol, zostalo tam dodnes veľmi veľa ľudí z techniky, z administratívy, a práve vďaka nim by bol návrat do známeho prostredia príjemný.

Keby v Divadle Na zábradlí zostala po revolúcii pôvodná zostava, teda herci ako napríklad Karel Heřmánek, Pavel Zedníček, Ladislav Mrkvička, Ondřej Pavelka, Jana Preissová či Zuzana Bydžovská, boli by ste tam zostali dodnes?

Pravdepodobne nie. Dnes už v tom mám celkom jasno a viem, že za to, že sme boli rozpustení, môžeme vlastne ďakovať. Zastávam názor, že divadlo tohto typu môže vydržať najviac osem až desať rokov. A my sme spolu fungovali devätnásť. Preto si myslím, že aj keby sa súbor nerozpustil a nebol by vyhlásený konkurz na Divadlo Na zábradlí, ktorý potom vyhral Petr Lébl, určite by sme dodnes nevydržali. My sme totiž už v roku 1988, keď zomrel režisér Evald Schorm, stratili vodcovskú osobnosť, ktorá nás vnútorne spájala. Potom nastalo niečo podobné, ako keby ste zastavili zaoceánsky parník, ktorý by ešte tridsať míľ išiel, ale potom by definitívne zastal. Dnes môžem povedať, že som sám sebe riaditeľom, čo je asi ideálny stav, pretože sa môžem slobodne rozhodovať, čo a s kým budem robiť. Samozrejme, vždy som tvrdil a dodnes to platí, že som divadelný herec, takže život bez divadla si vôbec neviem predstaviť. Tri inscenácie, v ktorých hrám, predstavujú približne desať predstavení do mesiaca, a to celkom stačí. Myslím si, že keď sa mi podarí desaťkrát mesačne psychicky osprchovať, tak je to nádhera.

Riaditeľom medzinárodného karlovarského festivalu ste sa stali náhodou, teda preto, že nikto z ľudí, ktorí boli oslovení pred vami, to nechcel zobrať. Mali ste vôbec predstavu, do čoho idete?

Vidíte, Shafferov text je natoľko geniálny, že je aplikovateľný na akúkoľvek dobu či situáciu. Salieri v ňom hovorí: Naša hudba tu bude stále, po ich politikárčení si nevzdychne ani pes! V čase, keď som vstupoval do hry o zachovanie či nezachovanie festivalu, bol tam akýsi minister kultúry, ktorý sa usiloval o jeho likvidáciu. Dnes už ani poriadne nevieme, kto to bol, ale zaplaťpánboh, festival je tu dodnes. Musím ale povedať, že som vôbec netušil, do čoho idem, a spočiatku som mal predstavu, že to bude iba na nejaký čas. Ale ukázalo sa, že pre mňa to bolo nakoniec o niečo jednoduchšie. Pretože, keď bolo treba zohnať peniaze, pomohlo mi, že ma ľudia poznali z obrazovky. No a potom, keď už bol rozbehnutý vlak, každý rok som pociťoval určitú satisfakciu, ak sa nám podarilo postúpiť aspoň o schod vyššie. Na druhej strane sa zo mňa za tie roky stal Jekyll a Hyde, pretože žijem život herca a úradníka. Keď idem na rokovanie, vyťahujem oblek, keď mám večer predstavenie, mením ho za menšestráky.

Nemali ste problémy napríklad so zvládnutím počítačovej techniky, prípadne s cudzími jazykmi?

Pokiaľ ide o počítačovú techniku, viem napísať listy, vyložiť si pasians a v Amerike som sa naučil používať e-mail a internet, čo je výborná vec. Inak tu na to, našťastie, máme odborníkov, takže nie som odkázaný, aby som tomu dokonale rozumel. A s rečovým zázemím je to podobné. Chválabohu, už na mojich deťoch vidím, že ich generácia sa dostáva do európskeho normálu. Filmovou rečou je angličtina, ale ja osobne hovorím po anglicky stále zle. Len čo si však dám frťana, poskladám všetky texty z Beatles dohromady a dohovorím sa. Pred dvoma rokmi som bol študovať angličtinu priamo v Amerike. Vybral som si odľahlú univerzitu vo Vermonte, aby som tam nestretol žiadneho Čecha a bol nútený komunikovať iba po anglicky. Lenže v piatok som sadol do auta a odišiel do Connecticutu za Milošom Formanom, kde sme celý víkend rozprávali po česky a pili k tomu plzenské pivo. Pripadal som si ako obuvník z Pyšnej princeznej, ktorý prejde hranicu a začne spievať.

Keď váš bývalý slovenský kolega Milan Kňažko na začiatku 90. rokov vstúpil do politiky, v jednom z rozhovorov ste povedali, že to nemal robiť, lebo je ho škoda. Aj dnes, keď prichádza na karlovarský festival ako hosť celkom inej kategórie, by ste ho tam radšej videli iba ako herca?

Škoda je ho v každom prípade. Dodnes mi zostala v pamäti jedna z jeho posledných úžasných televíznych postáv Adolf Eichmann. Aj on funguje ako Jekyll a Hyde – cez deň úradníči a večer si zahrá Kumšt, ktorý je, mimochodom, skvelý. Ale musím povedať, že Milan má dar osobnosti, že vždy vie, za koho má kedy vystupovať. Do Karlových Varov neprichádza ani ako minister, ani ako herec, ale sám za seba. Som rád, že patrí do skupinky slovenských „vlajkonosičov“, akými sú okrem neho aj Milan Lasica a Marián Labuda, ktorí zostávajú verní a snažia sa vždy prísť aspoň na pár dní. V tejto súvislosti ma mrzí, že zo Slovenska prichádza každý rok menej hostí, hoci z našej strany sú rovnako vítaní.

ĽUBICA KRÉNOVÁ